Pohľad na čísla o výkonoch ukrajinskej ekonomiky je hrozivý. Inflácia vlani dosiahla takmer 25 percent. Inak povedané, predstavte si, že ceny narastú v priebehu jedného roka o štvrtinu. Hrivna devalvovala oproti doláru o viac ako sto percent. Minulý týždeň sa ukrajinská centrálna banka rozhodla pre zúfalý krok. Úrokové sadzby zvýšila zo 14 na 19,5 percenta. Devízové rezervy nášho východného suseda sa roztápajú ako sneh za oknami, takže dovozy bude možné bez zahraničnej pomoci financovať už asi len mesiac. Ekonomika sa zmenšila vlani o 7 percent, tento rok sa zmenší zrejme o ďalšie 4 percentá. Bez pomoci zo Západu Ukrajina neprežije. Skloňuje sa ďalšia finančná injekcia i možnosť dodávok zbraní, aby sa Kyjev dokázal lepšie brániť proruským separatistom na východe. Slováci, navyknutí ignorovať svojho východného suseda, si to sotva uvedomujú, no Ukrajina zvádza na ekonomickom i vojenskom fronte zápas o svoju holú existenciu.
.byť, či nebyť?
Samozrejme, natíska sa otázka, či to Ukrajincom vlastne stojí za to. Nebojujú totiž len proti dočasným ekonomickým problémom a ozbrojeným bandám, ale aj proti dlhodobo sa vyvíjajúcim hospodárskym väzbám, ktorých pretrhanie a nahradenie nebude lacnou záležitosťou. Tieto ekonomické reality sa ešte na začiatku decembra pokúsil pomenovať Anatol Lieven, profesor na katarskej pobočke Georgetownskej univerzity v článku pre spravodajský web BBC.
Pripomenul napríklad, že Rusko dlhé roky vlastne dotovalo ukrajinskú ekonomiku dodávkami lacného zemného plynu a benevolentnými platobnými podmienkami. Rusko bolo tiež najväčším obchodným partnerom Ukrajiny a predstavovalo trh pre jej priemyselné výrobky. Navyše, tri milióny Ukrajincov v Rusku pracuje a posiela domov časť svojich zárobkov, kým v krajinách EÚ pracuje asi len tretina tohto počtu. Lieven kladie otázku, či je Európska únia pripravená podstúpiť náklady zmeny ukrajinskej ekonomickej orientácie. V praxi by to totiž znamenalo pustiť na európsky trh ukrajinskú pracovnú silu, produkty ukrajinského poľnohospodárstva a obetovať miliardy eur na sanáciu ukrajinského štátu.
Lieven tiež upozorňuje, že vytvorenie štandardného trhového prostredia na Ukrajine by zrejme položilo jej neefektívny dotovaný priemysel, kým dôveryhodné protikorupčné ťaženie by vláde v Kyjeve odcudzilo oligarchov. Najlepšou cestou pre Ukrajinu by tak podľa neho bola neutralita, široká autonómia pre Doneck a Luhansk a možnosť voľne obchodovať tak s Ruskom ako aj s Európskou úniou...
.kliatba lacného plynu
Odlišný názor na možnosti nášho východného suseda má Ivan Mikloš. Bývalý slovenský minister financií chodí na Ukrajinu pravidelne od vlaňajšej jari. Ako člen viacerých poradných orgánov radí popredným ukrajinským politikom pri ich snahe zachrániť tamojšiu ekonomiku. Mikloš, na rozdiel od Lievena, neverí, že by sa Rusko uspokojilo s neutrálnou Ukrajinou. A aj ekonomickú rovnicu nášho východného suseda vidí úplne inak. „Na jednej strane dotovaný plyn vyzeral ako niečo, čo Ukrajine pomáhalo. No v skutočnosti im to škodilo viacerými spôsobmi,“ hovorí pre .týždeň. „Ak by platili svetové ceny, boli by pod tlakom, aby reštrukturalizovali svoju ekonomiku a aby domácnosti zlepšovali svoju energetickú efektívnosť.“
Iróniou je, že Rusi roky predávali Ukrajine plyn pod cenu a ten ešte Kyjev ďalej dotoval. Vlani bol deficit ukrajinských verejných financií okolo desať percent. A asi polovicu z toho predstavuje deficit Naftogazu, teda štátneho podniku, ktorý predával plyn a teplo za veľmi nízke dotované ceny. Deregulácii a liberalizácii cien sa Ukrajina aj tak nevyhla. Musí k nej pristupovať teraz, v mimoriadne sťažených podmienkach pre krajinu i obyvateľstvo. „Obrovským šťastím pre Ukrajinu je aspoň to, že ceny ropy teraz padajú, lebo ich deficit je do značnej miery daný nutnosťou importovať veľa ropy a plynu,“ dodáva Mikloš.
