Z aktuálnej ponuky našich kníhkupectiev ma zaujal posledný preklad Amosa Oza v slovenčine, jeho román Panter v podzemí (Slovart, 2014) a špeciálne tematické dvojčíslo českej revue Prostor s titulom Kontrasty a paradoxy současného Izraele (Prostor 103+104).
Panter je príbehom z leta 1947, krátko pred vznikom Izraela, v čase nočného zákazu vychádzania a izraelského nacionalizmu a vojenského odporu. Vznik židovského štátu je leitmotívom knihy. Oz rozpráva príbeh malého „Profka“, šiestaka, ktorého formuje rodičovská výchova a dobový sionizmus. Spolu so spolužiakmi založil podzemné hnutie SaS („Sloboda alebo Smrť“), ktorého cieľom je vyhnať Britov z Palestíny a vytvoriť štát. Detský príbeh sa vyhýba naivite. Autor, značne autobiograficky, totiž deti využil ako alegóriu novovznikajúceho židovského národa. Väčšina starších Židov v okolí prišla z Poľska, Rumunska, Nemecka, Maďarska či Ruska, priniesli si so sebou svoje príbehy, mená a pamiatku obetí z holokaustu, utrpenie celých rodín a dedín. A tiež sen o štáte: „Musí byť pre celý svet vzorom spravodlivosti.“ Bude to štát, „kam budú môcť prichádzať prenasledovaní Židia z celého sveta.“ A bude to štát, ktorý zmení – zjednotí – židovský národ: „(..) z detí vyrastú noví Židia, dokonalejší širokoplecí bojovníci a roľníci, preto nás stále napchávali pečeňou, kurčatami a ovocím, aby sme sa, keď príde čas, odvážni a opálení, vzopreli a nedovolili nepriateľovi, aby nás ešte raz odviedol ako ovce na porážku.“ Nová generácia sa odstrihne od európskeho dedičstva, stratí sentiment pre ukrajinskú prírodu, prestane rozumieť mnohým slovám a obrazom („Karpaty, zvonica, opera, koč, rímsa, námestie s hodinami“), stratí zmysel pre chuť východoeurópskej kuchyne bez olív. To, čo však nestratí, je prítomnosť nenávisti. Aj keď sa niečo zmení. V minulosti bolo jej dôvodom, že „v Poľsku sme boli iní“ alebo to, že „v Nemecku sme rozprávali, obliekali sa, jedli a správali sa presne tak, ako všetci ostatní“. Teraz sa stane príčinou niečo iné. A preto, pre poučenie z dejín, nový Izrael nesmie byť a nebude „slabý“. Vybuduje si rešpekt, prevahu a miesto na mape. Potrebu tejto jednoty vykresľuje autor na obraze zrady. Profko je obvinený zo zrady a v celej knihe s obavami hľadá jej význam. Pozoruhodným spôsobom ho ovplyvňuje jazyk (najmä angličtina), dotyk s britským vojakom, a tiež Biblia, biblické príbehy, vrátane Nového zákona, „protižidovskej knihy“, s postavou Judáša. Amos Oz je dobrý rozprávač, najlepší je však v tom, čo naznačí a nedopovie. A tak je to aj s jeho potrebou „pýtať sa“. Už preto, že „podstatou zrady“ nie je odchod, ale to, že niekto s nami zostane, „priamo uprostred, v samom jadre“.
Najzaujímavejším textom dvojčísla revue Prostor o súčasnom Izraeli je článok bývalého českého veľvyslanca v Izraeli Tomáša Pojara. Na rozdiel od redaktora Českej televízie, ktorý sa „stratí“ v obrazoch a pocitoch vojny na hranici s Gazou, aj na rozdiel od umeleckých textov, ktorých priťahuje postmoderno-predmoderná pestrosť izraelskej spoločnosti, nedokážu však s takou naliehavosťou pomenovať ohrozenie tejto spoločnosti medzi múrom a morom.
Pojar, ktorý bol v minulosti aj riaditeľom humanitárnej organizácie Člověk v tísni a dnes je prorektorom vysokej školy Cevro Institut, to vidí inak a za ústredný problém považuje postupnú delegitimizáciu štátu Izrael na Západe. Renomované časopisy ako Economist alebo medzivládne zasadnutia európskych ministrov kritizuje za naivný prístup k riešeniu blízkovýchodného problému. Medzi mierom a vojnou je pre neho viacero možností, ktoré môžu slúžiť relatívnemu pokroku pre obidve strany. Okupácia je zlá, ale aj tá môže mať rôzne podoby, a najmä „alternativa k okupaci může být daleko horší. Pro obě strany.“
Zásadným problémom je vyrovnanie sa s asymetrickým konfliktom. V uplynulých vojnách síce izraelská armáda dokázala dosiahnuť pomer obetí civilistov a vojakov 1:1, čo je na pomery vojny v husto obývanom meste zázrak, mediálny obraz je však opačný a pre Izrael zničujúci. Hamas pritom obete vojny s Izraelom nielen zveličuje, ale počíta aj obete vlastnej raketovej paľby („475 palestínskych raket dopadlo na samotnou Gazu“), ľudí, ktorých popravil alebo ktorí v čase vojny zomreli prirodzenou smrťou. A samozrejme, ozbrojenci bojujúci bez uniforiem sú tiež civilisti. Zhrnuté a podčiarknuté, Izrael od svojho vzniku bojuje s terorizmom, ktorý o pár rokov či desaťročí príde aj na Západ. Pochopiť tento štát, prostriedky ktoré je nútený voliť a obmedzené voľby, ktorým čelí, by preto pre nás malo byť prejavom pudu vlastnej sebazáchovy.
