Áno/
Diskusia o referende nebola veľmi diskusiou. Žiaľ. Organizátori referenda sa o ňu usilovali, ale narazili na alibizmus televízií a pohŕdanie printových médií.
Ak niečo svedčí o našej demokracii, je to práve skúsenosť uplynulých týždňov a mesiacov. Ešte stále sa u nás myslí najmä kmeňovo, najistejší sme v monológu. Tí istí ľudia, ktorí jeden týždeň Pod lampou s Antonom Chromíkom bez problémov diskutovali, už o niekoľko dní diskusiu zásadne odmietali. Ale podobne nedospelých trápností bolo viac. A aj prejavov nevraživosti. A na obidvoch stranách. Nepočuli sme totiž len hlúpe reči o homosexualite, ale atakované boli aj manželky a deti ľudí z Aliancie. Nemenej hlúpo.
.radšej opatrne
Radi by sme na tomto mieste zhrnuli náš pohľad na tému v troch argumentoch.
Ten prvý sa týka morálky. Okamžite však dodávame, že ten predmetom referenda nie je. Stal sa však predmetom diskusie. Čítali sme mnoho poučení pre kresťanov, najmä katolíkov, o tom, čo je láska, že Boh je láska, a preto kresťania akosi zabúdajú na prvý zákon svojej viery. Má to však háčik – dva z desiatich príkazov Desatora, tie, ktoré Židom diktoval Boh. Láska a sex nie sú synonymá. A pre kresťanov je sex mimo manželstva hriechom bez ohľadu na sexuálnu otrientáciu. Nuž a áno, myslí si to aj pápež František, muž, ktorý sa stal symbolom toľkých bizarností, až je to smiešne. Pred poučovaním novinových teológov by sme mali dať radšej priestor inej diskusii. Pokojnejšej a potrebnejšej – o našej spoločnosti.
To je náš druhý argument. Na spoločnosť sa nepozaráme mechanicky, ale organicky, a teda opatrne. Po roku 1989 sme videli, aké malé stačia zásahy do spoločnosti a aké obrovské dôsledky to pre život spoločnosti môže mať. Stačil permisívny prístup k televíznemu vysielaniu a naše deti začali hrubnúť. Stačila zmena v pohľade rodiča na školu a učiteľ prišiel o autoritu. Stačil jeden hrací automat v obci a sociálne problémy istej skupiny obyvateľstva sa znásobili. Inými slovami, sme príliš ľahkovážni, nevnímame, že hoc i malý legislatívny zásah do fungovania spoločnosti má mnoho dôsledkov a často mnoho tragédií, a zďaleka pritom nejde len o novo vydobyté „právo“. V diskusii o predefinovaní rodiny a manželstva sme na hrane prekoročenia hranice, ktorú sme v našich dejinách ešte neprekročili. Definícia manželstva, poslanie muža a ženy, splodenie a výchova dieťaťa súvisia s niečím viac, ako len politickým konsenzom. Súvisia s ľudskou prirodzenosťou, s niečím, čo nemožno len tak na požiadanie predefinovať. Ak pri takejto diskusii treba rozlišovať medzi normou a výnimkou, medzi predpokladom a jeho naplnením, ukazuje to len na našu základnú nevzdelanosť (v tom lepšom prípade) alebo zlú vôľu. Treba azda pripomínať, akými okrajovými a nereprezentatívnymi príkladmi sa vydobylo právo na potrat, právo na eutanáziu a podobné „pokrokové“ práva, a kto tieto práva naozaj využíva? Namiesto toho, aby sme hľadali spôsob, ako slabším v spoločnosti pomôcť, im dáme „právo“ a prizeráme sa, ako sa rútia do katastrofy.
Oceňujeme, že petícia a kampaň pred referendom vyjasnili pozície. Nijaký kompromis v podobe „vy máte definíciu manželstva, my máme registrované partnerstvá“ totiž neexistuje. Môžu za to najmä európske súdy. Je to férový stav, pretože je pravdivý. Preto je dobre, že sa otvorene hovorí aj o adopcii. Právo na adopciu nemôže sledovať záujmy dospelých, ale len dieťaťa. Pretože tak káže opatrnosť. A hocako percentuálne malé riziko, týkajúce sa budúcnosti dieťaťa. Áno, vieme, že existujú výnimky. Lenže my dnes diskutujeme o norme, nie o výnimkách, ktoré budú existovať vždy. (A je to tak v poriadku.)
