U Humboldtových nasledovníkov Johna Henryho Newmana, Karla Jaspersa, Michaela Oakeshotta splynula idea akadémie s ideou univerzity. Podnes však platí to, čo napísal Jakub Jirsa na úvod zborníka o idei univerzity a akadémie – že vedecké bádanie je úzko späté s rozhovorom, s komunikáciou, jeho znakom je kritické myslenie a otvorenosť výskumu a nemožno mu vopred predpisovať ciele, ktoré má dosiahnuť. A že vedec, ktorý by sa mal riadiť len pravidlami trhu a racionalitou, zameranou na vlastný úspech, by veľmi rýchlo prestal byť odborníkom (Louis Menand).
V posledných desaťročiach idea akadémie zakrpatela. Na jednej strane ju prevalcovala ideologickosť sovietskej akadémie a jej súčasní likvidační pohrobkovia, na druhej idea utilitas Johna Locka a jeho nasledovníkov, číreho vedeckého úžitku, čomu sa dnes hovorí aplikovaný, trhovo orientovaný vedecký výskum. V tomto duchu, celkom vzdialenom od pôvodnej idey akadémie, sa dnes diskutuje o vzťahu medzi základným a aplikovaným výskumom, aplikovaným výskumom a trhom, medzi prírodnými vedami a humanitnými disciplínami, ale aj o tom, či je veda vôbec ešte vedou. Azda posledný, kto si zmysluplne položil otázku meniaceho sa vzťahu medzi prírodou a kultúrou, za ktorou sa skrýva oddelenie inštrumentálnosti techniky (techné) a kreativity umenia (poiesis), nebol vedec, ale spisovateľ Robert M. Pirsig. V románe Zen a umenie údržby motocykla (1974) nastolil otázku kvality ako vzťahu kreativity (poiesis, elocutio) a techniky (techné, inventio). Replikoval spor medzi Platónom a Aristotelom o vzťah medzi poéziou, technikou a praxou. A nezabúdajme, že Platón bol zakladateľom pôvodnej, antickej idey akadémie, ktorú vytvoril v Akadémovom aténskom háji. Na konci Platónovho a Aristotelovho sporu sa oddelila kreativita a účel.
Spor o ideu akadémie je starý a trvalý. Jeho podstatu tvorí niekoľko otázok, ktoré platia aj dnes. Skúsme zhrnúť ich základný katalóg. Je dnes veda ešte vedou? Má zmysel prepájať prírodovedné a humanitné bádanie? Má vo vede prioritné postavenie základný alebo aplikovaný, klientsky orientovaný výskum? Majú vedci vzdelávať mladú generáciu alebo to majú prenechať pedagógom? Majú sa univerzity a vedecké ustanovizne prepájať, alebo majú existovať oddelene?
Odpovede na tieto otázky rozhodnú v konečnom dôsledku o osude idey akadémie. Závisia od toho, či budeme aj naďalej odpovedať buď – alebo, alebo sa naučíme hľadať aj odpovede na škále aj – aj. To je základ dnešnej úspešnosti idey akadémie a univerzity. A budú závisieť aj od toho, či opustíme postmoderné scestie, ktoré si zamieňa pluralitu hodnôt s relativizáciou. Lebo pluralita hodnôt podporuje kritické myslenie, ale ich relativizácia likviduje podstatu vedeckého poznania.
Žijeme vo svete, v ktorom chceme všetko kvantifikovať. Čoraz väčší počet študentov znamená však aj nevyhnutnosť štandardizácie, s ktorou sa znižuje kvalita vzdelávania. Ale opúšťanie princípu kvality znamená aj čoraz väčší dôraz na kvantitatívne vyhodnocovanie vedeckého výskumu. Lenže na kvalite stojí a padá idea akadémie. Od kvality vzdelania a bádania závisí v konečnom dôsledku kvalita ľudských vzťahov. Kvalita spoločnosti. Vnímavosti, citlivosti, myslenia. Idea akadémie znamená dnes ideu kvality.
A sme pri jadre dnešného veľmi praktického problému Slovenskej akadémie vied. Trúfam si povedať, že spoločnosť na Slovensku je nevzdelaná a nekultúrna aj preto, že si neváži poznanie a vzdelanosť. Pripisuje im nízku hodnotu, a preto si ich necení. Potom sa nemožno čudovať, že najkvalitnejší vedci odchádzajú pracovať tam, kde majú najlepšie pracovné podmienky, ohodnotenie a uznanie. Ani tomu, že mladí vedci hľadajú uplatnenie v dnešnom otvorenom svete všade tam, kde môžu vstúpiť do spolupráce a konkurencie s najkvalitnejšou časťou svojej generácie.
Pred vysokými nárokmi na vedeckú prácu však cúvajú aj samotní vedci. Skrývajú sa za kvantitatívne ukazovatele. Preferujú predpísané, maximálne formalizované ciele. V podstate sa veda vracia k systému nekonečne opakovaného mechanického vykazovania činnosti z predchádzajúceho režimu, ktorý celkom odporuje pôvodnej idei akadémie, založenej na „najväčšom a najkrajnejšom slobodnom priestore“. Vo vede, ale aj vo vzdelávaní je naozaj veľa mŕtvych duší, aj veľa obranných reflexov. Ideu akadémie a univerzity nahrádza obranný utilitárny reflex, na základe ktorého sa potom v konečnom dôsledku vzdelávanie bráni pred vedou, veda pred vzdelávaním. Vzdelanosť a miera kritického poznania pritom rozhoduje o kvalite spoločnosti.
