Medzi Merkelovou a Putinom

Angelu Merkelovú priviedla minulý týždeň do Budapešti najmä nepredvídateľnosť krokov maďarského premiéra a potreba poistiť si jeho lojalitu v zložitej medzinárodnej situácii. Aj preto sa len veľmi málo naplnili očakávania maďarskej opozície a širšej občianskej verejnosti, ktoré cez domáce i nemecké médiá hlasno apelovali na kancelárku, aby tvárou v tvár Orbánovi zakročila a postavila ho do laty. Merkel sa ale obmedzila len na jemné znamenia, teda diplomatický chlad a odmeranosť, no žiadne priame odsúdenie prechmatov proti demokracii neodznelo. Odporcovia Orbána tak mohli ešte dlho po návšteve do úmoru rozoberať (v diskusiách jedinej „opozičnej“ televízie ATV) iba nuansy a gestá. Ako napríklad, že v ktorej inej krajine Únie nemecká kancelárka zdôraznila dôležitosť slobody médií či občianskej spoločnosti. Proti propagande Fideszu, že to bolo štandardné stretnutie dvoch lídrov, všk oveľa viac postaviť nemohli.
Merkelovej zdržanlivosť má svoj geopolitický dôvod, ktorý postavila ešte aj nad očakávania nemeckých investorov, ktorí sú sami obeťou „neortodoxnej“ hospodárskej politiky Fideszu. Aj oni márne dúfali v ráznejšiu intervenciu. Merkelovej dôvodom bola potreba chrániť konsenzus, ktorý sa vyžaduje na summitoch EÚ pri rozhodovaní o otázkach zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Viktor Orbán ho síce ani doteraz nikdy nenarušil, no na rozdiel od iných kritikov sankcií a vôbec európskej politiky voči Rusku – napríklad na rozdiel od Fica – je však vnímaný širokou bruselskou komunitou ako ten, ktorý je schopný „prevrátiť stôl“. Od toho ho však zatiaľ drží späť len argument štrukturálnych a kohéznych fondov...
Orbánovo poňatie suverenistickej politiky je zrejmé: v ohnisku jej kritiky je Brusel ako centrála vzdialenej abstraktnej moci, voči ktorej sa preto obdeň pred domácim publikom vymedzuje. Toto zneisťovalo a zneisťuje pri viacerých rozhodnutiach nielen nemeckú kancelárku. Navyše, so zmenou vlády v Grécku, ktorej minister obrany letel deň po menovaní do Moskvy, sa vyjavila i hrozba osi Tsipras-Orbán ako blokačnej a otvorene prokremeľskej koalície. Niežeby jedno veto nestačilo, ale keď sú dvaja či traja, guráž sa prudko zvyšuje. Mimochodom, celkom zaujímavá je otázka, koľkých blokátorov by bolo treba, aby sa k nim pridal aj Robert Fico?
Po kríze dlhov a eura pripadla rola lídra Angele Merkelovej aj v ukrajinskej kauze. Pokúsila sa o „pacifikáciu“ Orbána, no tento cieľ môže skomplikovať nadchádzajúca návšteva Putina. Ten príde do Budapešti 17. februára a už len na tejto následnosti jasne vidno trúfalú geopolitickú akrobaciu Orbána. Navyše, od anexie Krymu nehostil Putina žiadny európsky predseda vlády ani prezident.
Je zrejmé, že po energetickom pakte, ktorý uzavreli Putin s Orbánom o atómovej elektrárni v Paksi, dovezie teraz ruský prezident ďalšie ponuky, ktorými sa bude snažiť strhnúť Maďarsko ešte bližšie k sebe. Povedať, do akej miery v Budapešti pochodila Merkel, sa preto bude dať až po Putinovej návšteve.