Po plebiscite
Andreas Oplatka je sedemdesiatročný švajčiarsky novinár. Môj zať Michael je tridsaťosemročný mníchovský elektroinžinier. Opýtal som sa ich, čo sa deje u nich po referende plnom emócií.
Oplatka povedal, že vo Švajčiarsku zvyčajne prebehne aspoň rok od schválenia otázky po samotné referendum. Za ten čas sa k téme vyjadrí každý významnejší politik, odborník, verejný činiteľ. Vyjadrujú sa politické strany, odborové zväzy aj predstavitelia nadácií. Občan teda ide hlasovať tak, že má vykryštalizovaný názor, pretože odborníci po celý rok „vykosťovali“ tému sprava, zľava, zospodu i zhora. Bolo už aj také švajčiarske referendum, ktoré malo vážny emocionálny náboj, ale to trvá len do uzavretia hlasovacích miestností. Po vyhlásení výsledkov porazená strana prizná porážku a zablahoželá víťazom.
Podľa Michaela v Nemecku prebieha plebiscit podobne. Nemci sú dôkladní ľudia, pozorne si vypočujú každý argument a zvážia ho. Vypočítajú si, ktorá verzia im prinesie viac osohu, a potom idú hlasovať. Ale na rozdiel od Švajčiarov v Bavorsku si Michael vie predstaviť, že aj keď predstaviteľ porazenej strany gratuloval víťazom, vlastným potichu povie: Aj tak sme mali pravdu.
Ale u nás sa nedá určiť ani to, kto je víťaz a kto mu bude gratulovať. A keby sme sa opýtali predstaviteľa „víťazov“, ako to bude od zajtra, pravdepodobne by habkal. Prípadne by urobil niekoľko prchkých narážok na adresu protivníka. Preto si myslím, že sa od Švajčiarov a Nemcov líšime už v kultúre polemiky. U nás mnohí nevedia ani to, že nielen vtedy komunikujem, keď hovorím, ale aj keď mlčím. A pojem „aktívne počúvanie“ poznáme ešte menej. A ak ho náhodou poznáme, nevieme ho použiť. Nevydržíme, aby sme partnera neprerušovali, aby sme neopravovali každú jeho vetu, aby sme ho neprovokovali. Pri aktívnom počúvaní sledujem a počúvam a z prejavu partnera sa pokúšam vylúskať podstatu. Nechcem ho zdemolovať, nekoncentrujem sa na víťazstvo, ale na to, aby som vyriešil problém.
Teraz po referende je potrebné, aby sme bez negatívnych emócií rozanalyzovali situáciu. Vyriešil sa problém týmto referendom alebo nie? Ak áno, niet o čom hovoriť. Každý zdvihne svoj klobúk a život ide ďalej. Ak nie, musíme sa pokojným hlasom opýtať sami seba: závisí dnes naša budúcnosť od vyriešenia tohto problému? Ak vysvitne, že existuje dôležitejší problém, pokúsme sa vyriešiť ten. A o pár rokov, ak bude dnešný problém stále dôležitý, pusťme sa do neho znova. S chladnou hlavou. Takto to robia Švajčiari a Nemci.
.péter Hunčík
Autor je psychiater, bol spoluzakladateľ Maďarskej nezávislej iniciatívy.
Dá sa spojiť rozdelené?
Odhliadnuc od môjho osobného postoja sa nazdávam, že referendum je demokratický nástroj na „upratovanie“ názorového chaosu v spoločnosti, ktorý sa týka hodnôt jej usporiadania v prirodzených rodinách. Dokonca si myslím, že v otázkach referenda nejde primárne o definitívne riešenie problémov komunity lesieb či gejov, ale o rozpoznanie a vyjasnenie si spoločenského stanoviska k hodnotám, ktoré nám predkladá a kultúrno-politicky sa usiluje pretlačiť takzvaná rodová ideológia. Za jej kľúčovými termínmi „rodová rovnosť“ a „rovnosť príležitostí“ sa iba zdanlivo skrýva rovnosť medzi mužmi a ženami. Ide skôr o rovnosť v chápaní agendy LGBTI(Q), ktorá je podľa mojej mienky značne agresívna.
