V posledných rokoch vraj pribudlo Francúzov, ktorí rezignujú na spoločenský život hore a vytvárajú paralelné spoločnosti dole, v katakombách Paríža.
Takmer nič netušiac som zavítal na večerné stretnutie Cataphiles. Na moje gumáky „Polska“ som si navliekol vyžehlené nohavice so záhybmi. Vlak smerujúci z predmestia do centra zaplnili nočné typy, pekne nahodené, za svoj outfit som sa hanbil. Na mieste zrazu vo fajnovej centrálnej štvrti Luxembourgu už čakala skupina mladých.
Medzi nimi aj môj sprievodca, priateľov priateľ, intímny znalec katakomb. Opýtal sa ma: „Je to pre teba ok, ak predtým ešte dáme urbex?“ Krátko nato sme stáli v otvorenom špitáli. Náš predvoj musel mierne ohnúť tyče mreží na vjazde, ktorý bol zatarasený. Do toho ďalšia trápnosť, moju maličkosť bolo treba pretlačiť.
V špitáli sme veľa lozili. Skupina uháňala schodiskom v štýle špeciálnej jednotky, rovnými krokmi, aby potom na jedinom mieste, kde nekvapkalo zo strechy, absolvovala anketové otázky zo strachu z výšok. V prednáškovej sále vyskočili traja malí chlapci v šnurovacích čižmách na písacie stoly, niektorí fajčili, viac divočiny sme už nezažili. Stále čosi vraveli o „strážcoch“, a stále sa navzájom upokojovali, že strážcovia v prípade dolapenia nesformulujú udanie. V špitálových skriniach sme našli fotky novorodencov, obe dievčatá išlo z toho roztopiť. Veľa sa fotografovalo. Keď títo Parížania vyliezli na strechu, dívali sa na nočný Paríž, akoby boli turisti.
Do katakomb ma môj sprievodca zaviedol samého. Uprostred živej ulice odokryl kanálový poklop, zliezli sme po rebríku. Najskôr sme prešli galériou nevyužívaných elektrických káblov. Keďže katakomby boli dávnejšie zasypané, museli sme sa preplaziť vlhkými dierami. Potom zas dlhé chodby. Vyryté názvy ulíc, pod ktorými sme prechádzali. Nápis „9R“ vyložil môj sprievodca ako „deviaty rok po revolúcii“. Nemecký wehrmacht tu zanechal menej kreatívne nápisy. Vždy sme naďabili len na tieto dva: Rauchen verboten, Ruhe. Niektoré z chodieb boli vysoké sotva jeden meter. Môj sprievodca, príslušník najvyššej francúzskej úradníckej šľachty, ktorý vyrastal ako syn miestokráľa na Tahiti, dokázal behať zohnutý. Ja som sa za ním ochkajúc potkýnal.
V jednej bočnej miestnosti sedeli sprisahanecky dvaja muži. Jeden, plešivec, mal v sebe neobratnú srdečnosť, pracoval ako technik pre francúzske atómové elektrárne a mal zreteľne vyše štyridsať. Druhý bol vytiahnutý 19-ročný čašník, ktorý trávil s homosexuálnym atómovým technikom v katakombách každú voľnú minútu. Tam hore mal vraj priateľku. Bledý chlapec mi stále opakoval nemecké slovo bunker, znelo to ako banícky pozdrav. Hovoril ticho, s jemným úsmevom, neuveriteľné svetielkovanie jeho očí pôsobilo v nestálom svetle pouličných lámp a čeloviek ešte podmanivejšie.
V ďalšom úkryte to zas roztočili párty-dievčatá v kvapkajúcich rybárskych čižmách. Rozdeľoval som víno, čo som mal so sebou, sám som sa však neodvážil piť. Prenasledovala ma totiž hororová vízia – ako ma ožratého musia vynášať cez vlhké diery z katakomb.
Milovníci katakomb boli súčasťou bielej parížskej strednej triedy, nevidel som medzi nimi žiadneho prisťahovalca, a viedli rozhovory ako medzi horolezcami. Svojho času vraj začali loziť po katakombách aj skinheadi, „atmosféra bola agresívna, bolo to nebezpečné“. Ticha pod svetovým mestom sa však podľa všetkého báli. Takmer nepretržite počúvali hudbu, príšerný, hecujúci rámus.
Zrazu ma za noci v katakombách premkol tiesnivý pocit. Bledý mladík so svetielkami v očiach sa rozlúčil: „Bunker!“ Keď som krátko pred svitaním vyliezol na Boulevard de Saint Michel, už som sa ani nehanbil. Bol som úplne zašpinený. A pochopil som, ako mám rád holé nebo nad sebou.