.referendum ako obrana
Tretí argument sa týka politiky. Prieskum agentúry Focus ukázal, že 60 až 90 percent slovenských občanov (v závislosti podľa otázky) zdieľa ciele Aliancie za rodinu. Problém je, že politici sa doteraz téme nevenovali dostatočne a cez nadnárodnú úroveň EÚ prichádzajú rozhodnutia, ktoré nedokážeme pozmeniť. Dokážeme ich len preventívne blokovať.
Spor o kríže v talianskych školách, spor o genderové témy a iks podobných tém sú dôkazom, že o dôležitých civilizačných otázkach často nerozhoduju parlamenty zvolené ľuďmi v demokratických voľbách, ale niekoľko osôb v talároch, v procesoch, ktoré iniciujú jednotlivci s podporou malých skupín lobistov a aktivistov. Ak pre demokraciu predstavuje problém, keď väčšina rozhoduje bez toho, aby brala do úvahy aj názor spoločenských menšín, ešte väčším ohrozením by bola tyrania menšín. Teda stav, keď by závažné politické rozhodnutia robili nikým nevolené súdy na nátlak aktivistických skupín bez širšej spoločenskej legimity. Práve preto majú dnes mnohí európski voliči čoraz väčší pocit odcudzenosti od systému, v ktorom by práve oni mali byť zdrojom politickej moci.
Ako to súvisí so slovenským referendom o ochrane rodiny? Významne, pretože referendum môže byť účinnou, aj keď nie dokonalou obranou pred súdnym aktivizmom a obchádzaním demokratických procedúr. V dobe, keď mediálne šikovná menšina dokáže pomerne jednoducho vychýliť verejnú debatu vo svoj prospech, inštitút referenda minimálne vytvára priestor na zaznenie hlasu väčšiny. Mlčiacej, neorganizovanej, žijúcej bežnými prozaickými starosťami, ale určite nie bez názoru, či dokonca práva na názor. Spolu so všetkými rizikami, ktoré referendum so sebou prináša, je tento nástroj vlastne posledným ako-tak efektívnym politickým nástrojom voličov, prostredníctvom ktorého môže zabrániť, aby sa rozhodovalo poza ich chrbát. Aby napríklad jedného dňa ľudia, ktorí nebudú súhlasiť s formou sexuálnej výchovy v škole, do ktorej chodia ich deti, mali právo ozvať sa a nečeliť za to žalobe. Tak ako je to dnes napríklad v Nemecku.
.jozef Majchrák, .jaroslav Daniška
Nie/
Na referenda o rodine sa nezúčastním. Ale nebude to zo vzdoru voči kresťanskej tradícii. Naopak, bude to preto, že som ju spoznal trochu inak.
Moje rozhodnutie o neúčasti na referende sa začalo formovať už pri vzniku pôvodnej petície. Za 25 rokov, čo pozorne sledujem verejný život na Slovensku, som mal privilégium spoznať mnoho skvelých verejne činných katolíkov. Viacerých z nich považujem za svojich priateľov. Viem preto celkom zblízka, ako títo ľudia nielen pred rokom 1989, ale aj celých 25 rokov po ňom vzdorovali slovenskému primitivizmu, hrubosti, pokrytectvu, a to aj vo svojich stranách a dokonca aj vo svojej milovanej cirkvi. Vzdorovali však osamotení. Nevšimol som si za tie roky petičné výbory na ich podporu, ani masové podpisové akcie, keď boli ponižovaní a vytláčaní na okraj. Všimol som si, naopak, mrazivé katolícke ticho, keď sa niektoré katolícke osobnosti odhodlali kritizovať konformitu kardinála Korca s Mečiarom aj Ficom, Dzurindovu fintu s rádobykatolíckou SDKÚ, alebo ponižujúce konanie sokolovských kruhov voči arcibiskupovi Bezákovi. Samozrejme, každý si vyberá sebe primeranú lojalitu. Ale práve na dlhoročné oportunistické ticho nášho katolíckeho sveta, vrátane hierarchie a kléru, som si spomenul okamžite pri vzniku petície za referendum. Kde ste, prosím vás, všetci boli tých 25 rokov? To sú pre vás naozaj až otázky spojené so sexualitou hodné takého masového výkriku? Alebo je to pre mnohých len ľahšia cesta k sebavedomiu, než dlhoročný poctivý zápas o podobu tejto krajiny?
