Nestarám sa o starých, postihnutých, chudobných osobne.
Som sociologička, poslaním našej nadácie je pomáhať tým, ktorí im pomáhajú. V treťom sektore som stále aktívna ako senior konzultant, to znamená, že sa na mňa kolegovia obracajú a ja im to odobrujem. Pripadám si ako tá veľká plastika revolucionára Cienfuega na námestí v Havane, kde dokázal Fidel rečniť dlhé hodiny a kde je napísané: Va bien, Fidel. Robíš to dobre, Fidel!
Milujem hory a cestovanie.
Medzi horolezcami som sa ako študentka zoznámila aj s manželom. V mladosti to boli Tatry, slovenské kopce, teraz spoznávam svet. Začalo sa to Albánskom a potom stále ďalej. Na treku okolo Anapurien som urobila svoj osobný rekord 5 416 m. Veľká cesta, s Bubom alebo so synmi, sa mi podarí tak raz za rok.
Nepoužívam mobil.
Najprv sa všetci rozčuľovali, ale už si zvykli. Mobil zrýchľuje život a ja už nie som ochotná byť stále k dispozícii. Dávam prednosť mailu. Čísla na domácom telefóne vyťukávam väčšinou z pamäti. Tú sa snažím trénovať, predsa len vek robí svoje, keď prídem z roboty domov, vyložím nohy na taburetku a riešim sudoku. Večer, keď idem do postele okolo počítača, poviem si, no, ešte pozriem, či niečo nie je v pošte. Robota ma pravidelne pohltí a spať idem až po polnoci. Nebojujem s tým, je to márny boj, podobne ako so škvarkovou nátierkou.
Z babičkovstva by som dostala štvorku.
Dve malé vnúčence bývajú nado mnou, dve staršie chodia do škôl na našej ulici, vždy sa stavia u mňa. Chodím neskoro domov, tak si spolu veľa neužijeme, ale oceňujú, že v špajzi nájdu ovocie a sladkosti. Keď ma ich rodičia požiadajú o výpomoc, som k dispozícii. Ale nevnucujem sa. Sú to ich deti.
Cez víkendy chodím k neveste na kávičku.
Preberieme rodinné veci, syn sa spýta, čo je nové v politike. Nič, ako vždy. Politiku sledujem, ale nie na internete, odoberám noviny. Pokiaľ sme bývali spolu a noviny neboli zošité, tak sme si ich pri raňajkách vždy delili a potom vymieňali.
Neustále pochybujem.
To je jeden z dôvodov, prečo som neuspela v politike. Politik, ktorý o všetkom pochybuje a nesľubuje, čo nemôže splniť, nie je pre voličov presvedčivý. Uvedomujem si, že veci sú vždy zložitejšie a žiadne riešenie nie je priamočiare. Ale neľutujem, že som išla do politiky. Začínala som v Prahe u ministra Stračára ako personálna riaditeľka. Povedala som si, že niekto to robiť musí. Potom mi volali z VPN, že sa ide meniť vláda na Slovensku a že ako dobrú organizátorku ma navrhujú do nového kabinetu. Tak som sa stala ministerkou. Dovtedy som nerobila úradnícku prácu, myslela som si, že nebudem vedieť, čo a ako napísať. Nič som písať nemusela, iba podpisovať. Ale viac mi sedí vymýšľanie a tretí sektor. Môžete robiť to, čo považujete za dôležité, až do úmoru.
Zdravie ma trápi.
Mám Parkinsona, snažím sa jesť pilulky pravidelne, som neporiadny pacient, nepomáhajú ani pomôcky a budíky, čo mi dali kolegovia. Už ich beriem takmer pätnásť rokov, niekedy som celá stuhnutá, šuchcem sa ako taký dedko. Vtedy ma na ulici radšej ani neoslovujte. Len toto ma hnevá, keby to nebolo, som šťastný človek. Syn mi hovorí, že by som mala fajčiť marihuanu, ale neskúšala som to. Keď som sa pýtala lekára, či môžem ísť na trek do Nepálu, povedal, môžete, ale budete do kopca zakopávať. Občas zakopnem, ale nechcem sa vzdať.
