O štvrť na päť

Yosniel dopadla horšie. Skočila z vodnej nádrže prípravného univerzitného centra República Popular de Rumanía po tom, ako sa jej spolužiaci vysmievali za tvar jej hlavy. Dopadla presne na poklop cisterny, nebolo jej pomoci. Na druhý deň tí istí študenti, ktorí sa jej predtým vysmievali, vyjadrovali svoju sústrasť jej rodine. Problém sa týka rovnako bohatých ako chudobných. Ostrie noža našlo srdce Adriana, tiež v prípravnom univerzitnom kurze, pretože niekto silnejší než on sa rozhodol, že mu zoberie jeho značkové tenisky. Chlapcovi rodičia pracovali v armáde a nechápali, ako v škole môže existovať šikanovanie ako vo väzení. Na druhej strane, Cecilia bola jednou z tých, ktorí sa radi pobijú. Sukňu k uniforme si vyberala podľa toho, čo našla v skrinkách najslabších spolužiačok. Jedného dňa sa jej postavilo vychudnuté dievčatko s medzerou medzi zubami a pílkou jej rozrezalo tvár.
Násilie a šikanovanie v školách je témou, o ktorej sa v štátnych novinách takmer nepíše, a pritom sa týka tisícok študentov a žiakov. Znepokojujúca je spoluvina, prípadne nezáujem učiteľov. Tí často vyhľadávajú pomoc týchto tvrďasov, aby dostali pod kontrolu zvyšok triedy. Dôsledkom je oficiálne uznanie zneužívania.
Čo robiť? Nikto nevie. Neexistuje telefónne číslo, kam by sa mohla obeť šikanácie obrátiť. Neexistuje vyhláška ministerstva školstva, ako problém riešiť. Rodičia obvykle reagujú radami, ako „daj mu do nosa“, „ukáž mu, kto si“. Riaditelia sa bránia, že s „takými grázlami si už nevedia rady“. Isté je, že zatiaľ čo sa o šikanácii verejne nehovorí, nejaký silnejší žiak práve niekde zraňuje slabšieho.