Panter je príbehom z leta 1947, krátko pred vznikom Izraela, v čase nočného zákazu vychádzania a izraelského nacionalizmu a vojenského odporu. Vznik židovského štátu je leitmotívom knihy. Oz rozpráva príbeh malého „Profka“, šiestaka, ktorého formuje rodičovská výchova a dobový sionizmus. Spolu so spolužiakmi založil podzemné hnutie SaS („Sloboda alebo Smrť“), ktorého cieľom je vyhnať Britov z Palestíny a vytvoriť štát. Detský príbeh sa vyhýba naivite. Autor, značne autobiograficky, totiž deti využil ako alegóriu novovznikajúceho židovského národa. Väčšina starších Židov v okolí prišla z Poľska, Rumunska, Nemecka, Maďarska či Ruska, priniesli si so sebou svoje príbehy, mená a pamiatku obetí z holokaustu, utrpenie celých rodín a dedín. A tiež sen o štáte: „Musí byť pre celý svet vzorom spravodlivosti.“ Bude to štát, „kam budú môcť prichádzať prenasledovaní Židia z celého sveta.“ A bude to štát, ktorý zmení – zjednotí – židovský národ: „(..) z detí vyrastú noví Židia, dokonalejší širokoplecí bojovníci a roľníci, preto nás stále napchávali pečeňou, kurčatami a ovocím, aby sme sa, keď príde čas, odvážni a opálení, vzopreli a nedovolili nepriateľovi, aby nás ešte raz odviedol ako ovce na porážku.“ Nová generácia sa odstrihne od európskeho dedičstva, stratí sentiment pre ukrajinskú prírodu, prestane rozumieť mnohým slovám a obrazom („Karpaty, zvonica, opera, koč, rímsa, námestie s hodinami“), stratí zmysel pre chuť východoeurópskej kuchyne bez olív. To, čo však nestratí, je prítomnosť nenávisti. Aj keď sa niečo zmení. V minulosti bolo jej dôvodom, že „v Poľsku sme boli iní“ alebo to, že „v Nemecku sme rozprávali, obliekali sa, jedli a správali sa presne tak, ako všetci ostatní“. Teraz sa stane príčinou niečo iné. A preto, pre poučenie z dejín, nový Izrael nesmie byť a nebude „slabý“. Vybuduje si rešpekt, prevahu a miesto na mape. Potrebu tejto jednoty vykresľuje autor na obraze zrady. Profko je obvinený zo zrady a v celej knihe s obavami hľadá jej význam. Pozoruhodným spôsobom ho ovplyvňuje jazyk (najmä angličtina), dotyk s britským vojakom, a tiež Biblia, biblické príbehy, vrátane Nového zákona, „protižidovskej knihy“, s postavou Judáša. Amos Oz je dobrý rozprávač, najlepší je však v tom, čo naznačí a nedopovie. A tak je to aj s jeho potrebou „pýtať sa“. Už preto, že „podstatou zrady“ nie je odchod, ale to, že niekto s nami zostane, „priamo uprostred, v samom jadre“.
Najzaujímavejším textom dvojčísla revue Prostor o súčasnom Izraeli je článok bývalého českého veľvyslanca v Izraeli Tomáša Pojara. Na rozdiel od redaktora Českej televízie, ktorý sa „stratí“ v obrazoch a pocitoch vojny na hranici s Gazou, aj na rozdiel od umeleckých textov, ktorých priťahuje postmoderno-predmoderná pestrosť izraelskej spoločnosti, nedokážu však s takou naliehavosťou pomenovať ohrozenie tejto spoločnosti medzi múrom a morom.
Pojar, ktorý bol v minulosti aj riaditeľom humanitárnej organizácie Člověk v tísni a dnes je prorektorom vysokej školy Cevro Institut, to vidí inak a za ústredný problém považuje postupnú delegitimizáciu štátu Izrael na Západe. Renomované časopisy ako Economist alebo medzivládne zasadnutia európskych ministrov kritizuje za naivný prístup k riešeniu blízkovýchodného problému. Medzi mierom a vojnou je pre neho viacero možností, ktoré môžu slúžiť relatívnemu pokroku pre obidve strany. Okupácia je zlá, ale aj tá môže mať rôzne podoby, a najmä „alternativa k okupaci může být daleko horší. Pro obě strany.“
Zásadným problémom je vyrovnanie sa s asymetrickým konfliktom. V uplynulých vojnách síce izraelská armáda dokázala dosiahnuť pomer obetí civilistov a vojakov 1:1, čo je na pomery vojny v husto obývanom meste zázrak, mediálny obraz je však opačný a pre Izrael zničujúci. Hamas pritom obete vojny s Izraelom nielen zveličuje, ale počíta aj obete vlastnej raketovej paľby („475 palestínskych raket dopadlo na samotnou Gazu“), ľudí, ktorých popravil alebo ktorí v čase vojny zomreli prirodzenou smrťou. A samozrejme, ozbrojenci bojujúci bez uniforiem sú tiež civilisti. Zhrnuté a podčiarknuté, Izrael od svojho vzniku bojuje s terorizmom, ktorý o pár rokov či desaťročí príde aj na Západ. Pochopiť tento štát, prostriedky ktoré je nútený voliť a obmedzené voľby, ktorým čelí, by preto pre nás malo byť prejavom pudu vlastnej sebazáchovy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.