Už na chodbách štúdia Slovenského národného divadla narazíme na Rastica (či Rastislava – podobne ako Sventopluk /Svätopluk je v inscenácii nazývaný obidvoma verziami svojho mena). Je takmer nahý, chorobne zhrbený, má vypichnuté oči, tvár zaliatu krvou, niečo si šomre, v ruke má slepeckú palicu a vyzerá, ako keby zablúdil nielen v budove, ale aj vo svojom vlastnom vnútri. V štúdiu pritom znie niečo ako hlasová rozcvička speváckeho zboru, do ktorej skupina detí zborovo recituje: „Ďakujeme za pozornosť! Ďakujeme, že ste prišli!” Na prázdnej ploche štúdia, z troch strán ohraničenej radom stoličiek, stojí Mojmír – v obleku, s červenou kravatou a s geodetickou tyčou v ruke. Obzerá sa okolo seba, očami registruje prichádzajúcich, zjavne sa nudí.
Je jasné, že po štýlovo čistej psychologickej dráme (Polnočná omša) a komunikatívnej tragikomickej groteske (Bál) pokračuje slovenská sezóna divadlom netradičným, hravým, experimentujúcim.
.mýty, fragmenty, alúzie
„Prekvapilo ma, že z celej tej slávy ostalo len pár riadkov v kronikách, zopár kameňov v zemi a žiadne kosti kráľov,” hovorí v rozhovore s dramaturgom Petrom Kováčom jej autor Viliam Klimáček (rozhovor je súčasťou stostranového, kvalitne spracovaného bulletinu). Pred dramatikom a inscenátormi tak úplne na začiatku stála otázka, ako túto historickú tému, ktorá nemá ďaleko od zakladateľského národného mýtu, uchopiť. Mohli príbeh Svätopluka a Mojmíra dofabulovať do veľkej historickej drámy, mohli ich zasadiť do súčasnosti, mohli skúmať ich tieň v slovenskom umení posledných 200 rokov, mohli spochybniť ich veľkosť, mohli ich ukázať ako „obyčajných ľudí”. Dramatik Klimáček, dramaturg Kováč a režisér Rastislav Ballek sa však nerozhodli ani pre jednu z týchto možností a vytvorili extatickú divadelnú koláž. Postavili ju na mýtoch a historických fragmentoch, pričom využili viacero divadelných a spoločensko-politických alúzií (Stodolov Kráľ Svätopluk, Shakespearov Kráľ Lear, Svätoplukova jazdecká socha, konzumný život mladej generácie atď.).
Tento prístup dal inscenátorom veľký priestor na to, aby vytvorili zaujímavé, vzrušujúce divadlo, ktoré dokáže diváka dve hodiny prekvapovať, zabávať aj zneisťovať. Mali pritom k dispozícii výborných hercov, veľký divadelný priestor aj šikovných scénických, kostýmových a bábkarskych výtvarníkov. A vnímavých divákov, ktorí od Činohry SND dnes neočakávajú nič iné než kvalitu.
Nedokázali to však využiť.
.príliš veľa, príliš málo
Mojmír II. alebo Súmrak ríše je inscenácia, v ktorej je veľa zaujímavých prvkov. No nedržia príliš pokope. Zaujímavý je hlavný „dejový” rámec: dvojhodinové predstavenie sa odohráva v troch minútach po Svätoplukovej smrti v jeho mysli. Viliam Klimáček poslal veľkomoravského vladára – podobne ako Shakespeare svojho kráľa Leara – po smrti na chvíľu do bláznivého lesa, v ktorom sa nepríjemné spomienky miešajú so zúfalstvom, výčitky svedomia s naivným triumfalizmom, preludy so skutočnosťou. Zaujímavá je aj postava, ktorá celej inscenácii dáva hravosť a surreálne bláznovstvo: raz je to pohanská bohyňa Runa, inokedy šašo, sochárka, televízna hlásateľka či húnska bojovníčka. Veľmi dobrí sú všetci štyria herci. Emil Horváth bravúrne zvláda rôzne polohy svojej postavy – jeho Svätopluk je presvedčivý unavený starec, populistický vládca, vyšinutý psychopat aj zákulisný intrigán. Dominika Kavaschová je divoká, intenzívna, miestami aj zábavná, práve ona dáva predstaveniu hravosť, rytmus a spád, vďaka ktorým je to divadlo napriek mnohým nedostatkom pozerateľné. Robert Roth je ako slepý a zúbožený Rastislav dokonalý: fyzicky náročnú rolu (takmer celý čas má zavreté oči) zvláda bez akýchkoľvek viditeľných problémov. Skvelý Daniel Fischer ako Mojmír je dve tretiny predstavenia na scéne a tvári sa, že sa nič nedeje. V poslednej tretine však preberá iniciatívu, stáva sa hlavnou postavou a za dramatických okolností končí predstavenie aj svoj život. Spomenúť treba ešte nadživotne veľkú bábku Metoda, ktorú vytvoril a ovláda Ivan Martinka.