Toto bol prvý kamienok môjho neskoršieho rozhodnutia. Ale sám osebe by neprevážil.
.kresťanstvo a jeho karikatúra
Spozornel som tiež pri argumentoch a podpornej kampani Aliancie za rodinu. Aby som nebol nesprávne pochopený – celých 25 rokov sa usilujem o väčšie zapojenie veriacich ľudí do verejnej diskusie, vrátane ich vstupu do médií, a myslím, že som v tomto smere urobil všetko, čo som vládal (napokon, v časti liberálnych kruhov som práve preto považovaný za agenta konzervatívcov). Keď som ale videl niektoré neférové klipy na podporu referenda, ale najmä ten spôsob argumentácie, ktorej hlavným znakom je insitný úsmev, nepoctivé zmiešavanie pojmov a opakované „ocko a mamička“, prestal som referendum považovať za svoje. Kresťanstvo som zažil ako najhlbšiu a najkrajšiu realitu, takže ma uráža, ak je karikované emočným striptízom a dobre mysleným, no plytkým nadšenectvom. Ísť na referendum je pre mňa vecou zváženia argumentov, ale tu už čítam, že je to skôr vecou vernosti voči cirkvi a Bohu. Slušnosť verzus skazenosť, integritu verzus morálny rozvrat považujem za celoživotný spor a drámu v každom z nás. Ale tu už počúvam, že tento večný spor vyriešime cez jedno ľudové hlasovanie. Toto naozaj nie je môj svet.
Posledným kamienkom do môjho rozhodovania bolo však neskrývané namierenie referenda na homosexuálov. Nijako by som si nedovolil upierať katolíckym aktivistom názor, že veriaci človek, ktorý sa narodí ako homosexuál, má prežiť život v celibáte, pretože homosexuálny styk je podľa ich interpretácie kresťanstva proti prirodzenosti. Tento svet nie je iba krásne miesto, je v ňom aj veľa utrpenia a prázdna, a kresťanstvo, ktoré by každému ponúkalo iba prekypujúce štastie, by nebolo realistické, ale komické. Osobne si síce myslím, že veriaci homosexuáli, ktorí spolu verne zdieľajú spoločný život, nejdú proti Bohu, ale viem pochopiť aj inú interpretáciu. Nikdy však nepochopím, ako môžeme ako veriaci ľudia upierať homosexuálom mimo cirkvi právo žiť vo vernom zväzku bez toho, aby sme ich považovali za zvrátených. Nehovorím teraz o lacnom postoji, že veď nech si žijú v súkromí svoju zvrátenosť, tú súkromnú im predsa už dlho blahosklonne tolerujeme. Hovorím o elementárnej empatii k ľuďom, ktorí sa narodili iní a dokonca bez daru viery. Naša neschopnosť predstaviť si aspoň na chvíľu a aspoň u niektorých, že sa majú naozaj radi a že spolu nežijú pre zvrátenosť, ale pre zodpovednú, starajúcu sa vzájomnú lásku, ma niekedy až šokuje. Odmietame akékoľvek uznanie ich zväzkov štátom, hoci je to iniciatíva smerom k vernosti, a súčasne sa nadradene pozastavujeme nad ich promiskuitou. My, promiskuitní a celoživotnej manželskej lásky tak málo schopní heterosexuáli. Áno, aj toto mi na referende prekáža. Veľmi prekáža. A aj pre toto sa na ňom nezúčastním.
