Nové americké spravodajské hodnotenie Iránu nemení nič – a mení všetko. Pred týždňom uverejnila Bushova vláda veľké časti svojho NIE o iránskom nukleárnom programe. Uzáver NIE znel, že Irán zastavil svoj nukleárny zbrojný program v roku 2003.
Upozornil, že však zostáva veľa toho, pre čo si treba robiť starosti. Irán môže oživiť svoj program kedykoľvek a pokračuje v obohacovaní uránu až na úroveň, ktorá môže slúžiť ako náplň nukleárnej zbrane.
NIE však zašiel naozaj ďaleko, aby odstránil pocit bezprostredného ohrozenia. Iránsky nukleárny problém zostáva obrovským problémom – ale možno nie naliehavým problémom.
Niektorí spochybnili hodnotu NIE. Nepochybne, spravodajstvo je veľmi nedokonalé umenie. Spravodajské agentúry majú často inštitucionálne predpojatosti. Najmä CIA vedie dlhodobú vzburu proti Bushovej vláde pomocou škodiacich únikov informácií. Ale NIE nie je produktom CIA. NIE predstavuje konsenzuálny názor šestnástich amerických spravodajských agentúr vrátane Obrannej spravodajskej agentúry (DIA) a hi-tech odpočúvacích špecialistov z Národnej bezpečnostnej agentúry (NSA). Táto konkrétna správa NIE, zdá sa, vďačí za veľa informáciám, ktoré poskytol Ali Reza Ašgari, iránsky námestník ministra obrany, ktorý zbehol do Spojených štátov vo februári 2007. Bolo by veľmi nemúdre a nezodpovedné opečiatkovať NIE ako prácu nespokojných vnútorných politických oponentov vo vládnej byrokracii.
NIE je zásadný politický fakt, ktorý politicky znemožní Bushovej vláde vojensky zaútočiť na iránske nukleárne zariadenia. V istom slova zmysle to nemení nič. Ak dáme bokom účelové preháňanie, tak Bushova vláda nikdy nemala vážny úmysel udrieť na iránske nukleárne zariadenia. Nový spravodajský odhad robí politicky nemožným urobiť niečo, čo aj tak nik neplánoval urobiť.
A predsa NIE mení všetko. Pokiaľ svet veril, že Bushova vláda môže zaútočiť na Irán, nikto nepripisoval väčšiu váhu úplnému nedostatku vládnej nevojenskej politiky voči Islamskej republike. Ale keď už sila nie je na stole, náhle si svet všíma, že na stole nie je ani nič iné. Do tej medzery sa nahrnuli tisíce politických návrhov. Ale len málo z tých návrhov sa začína jasnou víziou toho, čo by mal svet v Iráne dosiahnuť.
Problém Iránu nie sú zbrane režimu; problémom je režim sám. Aj bez nukleárnych zbraní podporuje Irán terorizmus na celom svete. Medzi rokmi 1992 a 1996 rozpútal Irán teroristické vyčíňanie a vykonal útoky, ktoré zabili asi dvesto ľudí v Argentíne, Nemecku a na americkej základni v Saudskej Arábii, okrem iných cieľov. Teroristická kampaň sa dočasne zastavila v roku 1996, len aby sa obnovila v roku 2001, tentoraz majúc za cieľ najprv Izrael, a potom Irak a Afganistan.
Myšlienka, že existuje nejaká dohoda, ktorú s týmto režimom možno uzavrieť, je vysoko nerealistická. Cieľom Západu by malo skôr byť vraziť klin medzi režim a nespokojné obyvateľstvo – takým spôsobom, ako Reaganova vláda pracovala na tom, aby izolovala a diskreditovala komunistické režimy vo východoeurópskych krajinách v osemdesiatych rokoch. To znamená ubezpečiť iránskych obyvateľov, že americká vláda neplánuje nijaké násilie proti nim – a pritom zachovať ekonomický tlak na režim a podporovať disidentské vysielanie a politické hnutia.
Napriek rastúcim cenám ropy je iránsky režim v hroznom ekonomickom stave. (To môže byť jedna z príčin, prečo pozastavil svoj nákladný nukleárny program.) Mzdy stagnujú, inflácia sa zhoršuje, nezamestnanosť je vysoká, pohonných hmôt je nedostatok. Zahraniční investori sa nevyhýbajú Iránu iba pre ekonomické sankcie, ale aj preto, lebo je v krajine nebezpečné a nepredvídateľné podnikateľské prostredie.
S barelom ropy za 100 dolárov si môže režim dovoliť nakúpiť dostatok podpory na to, aby prežil. Ale ak začne byť jasné, že Washington neplánuje útok na Irán, táto cena by mala klesať – ako ceny ropy robia vždy, keď pominie nebezpečenstvo vojny. Pri cene 60, 50, 40, 30 dolárov za barel sa stane režim čoraz menej trvanlivým; obyvatelia čoraz netrpezlivejšími; a nádej na zmenu čoraz sľubnejšou.
Zmena by mala byť cieľom americkej politiky. Ekonomický tlak a komunikačné operácie by mali byť metódou. „Veľká dohoda“ je slepou uličkou, ktorej sa treba vyhnúť. A vojnu treba vidieť ako to, čím vždy bola: skôr znak zlyhania politiky, než taktika použitá vtedy, keď si nevieme predstaviť nič lepšie.