V Klimáčkovom a Ballekovom Mojmírovi je toho príliš veľa – obsahovo aj formálne. Najprv našu pozornosť prepĺňa Svätopluk, jeho politické lavírovanie medzi Západom a Východom, vyhnanie Metoda, túžba po vlastnom pomníku a viacero ďalších menších tém. Do toho prichádza Rastislav s vlastnou tragédiou, mizantropiou a obavou z Maďarov. Až nakoniec dôjde na samotného Mojmíra, ktorého autor umiestnil najprv na akúsi technopárty a neskôr na londýnske Trafalgar Square. Politické záležitosti ho nezaujímajú, chce cestovať a žiť bezstarostným životom. Počas toho všetkého sledujeme expresívne divadelné etudy, Metod vstáva zo sarkofágu, Runa, čoby sochárka všetkých, všetko maže hlinovým blatom, na scéne sú tri rôzne kone (respektíve ich časti). Trochu to pripomína študentské divadlo, ktoré chce divákom ukázať, čo všetko dokáže.
Zároveň je v inscenácii príliš málo toho, čo zaujímavé predstavenie mení na silné divadlo: medzi postavami nie sú takmer žiadne vzťahy, od začiatku do konca sa nijako nemenia, svoje dramatické konanie nám neukážu, len o ňom rozprávajú v dlhých monológoch (brilantne zvládnutých, mimochodom). O sebe, o svete, ba ani o Mojmírovi sa nedozviete nič nové. Katastrofa ani katarzia sa nekonajú.
Mojmír II. je zaujímavá divadelná koláž s pozoruhodnou výtvarnou stránkou a s vynikajúcimi hercami. Na to, aby to bolo silné divadlo, je táto inscenácia príliš nesústredená a roztekaná.
Viliam Klimáček: Mojmír II. alebo Súmrak ríše. Réžia: Rastislav Ballek Dramaturgia: Peter Kováč Scéna: Juraj Poliak Kostýmy: Katarína Holková Hudba: Andrej Kalinka Bábky: Ivan Martinka Hrajú: Emil Horváth, Dominika Kavaschová, Daniel Fischer, Robert Roth.
Premiéra 24. a 25. januára 2015 v SND.
Je jasné, že po štýlovo čistej psychologickej dráme (Polnočná omša) a komunikatívnej tragikomickej groteske (Bál) pokračuje slovenská sezóna divadlom netradičným, hravým, experimentujúcim.
.mýty, fragmenty, alúzie
„Prekvapilo ma, že z celej tej slávy ostalo len pár riadkov v kronikách, zopár kameňov v zemi a žiadne kosti kráľov,” hovorí v rozhovore s dramaturgom Petrom Kováčom jej autor Viliam Klimáček (rozhovor je súčasťou stostranového, kvalitne spracovaného bulletinu). Pred dramatikom a inscenátormi tak úplne na začiatku stála otázka, ako túto historickú tému, ktorá nemá ďaleko od zakladateľského národného mýtu, uchopiť. Mohli príbeh Svätopluka a Mojmíra dofabulovať do veľkej historickej drámy, mohli ich zasadiť do súčasnosti, mohli skúmať ich tieň v slovenskom umení posledných 200 rokov, mohli spochybniť ich veľkosť, mohli ich ukázať ako „obyčajných ľudí”. Dramatik Klimáček, dramaturg Kováč a režisér Rastislav Ballek sa však nerozhodli ani pre jednu z týchto možností a vytvorili extatickú divadelnú koláž. Postavili ju na mýtoch a historických fragmentoch, pričom využili viacero divadelných a spoločensko-politických alúzií (Stodolov Kráľ Svätopluk, Shakespearov Kráľ Lear, Svätoplukova jazdecká socha, konzumný život mladej generácie atď.).