.štátne kresťanstvo?
Mnohí katolíci mi píšu, ako vôbec môžem uvažovať o neúčasti na hlasovaní, ktoré posilní nielen tradičnú rodinu, ale upevní aj postavenie kresťanských hodnôt v spoločnosti. Dúfam, že som niečo z mojich dôvodov osvetlil. Ale cítim potrebu ešte čosi dodať. Za jeden zo základných sporov, ktorý sa s kresťanstvom ťahá už takmer dve tisícročia, považujem otázku, či ma byť kresťanstvo „štátne“, alebo nie. Majú mať kresťania moc, alebo skôr slobodu byť soľou a svetlom pre iných? Dve tisícročia dávajú rôzne odpovede, a tie vôbec nie sú jednoznačné. Vďaka kresťanským panovníkom a ríšam vznikali slobodnejšie pomery, dôstojnejší život, rozvoj vzdelanosti a úchvatná kultúra. Ale kresťanská štátna moc vedela byť aj veľmi materialistická, krutá a skazená.
Osobne si myslím, že historicky veľmi výrazne prevažujú pozitíva, hoci za svojho života som zažil skôr odvrátenú stránku mocnej cirkvi či „cyrilo-metodského“ štátu. Priznávam, že asi aj preto mi je referendum, ktoré chce dať jednému z kresťanských pohľadov silu ústavného zákona, proti srsti. Omnoho bližšia je mi snaha zachovať pre kresťanov široko poňatú výhradu vo svedomí, ako ambícia pretaviť do zákona náboženské presvedčenie časti veriacich o homosexualite.
A ešte jedna poznámka – na referende sa nezúčastním, ale rád a aktívne zostanem priateľom mnohých katolíkov, ktorí hlasovať pôjdu. Mám iný názor, ale dúfam, že nie iné pohnútky a ani iného Boha. Nedovolím sám sebe, aby nás účasť či neúčasť na referende zbavila vzájomných vzťahov.
Sú pre mňa oveľa cennejšie.
.štefan Hríb
Diskusia o referende nebola veľmi diskusiou. Žiaľ. Organizátori referenda sa o ňu usilovali, ale narazili na alibizmus televízií a pohŕdanie printových médií.
Ak niečo svedčí o našej demokracii, je to práve skúsenosť uplynulých týždňov a mesiacov. Ešte stále sa u nás myslí najmä kmeňovo, najistejší sme v monológu. Tí istí ľudia, ktorí jeden týždeň Pod lampou s Antonom Chromíkom bez problémov diskutovali, už o niekoľko dní diskusiu zásadne odmietali. Ale podobne nedospelých trápností bolo viac. A aj prejavov nevraživosti. A na obidvoch stranách. Nepočuli sme totiž len hlúpe reči o homosexualite, ale atakované boli aj manželky a deti ľudí z Aliancie. Nemenej hlúpo.
.radšej opatrne
Radi by sme na tomto mieste zhrnuli náš pohľad na tému v troch argumentoch.
Ten prvý sa týka morálky. Okamžite však dodávame, že ten predmetom referenda nie je. Stal sa však predmetom diskusie. Čítali sme mnoho poučení pre kresťanov, najmä katolíkov, o tom, čo je láska, že Boh je láska, a preto kresťania akosi zabúdajú na prvý zákon svojej viery. Má to však háčik – dva z desiatich príkazov Desatora, tie, ktoré Židom diktoval Boh. Láska a sex nie sú synonymá. A pre kresťanov je sex mimo manželstva hriechom bez ohľadu na sexuálnu otrientáciu. Nuž a áno, myslí si to aj pápež František, muž, ktorý sa stal symbolom toľkých bizarností, až je to smiešne. Pred poučovaním novinových teológov by sme mali dať radšej priestor inej diskusii. Pokojnejšej a potrebnejšej – o našej spoločnosti.