Z toho všetkého vyplýva otázka, ako asi dopadneme, keď sa vo svete verejné výdaje na vedu a vzdelávanie zvyšujú a u nás znižujú. Civilizovaný svet si však kladie inú otázku – ako pri štandardizovanom, masovom vzdelávaní a vedeckom výskume trvať na priestore pre kvalitné vzdelávanie a vedu. Na tom stojí a padá dnešná idea akadémie.
V posledných desaťročiach idea akadémie zakrpatela. Na jednej strane ju prevalcovala ideologickosť sovietskej akadémie a jej súčasní likvidační pohrobkovia, na druhej idea utilitas Johna Locka a jeho nasledovníkov, číreho vedeckého úžitku, čomu sa dnes hovorí aplikovaný, trhovo orientovaný vedecký výskum. V tomto duchu, celkom vzdialenom od pôvodnej idey akadémie, sa dnes diskutuje o vzťahu medzi základným a aplikovaným výskumom, aplikovaným výskumom a trhom, medzi prírodnými vedami a humanitnými disciplínami, ale aj o tom, či je veda vôbec ešte vedou. Azda posledný, kto si zmysluplne položil otázku meniaceho sa vzťahu medzi prírodou a kultúrou, za ktorou sa skrýva oddelenie inštrumentálnosti techniky (techné) a kreativity umenia (poiesis), nebol vedec, ale spisovateľ Robert M. Pirsig. V románe Zen a umenie údržby motocykla (1974) nastolil otázku kvality ako vzťahu kreativity (poiesis, elocutio) a techniky (techné, inventio). Replikoval spor medzi Platónom a Aristotelom o vzťah medzi poéziou, technikou a praxou. A nezabúdajme, že Platón bol zakladateľom pôvodnej, antickej idey akadémie, ktorú vytvoril v Akadémovom aténskom háji. Na konci Platónovho a Aristotelovho sporu sa oddelila kreativita a účel.
Spor o ideu akadémie je starý a trvalý. Jeho podstatu tvorí niekoľko otázok, ktoré platia aj dnes. Skúsme zhrnúť ich základný katalóg. Je dnes veda ešte vedou? Má zmysel prepájať prírodovedné a humanitné bádanie? Má vo vede prioritné postavenie základný alebo aplikovaný, klientsky orientovaný výskum? Majú vedci vzdelávať mladú generáciu alebo to majú prenechať pedagógom? Majú sa univerzity a vedecké ustanovizne prepájať, alebo majú existovať oddelene?
Odpovede na tieto otázky rozhodnú v konečnom dôsledku o osude idey akadémie. Závisia od toho, či budeme aj naďalej odpovedať buď – alebo, alebo sa naučíme hľadať aj odpovede na škále aj – aj. To je základ dnešnej úspešnosti idey akadémie a univerzity. A budú závisieť aj od toho, či opustíme postmoderné scestie, ktoré si zamieňa pluralitu hodnôt s relativizáciou. Lebo pluralita hodnôt podporuje kritické myslenie, ale ich relativizácia likviduje podstatu vedeckého poznania.
Žijeme vo svete, v ktorom chceme všetko kvantifikovať. Čoraz väčší počet študentov znamená však aj nevyhnutnosť štandardizácie, s ktorou sa znižuje kvalita vzdelávania. Ale opúšťanie princípu kvality znamená aj čoraz väčší dôraz na kvantitatívne vyhodnocovanie vedeckého výskumu. Lenže na kvalite stojí a padá idea akadémie. Od kvality vzdelania a bádania závisí v konečnom dôsledku kvalita ľudských vzťahov. Kvalita spoločnosti. Vnímavosti, citlivosti, myslenia. Idea akadémie znamená dnes ideu kvality.
A sme pri jadre dnešného veľmi praktického problému Slovenskej akadémie vied. Trúfam si povedať, že spoločnosť na Slovensku je nevzdelaná a nekultúrna aj preto, že si neváži poznanie a vzdelanosť. Pripisuje im nízku hodnotu, a preto si ich necení. Potom sa nemožno čudovať, že najkvalitnejší vedci odchádzajú pracovať tam, kde majú najlepšie pracovné podmienky, ohodnotenie a uznanie. Ani tomu, že mladí vedci hľadajú uplatnenie v dnešnom otvorenom svete všade tam, kde môžu vstúpiť do spolupráce a konkurencie s najkvalitnejšou časťou svojej generácie.
Pred vysokými nárokmi na vedeckú prácu však cúvajú aj samotní vedci. Skrývajú sa za kvantitatívne ukazovatele. Preferujú predpísané, maximálne formalizované ciele. V podstate sa veda vracia k systému nekonečne opakovaného mechanického vykazovania činnosti z predchádzajúceho režimu, ktorý celkom odporuje pôvodnej idei akadémie, založenej na „najväčšom a najkrajnejšom slobodnom priestore“. Vo vede, ale aj vo vzdelávaní je naozaj veľa mŕtvych duší, aj veľa obranných reflexov. Ideu akadémie a univerzity nahrádza obranný utilitárny reflex, na základe ktorého sa potom v konečnom dôsledku vzdelávanie bráni pred vedou, veda pred vzdelávaním. Vzdelanosť a miera kritického poznania pritom rozhoduje o kvalite spoločnosti.
Z toho všetkého vyplýva otázka, ako asi dopadneme, keď sa vo svete verejné výdaje na vedu a vzdelávanie zvyšujú a u nás znižujú. Civilizovaný svet si však kladie inú otázku – ako pri štandardizovanom, masovom vzdelávaní a vedeckom výskume trvať na priestore pre kvalitné vzdelávanie a vedu. Na tom stojí a padá dnešná idea akadémie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.