Tento prístup dal inscenátorom veľký priestor na to, aby vytvorili zaujímavé, vzrušujúce divadlo, ktoré dokáže diváka dve hodiny prekvapovať, zabávať aj zneisťovať. Mali pritom k dispozícii výborných hercov, veľký divadelný priestor aj šikovných scénických, kostýmových a bábkarskych výtvarníkov. A vnímavých divákov, ktorí od Činohry SND dnes neočakávajú nič iné než kvalitu.
Nedokázali to však využiť.
.príliš veľa, príliš málo
Mojmír II. alebo Súmrak ríše je inscenácia, v ktorej je veľa zaujímavých prvkov. No nedržia príliš pokope. Zaujímavý je hlavný „dejový” rámec: dvojhodinové predstavenie sa odohráva v troch minútach po Svätoplukovej smrti v jeho mysli. Viliam Klimáček poslal veľkomoravského vladára – podobne ako Shakespeare svojho kráľa Leara – po smrti na chvíľu do bláznivého lesa, v ktorom sa nepríjemné spomienky miešajú so zúfalstvom, výčitky svedomia s naivným triumfalizmom, preludy so skutočnosťou. Zaujímavá je aj postava, ktorá celej inscenácii dáva hravosť a surreálne bláznovstvo: raz je to pohanská bohyňa Runa, inokedy šašo, sochárka, televízna hlásateľka či húnska bojovníčka. Veľmi dobrí sú všetci štyria herci. Emil Horváth bravúrne zvláda rôzne polohy svojej postavy – jeho Svätopluk je presvedčivý unavený starec, populistický vládca, vyšinutý psychopat aj zákulisný intrigán. Dominika Kavaschová je divoká, intenzívna, miestami aj zábavná, práve ona dáva predstaveniu hravosť, rytmus a spád, vďaka ktorým je to divadlo napriek mnohým nedostatkom pozerateľné. Robert Roth je ako slepý a zúbožený Rastislav dokonalý: fyzicky náročnú rolu (takmer celý čas má zavreté oči) zvláda bez akýchkoľvek viditeľných problémov. Skvelý Daniel Fischer ako Mojmír je dve tretiny predstavenia na scéne a tvári sa, že sa nič nedeje. V poslednej tretine však preberá iniciatívu, stáva sa hlavnou postavou a za dramatických okolností končí predstavenie aj svoj život. Spomenúť treba ešte nadživotne veľkú bábku Metoda, ktorú vytvoril a ovláda Ivan Martinka.
V Klimáčkovom a Ballekovom Mojmírovi je toho príliš veľa – obsahovo aj formálne. Najprv našu pozornosť prepĺňa Svätopluk, jeho politické lavírovanie medzi Západom a Východom, vyhnanie Metoda, túžba po vlastnom pomníku a viacero ďalších menších tém. Do toho prichádza Rastislav s vlastnou tragédiou, mizantropiou a obavou z Maďarov. Až nakoniec dôjde na samotného Mojmíra, ktorého autor umiestnil najprv na akúsi technopárty a neskôr na londýnske Trafalgar Square. Politické záležitosti ho nezaujímajú, chce cestovať a žiť bezstarostným životom. Počas toho všetkého sledujeme expresívne divadelné etudy, Metod vstáva zo sarkofágu, Runa, čoby sochárka všetkých, všetko maže hlinovým blatom, na scéne sú tri rôzne kone (respektíve ich časti). Trochu to pripomína študentské divadlo, ktoré chce divákom ukázať, čo všetko dokáže.
Zároveň je v inscenácii príliš málo toho, čo zaujímavé predstavenie mení na silné divadlo: medzi postavami nie sú takmer žiadne vzťahy, od začiatku do konca sa nijako nemenia, svoje dramatické konanie nám neukážu, len o ňom rozprávajú v dlhých monológoch (brilantne zvládnutých, mimochodom). O sebe, o svete, ba ani o Mojmírovi sa nedozviete nič nové. Katastrofa ani katarzia sa nekonajú.
Mojmír II. je zaujímavá divadelná koláž s pozoruhodnou výtvarnou stránkou a s vynikajúcimi hercami. Na to, aby to bolo silné divadlo, je táto inscenácia príliš nesústredená a roztekaná.
Viliam Klimáček: Mojmír II. alebo Súmrak ríše. Réžia: Rastislav Ballek Dramaturgia: Peter Kováč Scéna: Juraj Poliak Kostýmy: Katarína Holková Hudba: Andrej Kalinka Bábky: Ivan Martinka Hrajú: Emil Horváth, Dominika Kavaschová, Daniel Fischer, Robert Roth.
Premiéra 24. a 25. januára 2015 v SND.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.