To je náš druhý argument. Na spoločnosť sa nepozaráme mechanicky, ale organicky, a teda opatrne. Po roku 1989 sme videli, aké malé stačia zásahy do spoločnosti a aké obrovské dôsledky to pre život spoločnosti môže mať. Stačil permisívny prístup k televíznemu vysielaniu a naše deti začali hrubnúť. Stačila zmena v pohľade rodiča na školu a učiteľ prišiel o autoritu. Stačil jeden hrací automat v obci a sociálne problémy istej skupiny obyvateľstva sa znásobili. Inými slovami, sme príliš ľahkovážni, nevnímame, že hoc i malý legislatívny zásah do fungovania spoločnosti má mnoho dôsledkov a často mnoho tragédií, a zďaleka pritom nejde len o novo vydobyté „právo“. V diskusii o predefinovaní rodiny a manželstva sme na hrane prekoročenia hranice, ktorú sme v našich dejinách ešte neprekročili. Definícia manželstva, poslanie muža a ženy, splodenie a výchova dieťaťa súvisia s niečím viac, ako len politickým konsenzom. Súvisia s ľudskou prirodzenosťou, s niečím, čo nemožno len tak na požiadanie predefinovať. Ak pri takejto diskusii treba rozlišovať medzi normou a výnimkou, medzi predpokladom a jeho naplnením, ukazuje to len na našu základnú nevzdelanosť (v tom lepšom prípade) alebo zlú vôľu. Treba azda pripomínať, akými okrajovými a nereprezentatívnymi príkladmi sa vydobylo právo na potrat, právo na eutanáziu a podobné „pokrokové“ práva, a kto tieto práva naozaj využíva? Namiesto toho, aby sme hľadali spôsob, ako slabším v spoločnosti pomôcť, im dáme „právo“ a prizeráme sa, ako sa rútia do katastrofy.
Oceňujeme, že petícia a kampaň pred referendom vyjasnili pozície. Nijaký kompromis v podobe „vy máte definíciu manželstva, my máme registrované partnerstvá“ totiž neexistuje. Môžu za to najmä európske súdy. Je to férový stav, pretože je pravdivý. Preto je dobre, že sa otvorene hovorí aj o adopcii. Právo na adopciu nemôže sledovať záujmy dospelých, ale len dieťaťa. Pretože tak káže opatrnosť. A hocako percentuálne malé riziko, týkajúce sa budúcnosti dieťaťa. Áno, vieme, že existujú výnimky. Lenže my dnes diskutujeme o norme, nie o výnimkách, ktoré budú existovať vždy. (A je to tak v poriadku.)
.referendum ako obrana
Tretí argument sa týka politiky. Prieskum agentúry Focus ukázal, že 60 až 90 percent slovenských občanov (v závislosti podľa otázky) zdieľa ciele Aliancie za rodinu. Problém je, že politici sa doteraz téme nevenovali dostatočne a cez nadnárodnú úroveň EÚ prichádzajú rozhodnutia, ktoré nedokážeme pozmeniť. Dokážeme ich len preventívne blokovať.
Spor o kríže v talianskych školách, spor o genderové témy a iks podobných tém sú dôkazom, že o dôležitých civilizačných otázkach často nerozhoduju parlamenty zvolené ľuďmi v demokratických voľbách, ale niekoľko osôb v talároch, v procesoch, ktoré iniciujú jednotlivci s podporou malých skupín lobistov a aktivistov. Ak pre demokraciu predstavuje problém, keď väčšina rozhoduje bez toho, aby brala do úvahy aj názor spoločenských menšín, ešte väčším ohrozením by bola tyrania menšín. Teda stav, keď by závažné politické rozhodnutia robili nikým nevolené súdy na nátlak aktivistických skupín bez širšej spoločenskej legimity. Práve preto majú dnes mnohí európski voliči čoraz väčší pocit odcudzenosti od systému, v ktorom by práve oni mali byť zdrojom politickej moci.