Ľudská myseľ má schopnosť anticipovať budúcnosť (teda simulovať budúcnosť ešte predtým, než nastane, a následne si robiť do budúcnosti plány). Východiskom je zakotvenie v minulých skúsenostiach, v poznaní súčasnosti a zároveň v rozpoznávaní pravidiel či zákonov, ktoré vedú k transformácii minulosti na prítomnosť a potenciálnu budúcnosť. Rozpoznávanie týchto pravidiel sa týka nielen historickej skúsenosti, ale aj evolučnej histórie človeka, ktorá spoluvytvárala ľudskú prirodzenosť. A súčasťou ľudskej prirodzenosti sú aj hodnoty, ktoré spoločnosť na základe svojej skúsenosti a evolučnej histórie ľudstva prijala v takej či onakej miere za svoje. Nezanedbateľná časť týchto hodnôt sa týka ľudskej pohlavnosti, pohlavného výberu a spôsobov pohlavného správania. Nazdávam sa, že manželstvo muža a ženy, v ktorom sa rodia a vychovávajú deti, je v konečnom dôsledku reflexiou práve týchto hodnôt.
Ak teda chce niekto redefinovať alebo spochybniť hodnotu manželstva a rodiny v ich prirodzenom tvare, mal by sa vážne zamyslieť, o aké poznatky sa opiera jeho vízia (myšlienková simulácia) budúcnosti a k akým rizikám to môže viesť.
V súčasnosti sa často poukazuje na „krízu“ rodiny (narastajúca rozvodovosť, vysoký počet detí narodených mimo manželstva, pokles úhrnnej plodnosti obyvateľstva). Demografická katastrofa, ktorá v dôsledku toho hrozí, sa stále prijíma vlažne, aj keď mnohí významní odborníci (ako antropológ a filozof C. Lévi-Strauss) upozorňujú, že v porovnaní s ňou sú ešte aj také udalosti, ako bol pád komunizmu, nedôležité. Ale my sa tvárime, akoby tieto skutočnosti boli v poriadku.
Referendum, akokoľvek dopadne, bude podľa mňa iniciovať zodpovednejšiu diskusiu o hodnote a zmysle rodiny, a tým zredukuje jestvujúci názorový chaos. A upratovanie názorov povedie k tomu, že niektorých vecí sa bude potrebné v celej diskusii zbaviť. Myslím, že rodová ideológia bude musieť prijať vedeckejšie metódy, ktoré vytlačia jej terajšie prevažne lobingové pôsobenie.
.alojz Rakús
Autor je psychiater, bol ministrom zdravotníctva za Kresťanskodemkoratického hnutie.
Andreas Oplatka je sedemdesiatročný švajčiarsky novinár. Môj zať Michael je tridsaťosemročný mníchovský elektroinžinier. Opýtal som sa ich, čo sa deje u nich po referende plnom emócií.
Oplatka povedal, že vo Švajčiarsku zvyčajne prebehne aspoň rok od schválenia otázky po samotné referendum. Za ten čas sa k téme vyjadrí každý významnejší politik, odborník, verejný činiteľ. Vyjadrujú sa politické strany, odborové zväzy aj predstavitelia nadácií. Občan teda ide hlasovať tak, že má vykryštalizovaný názor, pretože odborníci po celý rok „vykosťovali“ tému sprava, zľava, zospodu i zhora. Bolo už aj také švajčiarske referendum, ktoré malo vážny emocionálny náboj, ale to trvá len do uzavretia hlasovacích miestností. Po vyhlásení výsledkov porazená strana prizná porážku a zablahoželá víťazom.
Podľa Michaela v Nemecku prebieha plebiscit podobne. Nemci sú dôkladní ľudia, pozorne si vypočujú každý argument a zvážia ho. Vypočítajú si, ktorá verzia im prinesie viac osohu, a potom idú hlasovať. Ale na rozdiel od Švajčiarov v Bavorsku si Michael vie predstaviť, že aj keď predstaviteľ porazenej strany gratuloval víťazom, vlastným potichu povie: Aj tak sme mali pravdu.
Ale u nás sa nedá určiť ani to, kto je víťaz a kto mu bude gratulovať. A keby sme sa opýtali predstaviteľa „víťazov“, ako to bude od zajtra, pravdepodobne by habkal. Prípadne by urobil niekoľko prchkých narážok na adresu protivníka. Preto si myslím, že sa od Švajčiarov a Nemcov líšime už v kultúre polemiky. U nás mnohí nevedia ani to, že nielen vtedy komunikujem, keď hovorím, ale aj keď mlčím. A pojem „aktívne počúvanie“ poznáme ešte menej. A ak ho náhodou poznáme, nevieme ho použiť. Nevydržíme, aby sme partnera neprerušovali, aby sme neopravovali každú jeho vetu, aby sme ho neprovokovali. Pri aktívnom počúvaní sledujem a počúvam a z prejavu partnera sa pokúšam vylúskať podstatu. Nechcem ho zdemolovať, nekoncentrujem sa na víťazstvo, ale na to, aby som vyriešil problém.
