Lotroviny Pištu Vandala

Napriek tomu, že som kovbojov vo svojom okolí od detstva stretal, dlhý čas som k tejto anomálnej životnej filozofii nevedel zaujať postoj. Kovboji mojich zemepisných šírok nemali za pásom kolty, ale iba dýky. Chodili oblečení v neslušivých ihličkových maskáčoch. Na hlave mali zamastené širáky. Nemali kone ani kravy. Raz jeden kmín od nás pracoval v sklade Unprofor. Vtedy všetci kovboji chodili v unproforáckych bundách. Moji kovboji vyrážali každý piatok do listnatých vlhkých lesov. Tam varili guláš, grilovali špekáčiky, strúhali paličky, opíjali sa, spali na zemi, snívali o tom, že si postavia zrub a v nedeľu ráno dojedali pečeňové paštéty. Do civilizácie sa vracali mĺkvi.
V zime, keď sa nedalo spať pod holým nebom, boli ich útočiskom zadymené krčmy. Všetko tam páchlo ohňom z piecky, mastnotou, cigaretami, pivom a zrobenými chlapmi. Na záchode bol miesto pisoárov žľab, do ktorého sa hádzali špaky a smútky. Potom sa zjavila gitara, prikvitla mandolína, s hrmotom sa dovalil kontrabas, zabrnelo bendžo a už sa hralo. A keď spustili starý hit Michala Tučného: „Když si báječnou ženskou vezme báječnej chlap, tak mají báječnej život, plný báječnejch dní bez útrap,“ tak sa ženy pritúlili k svojim kovbojom a oni ich tuhšie objali. Nakoniec refrén všetci revali. Žily mali navreté a tváre červené. V očiach im horel smútok posledných divochov. Tamtým zomrel syn, tamtá chodí na chemoterapiu, hentí nemajú ani korunu, tamtí nemôžu mať deti, ten je vdovec, na tamtoho sa vykašľala žena, ďalší má prostatu a tamten prišiel pre cukrovku o nohu.
Milí priatelia, české country je sen o báječnom živote a moji kovboji sú vzácni ľudia, ktorí ešte stále dokážu snívať. O láske, čestnosti, zdraví a priateľstve. To nie je málo!!!