Ako to súvisí so slovenským referendom o ochrane rodiny? Významne, pretože referendum môže byť účinnou, aj keď nie dokonalou obranou pred súdnym aktivizmom a obchádzaním demokratických procedúr. V dobe, keď mediálne šikovná menšina dokáže pomerne jednoducho vychýliť verejnú debatu vo svoj prospech, inštitút referenda minimálne vytvára priestor na zaznenie hlasu väčšiny. Mlčiacej, neorganizovanej, žijúcej bežnými prozaickými starosťami, ale určite nie bez názoru, či dokonca práva na názor. Spolu so všetkými rizikami, ktoré referendum so sebou prináša, je tento nástroj vlastne posledným ako-tak efektívnym politickým nástrojom voličov, prostredníctvom ktorého môže zabrániť, aby sa rozhodovalo poza ich chrbát. Aby napríklad jedného dňa ľudia, ktorí nebudú súhlasiť s formou sexuálnej výchovy v škole, do ktorej chodia ich deti, mali právo ozvať sa a nečeliť za to žalobe. Tak ako je to dnes napríklad v Nemecku.
.jozef Majchrák, .jaroslav Daniška
Nie/
Na referenda o rodine sa nezúčastním. Ale nebude to zo vzdoru voči kresťanskej tradícii. Naopak, bude to preto, že som ju spoznal trochu inak.
Moje rozhodnutie o neúčasti na referende sa začalo formovať už pri vzniku pôvodnej petície. Za 25 rokov, čo pozorne sledujem verejný život na Slovensku, som mal privilégium spoznať mnoho skvelých verejne činných katolíkov. Viacerých z nich považujem za svojich priateľov. Viem preto celkom zblízka, ako títo ľudia nielen pred rokom 1989, ale aj celých 25 rokov po ňom vzdorovali slovenskému primitivizmu, hrubosti, pokrytectvu, a to aj vo svojich stranách a dokonca aj vo svojej milovanej cirkvi. Vzdorovali však osamotení. Nevšimol som si za tie roky petičné výbory na ich podporu, ani masové podpisové akcie, keď boli ponižovaní a vytláčaní na okraj. Všimol som si, naopak, mrazivé katolícke ticho, keď sa niektoré katolícke osobnosti odhodlali kritizovať konformitu kardinála Korca s Mečiarom aj Ficom, Dzurindovu fintu s rádobykatolíckou SDKÚ, alebo ponižujúce konanie sokolovských kruhov voči arcibiskupovi Bezákovi. Samozrejme, každý si vyberá sebe primeranú lojalitu. Ale práve na dlhoročné oportunistické ticho nášho katolíckeho sveta, vrátane hierarchie a kléru, som si spomenul okamžite pri vzniku petície za referendum. Kde ste, prosím vás, všetci boli tých 25 rokov? To sú pre vás naozaj až otázky spojené so sexualitou hodné takého masového výkriku? Alebo je to pre mnohých len ľahšia cesta k sebavedomiu, než dlhoročný poctivý zápas o podobu tejto krajiny?
Toto bol prvý kamienok môjho neskoršieho rozhodnutia. Ale sám osebe by neprevážil.
.kresťanstvo a jeho karikatúra
Spozornel som tiež pri argumentoch a podpornej kampani Aliancie za rodinu. Aby som nebol nesprávne pochopený – celých 25 rokov sa usilujem o väčšie zapojenie veriacich ľudí do verejnej diskusie, vrátane ich vstupu do médií, a myslím, že som v tomto smere urobil všetko, čo som vládal (napokon, v časti liberálnych kruhov som práve preto považovaný za agenta konzervatívcov). Keď som ale videl niektoré neférové klipy na podporu referenda, ale najmä ten spôsob argumentácie, ktorej hlavným znakom je insitný úsmev, nepoctivé zmiešavanie pojmov a opakované „ocko a mamička“, prestal som referendum považovať za svoje. Kresťanstvo som zažil ako najhlbšiu a najkrajšiu realitu, takže ma uráža, ak je karikované emočným striptízom a dobre mysleným, no plytkým nadšenectvom. Ísť na referendum je pre mňa vecou zváženia argumentov, ale tu už čítam, že je to skôr vecou vernosti voči cirkvi a Bohu. Slušnosť verzus skazenosť, integritu verzus morálny rozvrat považujem za celoživotný spor a drámu v každom z nás. Ale tu už počúvam, že tento večný spor vyriešime cez jedno ľudové hlasovanie. Toto naozaj nie je môj svet.