Som sociologička, poslaním našej nadácie je pomáhať tým, ktorí im pomáhajú. V treťom sektore som stále aktívna ako senior konzultant, to znamená, že sa na mňa kolegovia obracajú a ja im to odobrujem. Pripadám si ako tá veľká plastika revolucionára Cienfuega na námestí v Havane, kde dokázal Fidel rečniť dlhé hodiny a kde je napísané: Va bien, Fidel. Robíš to dobre, Fidel!
Milujem hory a cestovanie.
Medzi horolezcami som sa ako študentka zoznámila aj s manželom. V mladosti to boli Tatry, slovenské kopce, teraz spoznávam svet. Začalo sa to Albánskom a potom stále ďalej. Na treku okolo Anapurien som urobila svoj osobný rekord 5 416 m. Veľká cesta, s Bubom alebo so synmi, sa mi podarí tak raz za rok.
Nepoužívam mobil.
Najprv sa všetci rozčuľovali, ale už si zvykli. Mobil zrýchľuje život a ja už nie som ochotná byť stále k dispozícii. Dávam prednosť mailu. Čísla na domácom telefóne vyťukávam väčšinou z pamäti. Tú sa snažím trénovať, predsa len vek robí svoje, keď prídem z roboty domov, vyložím nohy na taburetku a riešim sudoku. Večer, keď idem do postele okolo počítača, poviem si, no, ešte pozriem, či niečo nie je v pošte. Robota ma pravidelne pohltí a spať idem až po polnoci. Nebojujem s tým, je to márny boj, podobne ako so škvarkovou nátierkou.
Z babičkovstva by som dostala štvorku.
Dve malé vnúčence bývajú nado mnou, dve staršie chodia do škôl na našej ulici, vždy sa stavia u mňa. Chodím neskoro domov, tak si spolu veľa neužijeme, ale oceňujú, že v špajzi nájdu ovocie a sladkosti. Keď ma ich rodičia požiadajú o výpomoc, som k dispozícii. Ale nevnucujem sa. Sú to ich deti.
Cez víkendy chodím k neveste na kávičku.
Preberieme rodinné veci, syn sa spýta, čo je nové v politike. Nič, ako vždy. Politiku sledujem, ale nie na internete, odoberám noviny. Pokiaľ sme bývali spolu a noviny neboli zošité, tak sme si ich pri raňajkách vždy delili a potom vymieňali.
Neustále pochybujem.
To je jeden z dôvodov, prečo som neuspela v politike. Politik, ktorý o všetkom pochybuje a nesľubuje, čo nemôže splniť, nie je pre voličov presvedčivý. Uvedomujem si, že veci sú vždy zložitejšie a žiadne riešenie nie je priamočiare. Ale neľutujem, že som išla do politiky. Začínala som v Prahe u ministra Stračára ako personálna riaditeľka. Povedala som si, že niekto to robiť musí. Potom mi volali z VPN, že sa ide meniť vláda na Slovensku a že ako dobrú organizátorku ma navrhujú do nového kabinetu. Tak som sa stala ministerkou. Dovtedy som nerobila úradnícku prácu, myslela som si, že nebudem vedieť, čo a ako napísať. Nič som písať nemusela, iba podpisovať. Ale viac mi sedí vymýšľanie a tretí sektor. Môžete robiť to, čo považujete za dôležité, až do úmoru.
Zdravie ma trápi.
Mám Parkinsona, snažím sa jesť pilulky pravidelne, som neporiadny pacient, nepomáhajú ani pomôcky a budíky, čo mi dali kolegovia. Už ich beriem takmer pätnásť rokov, niekedy som celá stuhnutá, šuchcem sa ako taký dedko. Vtedy ma na ulici radšej ani neoslovujte. Len toto ma hnevá, keby to nebolo, som šťastný človek. Syn mi hovorí, že by som mala fajčiť marihuanu, ale neskúšala som to. Keď som sa pýtala lekára, či môžem ísť na trek do Nepálu, povedal, môžete, ale budete do kopca zakopávať. Občas zakopnem, ale nechcem sa vzdať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.