Veda chce prežiť

.tradícia škrtov
Šokujúca zmena pre začínajúceho vedca zvyčajne nastane po ukončení doktorandského štúdia na výskumnom ústave. „Doktorandské štipendium je u nás celkom dobre nastavené v porovnaní s tým, čo príde po štúdiu. Finančne je výhodné a študent má relatívne voľnú ruku vo svojom výskume,“ hovorí Miroslava Hlinčíková z Ústavu etnológie SAV. Minulý rok svoj doktorát skončila a nastúpila ako vedecká pracovníčka. Rýchlo však zistila, že sa nemôže venovať iba vede. Pre nízky plat začala teda pracovať aj v mimovládnom sektore.
Recenzie, jazykové korektúry či preklady robí popri svojej práci na Ústave slovenskej literatúry aj Jana Pácalová. „Je pre mňa samozrejmé, že si musím privyrobiť. Neviem si predstaviť, že by som žila iba zo svojho platu.“
To, že je veda dlhodobo podfinancovaná, tvrdí aj zakladateľ iniciatívy Veda chce žiť, mladý bioinformatik na Ústave molekulárnej biológie Matej Stano. Aj keď je na Slovensku uberanie peňazí pre vedu už takmer tradíciou, minulý rok to bolo prvýkrát, čo sa protestné hlasy ozvali nahlas a priamo od vedcov. Dokopy protestovali trikrát a Matej Stano odhaduje, že na poslednom pochode ich bolo takmer sedemsto. „Dúfam, že podobné akcie už nebudeme musieť organizovať, lebo to nie je agenda, ktorej sa chceme venovať. Najmä vďaka protestom sa podarilo dosiahnuť, že Slovenskej akadémii vied nakoniec neznížili rozpočet o 10 miliónov, ale o dva milióny – SAV teda nemusí hromadne prepúšťať. Stále to však neznamená rozvoj, ale ďalší rok úpadku, možno stagnácie.“
Iniciatíva sa teraz zamerala na navýšenie financií pre grantovú Agentúru na podporu výskumu a vývoja. „Peňazí je tam dlhodobo málo a projektov veľa. V podstate bude možné financovať len každý ôsmy projekt, normálne by to mal byť približne každý štvrtý,“ tvrdí Matej Stano. Podľa Jany Pácalovej sa podfinancovanosť vedy neukazuje len na výplatných páskach. Na ústave, kde pracuje, neprijímali niekoľko rokov nových doktorandov a len vďaka tomu nemuseli prepúšťať. „Hovorí sa, že každá generácia by mala napísať svoje dejiny literatúry. Ja si to kapacitne neviem predstaviť, je nás tu jednoducho málo. Na našom oddelení nás bolo kedysi jedenásť, dnes sme tu piati.“ Dlhodobo nízky rozpočet vedu na Slovensku akosi deformuje. Nízky plat, nízke spoločenské uznanie.
„Veda nefunguje ako cesta k nadobudnutiu bohatstva. Ale poznám vedcov štyridsiatnikov, ktorí bývajú na privátoch. Ak sa toto môže stať, niečo určite nie je v poriadku,“ myslí si Pavel Šuška z Geografického Ústavu SAV. Mladý človek si tak vedeckú dráhu radšej rozmyslí. Pracovať v SAV za päťsto eur, alebo v callcentre za tisíc? „Veľa mojich spolužiakov pracuje v komerčnom sektore a zarába niekoľkonásobne viac. Samozrejme, nie je to len o financiách, musíte tú prácu milovať, a to skoro až filantropicky. Ale vedec predsa musí mať istotu, že pracuje na niečom dôležitom a že ho to dokáže uživiť,“ myslí si Mirka Hlinčíková.

.identita vedcov
Prísun mladých ľudí do vedy je dôležitý aj podľa Pavla Šušku. V niektorých oblastiach slovenskej vedy je dnes výrazne oslabená stredná generácia. V 90. rokoch sa pre mladých vedcov otvárali nové možnosti – zahraničie či rýchlo sa rozvíjajúci súkromný sektor. To boli lákadlá, za ktorými veľa vedcov odišlo. „A je to práve skupina vedcov v strednom veku, ktorá by mala vedu ťahať. Sú výkonní, môžu žiadať o granty a na rozdiel od mladších majú viac skúseností. Ak sa oslabí aj skupina mladých vedcov a starí budú odchádzať do dôchodku – môže dôjsť až k strate schopnosti reprodukcie v odbore a tým k jeho likvidácii.“ Matej Stano z iniciatívy Veda chce žiť hovorí aj o „alarmujúcom úniku mozgov a ohrození tzv. intelektuálnej bezpečnosti krajiny“. Generačné rozdiely sa odrážajú aj v samotných výskumoch. Nové témy, nový uhol pohľadu dokáže do diskusie priniesť najčastejšie mladý doktorand.
Podľa Miroslavy Hlinčíkovej sa napríklad výskumný rámec mladších etnológov značne líši. „Staršia generácia vychádza skôr zo stredoeurópskeho prostredia, pričom mladší sú viac inšpirovaní výskumom zo západnej Európy a Ameriky. Naše zistenia pritom nie sú v rozpore, v diskusii sa, naopak, navzájom obohacujú.“ Miroslava si myslí, že aj komunikácia sa na ústavoch mení k lepšiemu a stáva sa viac neformálnou. A to nielen vnútri, ale aj smerom k verejnosti. „Zdá sa to malicherné, ale náš ústav si minulý rok založil profil na facebooku. Aj to je spôsob, ako sa dostať k ľuďom bližšie. Aby naše publikácie neboli iba pre nás – od nás.“
Iniciatíva Veda chce žiť vyšla práve od mladých vedcov, ktorí sa rozhodli zostať na Slovensku a neuspokojiť sa so zabehnutým systémom škrtov. A napriek tomu, že vedecká komunita neprotestuje často, túto iniciatívu podporilo 4 300 ľudí, medzi nimi aj viacero významných vedcov. „Je skvelé, že iniciatíva vyšla od mladých ľudí a starší sa ich zastali. Navzájom sa dokonca podporujú aj samotné ústavy. Konečne vznikla skupina vedcov, ktorá bojuje za spoločnú vec,“ hovorí Mirka Hlinčíková. Potom sa zasmeje a použije etnologický žargón: „Mohli by sme povedať, že konečne vzniká akási identita vedcov.“