Posledným kamienkom do môjho rozhodovania bolo však neskrývané namierenie referenda na homosexuálov. Nijako by som si nedovolil upierať katolíckym aktivistom názor, že veriaci človek, ktorý sa narodí ako homosexuál, má prežiť život v celibáte, pretože homosexuálny styk je podľa ich interpretácie kresťanstva proti prirodzenosti. Tento svet nie je iba krásne miesto, je v ňom aj veľa utrpenia a prázdna, a kresťanstvo, ktoré by každému ponúkalo iba prekypujúce štastie, by nebolo realistické, ale komické. Osobne si síce myslím, že veriaci homosexuáli, ktorí spolu verne zdieľajú spoločný život, nejdú proti Bohu, ale viem pochopiť aj inú interpretáciu. Nikdy však nepochopím, ako môžeme ako veriaci ľudia upierať homosexuálom mimo cirkvi právo žiť vo vernom zväzku bez toho, aby sme ich považovali za zvrátených. Nehovorím teraz o lacnom postoji, že veď nech si žijú v súkromí svoju zvrátenosť, tú súkromnú im predsa už dlho blahosklonne tolerujeme. Hovorím o elementárnej empatii k ľuďom, ktorí sa narodili iní a dokonca bez daru viery. Naša neschopnosť predstaviť si aspoň na chvíľu a aspoň u niektorých, že sa majú naozaj radi a že spolu nežijú pre zvrátenosť, ale pre zodpovednú, starajúcu sa vzájomnú lásku, ma niekedy až šokuje. Odmietame akékoľvek uznanie ich zväzkov štátom, hoci je to iniciatíva smerom k vernosti, a súčasne sa nadradene pozastavujeme nad ich promiskuitou. My, promiskuitní a celoživotnej manželskej lásky tak málo schopní heterosexuáli. Áno, aj toto mi na referende prekáža. Veľmi prekáža. A aj pre toto sa na ňom nezúčastním.
.štátne kresťanstvo?
Mnohí katolíci mi píšu, ako vôbec môžem uvažovať o neúčasti na hlasovaní, ktoré posilní nielen tradičnú rodinu, ale upevní aj postavenie kresťanských hodnôt v spoločnosti. Dúfam, že som niečo z mojich dôvodov osvetlil. Ale cítim potrebu ešte čosi dodať. Za jeden zo základných sporov, ktorý sa s kresťanstvom ťahá už takmer dve tisícročia, považujem otázku, či ma byť kresťanstvo „štátne“, alebo nie. Majú mať kresťania moc, alebo skôr slobodu byť soľou a svetlom pre iných? Dve tisícročia dávajú rôzne odpovede, a tie vôbec nie sú jednoznačné. Vďaka kresťanským panovníkom a ríšam vznikali slobodnejšie pomery, dôstojnejší život, rozvoj vzdelanosti a úchvatná kultúra. Ale kresťanská štátna moc vedela byť aj veľmi materialistická, krutá a skazená.
Osobne si myslím, že historicky veľmi výrazne prevažujú pozitíva, hoci za svojho života som zažil skôr odvrátenú stránku mocnej cirkvi či „cyrilo-metodského“ štátu. Priznávam, že asi aj preto mi je referendum, ktoré chce dať jednému z kresťanských pohľadov silu ústavného zákona, proti srsti. Omnoho bližšia je mi snaha zachovať pre kresťanov široko poňatú výhradu vo svedomí, ako ambícia pretaviť do zákona náboženské presvedčenie časti veriacich o homosexualite.
A ešte jedna poznámka – na referende sa nezúčastním, ale rád a aktívne zostanem priateľom mnohých katolíkov, ktorí hlasovať pôjdu. Mám iný názor, ale dúfam, že nie iné pohnútky a ani iného Boha. Nedovolím sám sebe, aby nás účasť či neúčasť na referende zbavila vzájomných vzťahov.
Sú pre mňa oveľa cennejšie.
.štefan Hríb
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.