No dotované ceny plynu mali ešte jeden neblahý dopad na Ukrajinu. Na využívaní rozdielov medzi umelo nízkymi nákupnými cenami a svetovými cenami plynu vyrástli viacerí ukrajinskí oligarchovia, ktorí následne blokovali akékoľvek zmeny smerom k štandardnej trhovej ekonomike, lebo normálne konkurenčné prostredie by ohrozilo ich postavenie. „Je zaujímavé, že najnižšiu mieru oligarchizácie ekonomiky a najnižšiu mieru korupcie zo všetkých postkomunistických krajín má Estónsko,“ hovorí Ivan Mikloš. „Išlo o prvú krajinu, ktorá liberalizovala energetický trh. Na Ukrajine sa to neudialo doteraz a aj preto je tam miera oligarchizácie a korupcie taká veľká.“
.šance pre Európu
Na druhej strane, dnes už aj ukrajinskí oligarchovia vedia, že ich vlasť zápasí o svoju holú existenciu. A ak Ukrajina nebude existovať, ohrozené sú aj ich majetky. Preto dnes oligarchovia podporujú vládu, financujú časť ozbrojeného úsilia či potravinovú podporu pre ťažko skúšané obyvateľstvo. Dôveryhodné antikorupčné opatrenia si budú vyžadovať dlhší čas, no tlak na ich zavedenie zo strany verejnosti je značný. Aj keď sa vplyv oligarchov asi nepodarí úplne eliminovať, Ukrajina má v dlhodobej perspektíve slušnú šancu vytlačiť ich do patričných medzí.
Pokiaľ ide o priemysel, Ukrajina má množstvo neefektívnych a dotovaných podnikov, ktoré sú pri živote udržiavané len umelo. Ivan Mikloš pripúšťa, že normálne trhové prostredie by pre mnohé tieto podniky znamenalo konkurz: „Na druhej strane, dnes sú v nich udržiavané kapacity, ktoré by v ekonomike boli užitočnejšie využiteľné inde.“ Keby Ukrajina zlepšila svoje podnikateľské prostredie a stala sa štandardnou trhovou ekonomikou, dokázalo by jej hospodárstvo naplno využiť potenciál, doteraz uväznený v neefektívnych činnostiach.
Európska únia určite môže pre Ukrajinu urobiť veľa a mala by rozhodne robiť viac než dnes. Najakútnejšie sa javí potreba finančnej stabilizácie krajiny. Medzinárodný menový fond prisľúbil pomoc vo výške 17 miliárd dolárov, no potreby nášho východného suseda sa odhadujú približne na 45 miliárd. EÚ by tiež mohla pomôcť otvorením nášho trhu s poľnohospodárskymi produktmi ukrajinským výrobcom. Francúzski a iní európski poľnohospodári by sa lacnejšej východnej konkurencii asi nepotešili, preto ide o pálčivú politickú otázku. Na druhej strane, z takéhoto kroku by mohol profitovať európsky spotrebiteľ a v dlhodobej perspektíve by väčšia konkurencia tlačila aj európsky agrosektor do väčšej efektívnosti. Samozrejme, štátne orgány by naďalej museli kontrolovať hygienickú kvalitu dovážaných potravín.
Politicky háklivá je aj otázka otvorenia európskeho trhu práce pre pracovníkov z Ukrajiny. Vo Veľkej Británii, Nemecku i Francúzsku existujú hnutia, ktoré odmietajú ďalšie prisťahovalectvo. No Ivan Mikloš upozorňuje, že pre Európu a osobitne Slovensko, je to tiež šanca: „Ak dnes Česká republika celkom vedome odsáva zo Slovenska mozgy prostredníctvom širokých možností štúdia pre našich vysokoškolákov, z ktorých mnohí tam aj neskôr zostanú, prečo by sme my nemohli rovnako čerpať z kvalifikovanej a nám kultúrne i jazykovo blízkej ukrajinskej pracovnej sily?“ Riešilo by to čiastočne problém nedostatku niektorých profesií, ale aj problém demografický. Ukrajina by zase profitovala cez remitencie, ktoré by zahraniční pracovníci posielali domov.
