Pod lupou Jána Štrassera

.keby bolo živé a napĺňalo by svoj obsah, čiže organizovanie a preukazovanie dobročinnosti tým, ktorí sú na ňu odkázaní, bývalý režim by tým priznal minimálne tri veci: 1. že sociálna rovnosť ľudí v socialistickej spoločnosti je chiméra; 2. že existujú ľudia, ktorí sú na dobročinnosť odkázaní; 3. nielenže odkázaní a potrební ľudia existujú, ale že on, najľudskejší režim na svete, nie je schopný sa o nich postarať.
V slobodnom kapitalistickom svete, do ktorého (dúfam, že ešte stále) patríme, charita vstúpila do nášho verejného života a pomaly sa stáva prirodzenou súčasťou tej zložky nášho správania, ktorej sa hovorí solidarita. Charita má rôzne podoby a objemy – hádam neurazím veľkých donorov, ak poviem, že v princípe je jedno, či sa k odkázaným a núdznym dostane dvestotisíc eur z Plesu v opere, tisíce eur z Dňa narcisov, Kvapky nádeje či Hodiny deťom, alebo pár eur či niekedy len pár centov, keď si niekto kúpi Nota bene alebo zaokrúhli nákup v kníhkupectve Martinus v prospech Dobrého anjela. Denne sme v médiách konfrontovaní s príbehmi chorých, bezvládnych, opustených ľudí, ktorým pomohli často anonymní dobrodinci. Je to fajn, no nesmie to zakryť fakt, že charita tu veľmi často nahrádza zlé zákony a príšernú byrokraciu, neskutočne ľahostajnú k osudom ľudí. Jeden príklad za všetky: keď ukážu v televízii, ako dvaja starí a chorí manželia bojujú – a doteraz neúspešne – s úradom, ktorý im s odvolaním sa na akýsi nezmyselný predpis odmieta pár eur na prestavbu kúpeľne, aby sa slepý a imobilný muž mohol dostať do vane, je jasné, že tu totálne zlyháva štát. Ten štát, ktorý dnes „spravuje“ tá najsociálnejšia a najľudomilnejšia vláda.
A sme pri pointe tejto úvahy: zlyhávajúci štát je strašná vec, no ešte stále je to – paradoxne – ten lepší prípad sociálneho zla. Na Slovensku totiž oveľa mocnejšie ako charita funguje anticharita. Na jednom konci do jazera pre potrebných pritekajú eurá od súcitných súkromných osôb, na druhom konci z neho cez skorumpované a zmanipulované tendre a brutálne predražené verejné obstarávania vytekajú milióny eur na kontá rôznych pofidérnych schránkových firiem či presnejšie na súkromné účty sofistikovaných zlodejov.
To prvé sa volá dobročinnosť, to druhé zločinnosť. Toho prvého nikdy nie je dosť, toho druhého je vždy priveľa. To prvé vieme oceniť, to druhé nevieme (čítaj: nechceme) odhaliť, usvedčiť, a už vôbec nie potrestať...

.a ešte raz o tom istom: Keby som to v decembri v televízii nevidel na vlastné oči, neuverím. Dve nezamestnané panie z Prešova už nechceli byť na podpore, skúsili to s podnikaním, otvorili si malé kvetinárstvo. V ktorýsi deň prišiel zákazník, dal si urobiť kyticu, zaplatil a – vytiahol preukaz pracovníka Štátnej obchodnej inšpekcie. Dôkladne skontroloval kyticu, porovnal ju s účtenkou a zistil, že tovar je predražený: stužka, čo držala kvety pokope, bola o niekoľko centimetrov kratšia ako mala byť. Rozdiel v cene v neprospech zákazníka činil 12 (slovom dvanásť) centov. Výsledok: ŠOI vyrubila majiteľkám kvetinárstva pokutu 300 (slovom tristo) eur.
Nešťastné panie sa zosypali a povedali, že asi budú musieť svoj obchodík zavrieť. Iste, aj 12 centov sú peniaze a podvádzať sa nemá. No kto so zdravým rozumom by sa púšťal do podvodu, na ktorom získa 12 centov? Bola to evidentne neúmyselná a navyše zanedbateľná chyba. Ale zákon platí pre každého, vyhlásila ŠOI a veľkodušne dodala, že kvetinárky si môžu dohodnúť splátkový kalendár.
Štátna moc sa tu správa ako zbabelý grázel. O milióny eur predražené tendre zametie pod koberec, no vyvŕši sa na stužke drobného živnostníka, o pár centimetrov kratšej. Za škaredý pohľad je basa, za vraždu sa ide na slobodu. Ale čo čakáte v krajine, kde krachujúca firma jedným škrtom pera odpíše peniaze, ktoré dlhuje svojim veriteľom, a to sa, prosím pekne, volá reštrukturalizácia a ozdravenie firmy?!