Takmer nič netušiac som zavítal na večerné stretnutie Cataphiles. Na moje gumáky „Polska“ som si navliekol vyžehlené nohavice so záhybmi. Vlak smerujúci z predmestia do centra zaplnili nočné typy, pekne nahodené, za svoj outfit som sa hanbil. Na mieste zrazu vo fajnovej centrálnej štvrti Luxembourgu už čakala skupina mladých.
Medzi nimi aj môj sprievodca, priateľov priateľ, intímny znalec katakomb. Opýtal sa ma: „Je to pre teba ok, ak predtým ešte dáme urbex?“ Krátko nato sme stáli v otvorenom špitáli. Náš predvoj musel mierne ohnúť tyče mreží na vjazde, ktorý bol zatarasený. Do toho ďalšia trápnosť, moju maličkosť bolo treba pretlačiť.
V špitáli sme veľa lozili. Skupina uháňala schodiskom v štýle špeciálnej jednotky, rovnými krokmi, aby potom na jedinom mieste, kde nekvapkalo zo strechy, absolvovala anketové otázky zo strachu z výšok. V prednáškovej sále vyskočili traja malí chlapci v šnurovacích čižmách na písacie stoly, niektorí fajčili, viac divočiny sme už nezažili. Stále čosi vraveli o „strážcoch“, a stále sa navzájom upokojovali, že strážcovia v prípade dolapenia nesformulujú udanie. V špitálových skriniach sme našli fotky novorodencov, obe dievčatá išlo z toho roztopiť. Veľa sa fotografovalo. Keď títo Parížania vyliezli na strechu, dívali sa na nočný Paríž, akoby boli turisti.
Do katakomb ma môj sprievodca zaviedol samého. Uprostred živej ulice odokryl kanálový poklop, zliezli sme po rebríku. Najskôr sme prešli galériou nevyužívaných elektrických káblov. Keďže katakomby boli dávnejšie zasypané, museli sme sa preplaziť vlhkými dierami. Potom zas dlhé chodby. Vyryté názvy ulíc, pod ktorými sme prechádzali. Nápis „9R“ vyložil môj sprievodca ako „deviaty rok po revolúcii“. Nemecký wehrmacht tu zanechal menej kreatívne nápisy. Vždy sme naďabili len na tieto dva: Rauchen verboten, Ruhe. Niektoré z chodieb boli vysoké sotva jeden meter. Môj sprievodca, príslušník najvyššej francúzskej úradníckej šľachty, ktorý vyrastal ako syn miestokráľa na Tahiti, dokázal behať zohnutý. Ja som sa za ním ochkajúc potkýnal.
V jednej bočnej miestnosti sedeli sprisahanecky dvaja muži. Jeden, plešivec, mal v sebe neobratnú srdečnosť, pracoval ako technik pre francúzske atómové elektrárne a mal zreteľne vyše štyridsať. Druhý bol vytiahnutý 19-ročný čašník, ktorý trávil s homosexuálnym atómovým technikom v katakombách každú voľnú minútu. Tam hore mal vraj priateľku. Bledý chlapec mi stále opakoval nemecké slovo bunker, znelo to ako banícky pozdrav. Hovoril ticho, s jemným úsmevom, neuveriteľné svetielkovanie jeho očí pôsobilo v nestálom svetle pouličných lámp a čeloviek ešte podmanivejšie.
V ďalšom úkryte to zas roztočili párty-dievčatá v kvapkajúcich rybárskych čižmách. Rozdeľoval som víno, čo som mal so sebou, sám som sa však neodvážil piť. Prenasledovala ma totiž hororová vízia – ako ma ožratého musia vynášať cez vlhké diery z katakomb.
Milovníci katakomb boli súčasťou bielej parížskej strednej triedy, nevidel som medzi nimi žiadneho prisťahovalca, a viedli rozhovory ako medzi horolezcami. Svojho času vraj začali loziť po katakombách aj skinheadi, „atmosféra bola agresívna, bolo to nebezpečné“. Ticha pod svetovým mestom sa však podľa všetkého báli. Takmer nepretržite počúvali hudbu, príšerný, hecujúci rámus.
Zrazu ma za noci v katakombách premkol tiesnivý pocit. Bledý mladík so svetielkami v očiach sa rozlúčil: „Bunker!“ Keď som krátko pred svitaním vyliezol na Boulevard de Saint Michel, už som sa ani nehanbil. Bol som úplne zašpinený. A pochopil som, ako mám rád holé nebo nad sebou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.