.niet inej cesty
Najakútnejším ekonomickým problémom Ukrajiny je dnes stabilizácia verejných financií. Náš východný sused je v paradoxnej situácii. Ukrajinský štát je na jednej strane nákladný, rozsiahly, neefektívny a skorumpovaný, takže potrebuje skresávať verejné výdavky. Na druhej strane, krajina potrebuje zvýšiť svoje vojenské výdavky, aby ustála konflikt na východe. Ten ju stojí odhadom až desať miliónov dolárov denne!
Ivan Mikloš upozorňuje, že dlhodobo mala Ukrajina verejný dlh okolo 40 percent HDP. V minulom roku vzrástol na vyše 70 percent a ku koncu tohto roka zrejme prekročí 100 percent HDP. Podiel verejných výdavkov na ukrajinskej ekonomike bol vlani okolo 53 percent HDP. Na porovnanie, na Slovensku je tento podiel asi 39 percent. Náš východný sused má množstvo regulačných úradov, ktoré kontrolujú ceny a vydávajú rôzne licencie. Na jednej strane táto zbytočná byrokracia vytvára prostredie, v ktorom bude len málokto riskovať založenie vlastného biznisu, na druhej strane ide o živnú pôdu pre korupciu. Napríklad plat daňového kontrolóra je 150 eur mesačne. Priemerná hrubá mzda na Ukrajine vyše 300 eur. Tam už každý hľadá spôsoby, ako si „privyrobiť“.
Má Ukrajina potenciál svoju ťažkú situáciu zvládnuť? „Dnes sú reformy z 90 percent politický problém a len z 10 percent technický. Po 25 rokoch transformácie už totiž vieme, čo funguje, a čo nie,“ hovorí Ivan Mikloš. O odborníkov z domova i zahraničia Ukrajina nemá núdzu. No problémom je politický manažment, odvaha ísť do nepopulárnych opatrení a schopnosť predať tieto opatrenia verejnosti. Ivan Mikloš vidí najväčší problém na Ukrajine v spolupráci vlády a parlamentu: „Väčšina reforiem má podobu zákonov a tie zákony musí schváliť parlament. To, čo na Slovensku možno zostane navždy nedocenené, bola schopnosť Mikuláša Dzurindu udržať koalíciu najskôr deviatich a potom štyroch koaličných strán a súčasne presadiť veci, ktoré boli potrebné. Ukrajinci s tým ešte skúsenosti nemajú.“
K politickým problémom Ukrajiny patrí aj otázka, či ide o prezidentský, alebo parlamentný systém. Kľúčová výkonná zodpovednosť musí byť u jedného človeka, čo je v prípade Slovenska premiér. Aj keď neznámou v ukrajinskej rovnici je nevyspytateľné správanie Ruska, Ivan Mikloš nevidí perspektívu nášho východného suseda ako beznádejnú. „Som optimista v tom zmysle, že už nemajú inú možnosť. Pre Ukrajinu je to otázka buď – alebo. Buď budú, alebo nebudú. V tom zmysle verím, že tie nevyhnutné zmeny podstúpia.“
.byť, či nebyť?
Samozrejme, natíska sa otázka, či to Ukrajincom vlastne stojí za to. Nebojujú totiž len proti dočasným ekonomickým problémom a ozbrojeným bandám, ale aj proti dlhodobo sa vyvíjajúcim hospodárskym väzbám, ktorých pretrhanie a nahradenie nebude lacnou záležitosťou. Tieto ekonomické reality sa ešte na začiatku decembra pokúsil pomenovať Anatol Lieven, profesor na katarskej pobočke Georgetownskej univerzity v článku pre spravodajský web BBC.
Pripomenul napríklad, že Rusko dlhé roky vlastne dotovalo ukrajinskú ekonomiku dodávkami lacného zemného plynu a benevolentnými platobnými podmienkami. Rusko bolo tiež najväčším obchodným partnerom Ukrajiny a predstavovalo trh pre jej priemyselné výrobky. Navyše, tri milióny Ukrajincov v Rusku pracuje a posiela domov časť svojich zárobkov, kým v krajinách EÚ pracuje asi len tretina tohto počtu. Lieven kladie otázku, či je Európska únia pripravená podstúpiť náklady zmeny ukrajinskej ekonomickej orientácie. V praxi by to totiž znamenalo pustiť na európsky trh ukrajinskú pracovnú silu, produkty ukrajinského poľnohospodárstva a obetovať miliardy eur na sanáciu ukrajinského štátu.