Preložil František Šebej
Upozornil, že však zostáva veľa toho, pre čo si treba robiť starosti. Irán môže oživiť svoj program kedykoľvek a pokračuje v obohacovaní uránu až na úroveň, ktorá môže slúžiť ako náplň nukleárnej zbrane.
NIE však zašiel naozaj ďaleko, aby odstránil pocit bezprostredného ohrozenia. Iránsky nukleárny problém zostáva obrovským problémom – ale možno nie naliehavým problémom.
Niektorí spochybnili hodnotu NIE. Nepochybne, spravodajstvo je veľmi nedokonalé umenie. Spravodajské agentúry majú často inštitucionálne predpojatosti. Najmä CIA vedie dlhodobú vzburu proti Bushovej vláde pomocou škodiacich únikov informácií. Ale NIE nie je produktom CIA. NIE predstavuje konsenzuálny názor šestnástich amerických spravodajských agentúr vrátane Obrannej spravodajskej agentúry (DIA) a hi-tech odpočúvacích špecialistov z Národnej bezpečnostnej agentúry (NSA). Táto konkrétna správa NIE, zdá sa, vďačí za veľa informáciám, ktoré poskytol Ali Reza Ašgari, iránsky námestník ministra obrany, ktorý zbehol do Spojených štátov vo februári 2007. Bolo by veľmi nemúdre a nezodpovedné opečiatkovať NIE ako prácu nespokojných vnútorných politických oponentov vo vládnej byrokracii.
NIE je zásadný politický fakt, ktorý politicky znemožní Bushovej vláde vojensky zaútočiť na iránske nukleárne zariadenia. V istom slova zmysle to nemení nič. Ak dáme bokom účelové preháňanie, tak Bushova vláda nikdy nemala vážny úmysel udrieť na iránske nukleárne zariadenia. Nový spravodajský odhad robí politicky nemožným urobiť niečo, čo aj tak nik neplánoval urobiť.
A predsa NIE mení všetko. Pokiaľ svet veril, že Bushova vláda môže zaútočiť na Irán, nikto nepripisoval väčšiu váhu úplnému nedostatku vládnej nevojenskej politiky voči Islamskej republike. Ale keď už sila nie je na stole, náhle si svet všíma, že na stole nie je ani nič iné. Do tej medzery sa nahrnuli tisíce politických návrhov. Ale len málo z tých návrhov sa začína jasnou víziou toho, čo by mal svet v Iráne dosiahnuť.
Problém Iránu nie sú zbrane režimu; problémom je režim sám. Aj bez nukleárnych zbraní podporuje Irán terorizmus na celom svete. Medzi rokmi 1992 a 1996 rozpútal Irán teroristické vyčíňanie a vykonal útoky, ktoré zabili asi dvesto ľudí v Argentíne, Nemecku a na americkej základni v Saudskej Arábii, okrem iných cieľov. Teroristická kampaň sa dočasne zastavila v roku 1996, len aby sa obnovila v roku 2001, tentoraz majúc za cieľ najprv Izrael, a potom Irak a Afganistan.
Myšlienka, že existuje nejaká dohoda, ktorú s týmto režimom možno uzavrieť, je vysoko nerealistická. Cieľom Západu by malo skôr byť vraziť klin medzi režim a nespokojné obyvateľstvo – takým spôsobom, ako Reaganova vláda pracovala na tom, aby izolovala a diskreditovala komunistické režimy vo východoeurópskych krajinách v osemdesiatych rokoch. To znamená ubezpečiť iránskych obyvateľov, že americká vláda neplánuje nijaké násilie proti nim – a pritom zachovať ekonomický tlak na režim a podporovať disidentské vysielanie a politické hnutia.
Napriek rastúcim cenám ropy je iránsky režim v hroznom ekonomickom stave. (To môže byť jedna z príčin, prečo pozastavil svoj nákladný nukleárny program.) Mzdy stagnujú, inflácia sa zhoršuje, nezamestnanosť je vysoká, pohonných hmôt je nedostatok. Zahraniční investori sa nevyhýbajú Iránu iba pre ekonomické sankcie, ale aj preto, lebo je v krajine nebezpečné a nepredvídateľné podnikateľské prostredie.
S barelom ropy za 100 dolárov si môže režim dovoliť nakúpiť dostatok podpory na to, aby prežil. Ale ak začne byť jasné, že Washington neplánuje útok na Irán, táto cena by mala klesať – ako ceny ropy robia vždy, keď pominie nebezpečenstvo vojny. Pri cene 60, 50, 40, 30 dolárov za barel sa stane režim čoraz menej trvanlivým; obyvatelia čoraz netrpezlivejšími; a nádej na zmenu čoraz sľubnejšou.
Zmena by mala byť cieľom americkej politiky. Ekonomický tlak a komunikačné operácie by mali byť metódou. „Veľká dohoda“ je slepou uličkou, ktorej sa treba vyhnúť. A vojnu treba vidieť ako to, čím vždy bola: skôr znak zlyhania politiky, než taktika použitá vtedy, keď si nevieme predstaviť nič lepšie.
Preložil František Šebej
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.