Teraz po referende je potrebné, aby sme bez negatívnych emócií rozanalyzovali situáciu. Vyriešil sa problém týmto referendom alebo nie? Ak áno, niet o čom hovoriť. Každý zdvihne svoj klobúk a život ide ďalej. Ak nie, musíme sa pokojným hlasom opýtať sami seba: závisí dnes naša budúcnosť od vyriešenia tohto problému? Ak vysvitne, že existuje dôležitejší problém, pokúsme sa vyriešiť ten. A o pár rokov, ak bude dnešný problém stále dôležitý, pusťme sa do neho znova. S chladnou hlavou. Takto to robia Švajčiari a Nemci.
.péter Hunčík
Autor je psychiater, bol spoluzakladateľ Maďarskej nezávislej iniciatívy.
Dá sa spojiť rozdelené?
Odhliadnuc od môjho osobného postoja sa nazdávam, že referendum je demokratický nástroj na „upratovanie“ názorového chaosu v spoločnosti, ktorý sa týka hodnôt jej usporiadania v prirodzených rodinách. Dokonca si myslím, že v otázkach referenda nejde primárne o definitívne riešenie problémov komunity lesieb či gejov, ale o rozpoznanie a vyjasnenie si spoločenského stanoviska k hodnotám, ktoré nám predkladá a kultúrno-politicky sa usiluje pretlačiť takzvaná rodová ideológia. Za jej kľúčovými termínmi „rodová rovnosť“ a „rovnosť príležitostí“ sa iba zdanlivo skrýva rovnosť medzi mužmi a ženami. Ide skôr o rovnosť v chápaní agendy LGBTI(Q), ktorá je podľa mojej mienky značne agresívna.
Ľudská myseľ má schopnosť anticipovať budúcnosť (teda simulovať budúcnosť ešte predtým, než nastane, a následne si robiť do budúcnosti plány). Východiskom je zakotvenie v minulých skúsenostiach, v poznaní súčasnosti a zároveň v rozpoznávaní pravidiel či zákonov, ktoré vedú k transformácii minulosti na prítomnosť a potenciálnu budúcnosť. Rozpoznávanie týchto pravidiel sa týka nielen historickej skúsenosti, ale aj evolučnej histórie človeka, ktorá spoluvytvárala ľudskú prirodzenosť. A súčasťou ľudskej prirodzenosti sú aj hodnoty, ktoré spoločnosť na základe svojej skúsenosti a evolučnej histórie ľudstva prijala v takej či onakej miere za svoje. Nezanedbateľná časť týchto hodnôt sa týka ľudskej pohlavnosti, pohlavného výberu a spôsobov pohlavného správania. Nazdávam sa, že manželstvo muža a ženy, v ktorom sa rodia a vychovávajú deti, je v konečnom dôsledku reflexiou práve týchto hodnôt.
Ak teda chce niekto redefinovať alebo spochybniť hodnotu manželstva a rodiny v ich prirodzenom tvare, mal by sa vážne zamyslieť, o aké poznatky sa opiera jeho vízia (myšlienková simulácia) budúcnosti a k akým rizikám to môže viesť.
V súčasnosti sa často poukazuje na „krízu“ rodiny (narastajúca rozvodovosť, vysoký počet detí narodených mimo manželstva, pokles úhrnnej plodnosti obyvateľstva). Demografická katastrofa, ktorá v dôsledku toho hrozí, sa stále prijíma vlažne, aj keď mnohí významní odborníci (ako antropológ a filozof C. Lévi-Strauss) upozorňujú, že v porovnaní s ňou sú ešte aj také udalosti, ako bol pád komunizmu, nedôležité. Ale my sa tvárime, akoby tieto skutočnosti boli v poriadku.
Referendum, akokoľvek dopadne, bude podľa mňa iniciovať zodpovednejšiu diskusiu o hodnote a zmysle rodiny, a tým zredukuje jestvujúci názorový chaos. A upratovanie názorov povedie k tomu, že niektorých vecí sa bude potrebné v celej diskusii zbaviť. Myslím, že rodová ideológia bude musieť prijať vedeckejšie metódy, ktoré vytlačia jej terajšie prevažne lobingové pôsobenie.
.alojz Rakús
Autor je psychiater, bol ministrom zdravotníctva za Kresťanskodemkoratického hnutie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.