Lieven tiež upozorňuje, že vytvorenie štandardného trhového prostredia na Ukrajine by zrejme položilo jej neefektívny dotovaný priemysel, kým dôveryhodné protikorupčné ťaženie by vláde v Kyjeve odcudzilo oligarchov. Najlepšou cestou pre Ukrajinu by tak podľa neho bola neutralita, široká autonómia pre Doneck a Luhansk a možnosť voľne obchodovať tak s Ruskom ako aj s Európskou úniou...
.kliatba lacného plynu
Odlišný názor na možnosti nášho východného suseda má Ivan Mikloš. Bývalý slovenský minister financií chodí na Ukrajinu pravidelne od vlaňajšej jari. Ako člen viacerých poradných orgánov radí popredným ukrajinským politikom pri ich snahe zachrániť tamojšiu ekonomiku. Mikloš, na rozdiel od Lievena, neverí, že by sa Rusko uspokojilo s neutrálnou Ukrajinou. A aj ekonomickú rovnicu nášho východného suseda vidí úplne inak. „Na jednej strane dotovaný plyn vyzeral ako niečo, čo Ukrajine pomáhalo. No v skutočnosti im to škodilo viacerými spôsobmi,“ hovorí pre .týždeň. „Ak by platili svetové ceny, boli by pod tlakom, aby reštrukturalizovali svoju ekonomiku a aby domácnosti zlepšovali svoju energetickú efektívnosť.“
Iróniou je, že Rusi roky predávali Ukrajine plyn pod cenu a ten ešte Kyjev ďalej dotoval. Vlani bol deficit ukrajinských verejných financií okolo desať percent. A asi polovicu z toho predstavuje deficit Naftogazu, teda štátneho podniku, ktorý predával plyn a teplo za veľmi nízke dotované ceny. Deregulácii a liberalizácii cien sa Ukrajina aj tak nevyhla. Musí k nej pristupovať teraz, v mimoriadne sťažených podmienkach pre krajinu i obyvateľstvo. „Obrovským šťastím pre Ukrajinu je aspoň to, že ceny ropy teraz padajú, lebo ich deficit je do značnej miery daný nutnosťou importovať veľa ropy a plynu,“ dodáva Mikloš.
No dotované ceny plynu mali ešte jeden neblahý dopad na Ukrajinu. Na využívaní rozdielov medzi umelo nízkymi nákupnými cenami a svetovými cenami plynu vyrástli viacerí ukrajinskí oligarchovia, ktorí následne blokovali akékoľvek zmeny smerom k štandardnej trhovej ekonomike, lebo normálne konkurenčné prostredie by ohrozilo ich postavenie. „Je zaujímavé, že najnižšiu mieru oligarchizácie ekonomiky a najnižšiu mieru korupcie zo všetkých postkomunistických krajín má Estónsko,“ hovorí Ivan Mikloš. „Išlo o prvú krajinu, ktorá liberalizovala energetický trh. Na Ukrajine sa to neudialo doteraz a aj preto je tam miera oligarchizácie a korupcie taká veľká.“
.šance pre Európu
Na druhej strane, dnes už aj ukrajinskí oligarchovia vedia, že ich vlasť zápasí o svoju holú existenciu. A ak Ukrajina nebude existovať, ohrozené sú aj ich majetky. Preto dnes oligarchovia podporujú vládu, financujú časť ozbrojeného úsilia či potravinovú podporu pre ťažko skúšané obyvateľstvo. Dôveryhodné antikorupčné opatrenia si budú vyžadovať dlhší čas, no tlak na ich zavedenie zo strany verejnosti je značný. Aj keď sa vplyv oligarchov asi nepodarí úplne eliminovať, Ukrajina má v dlhodobej perspektíve slušnú šancu vytlačiť ich do patričných medzí.
Pokiaľ ide o priemysel, Ukrajina má množstvo neefektívnych a dotovaných podnikov, ktoré sú pri živote udržiavané len umelo. Ivan Mikloš pripúšťa, že normálne trhové prostredie by pre mnohé tieto podniky znamenalo konkurz: „Na druhej strane, dnes sú v nich udržiavané kapacity, ktoré by v ekonomike boli užitočnejšie využiteľné inde.“ Keby Ukrajina zlepšila svoje podnikateľské prostredie a stala sa štandardnou trhovou ekonomikou, dokázalo by jej hospodárstvo naplno využiť potenciál, doteraz uväznený v neefektívnych činnostiach.
Európska únia určite môže pre Ukrajinu urobiť veľa a mala by rozhodne robiť viac než dnes. Najakútnejšie sa javí potreba finančnej stabilizácie krajiny. Medzinárodný menový fond prisľúbil pomoc vo výške 17 miliárd dolárov, no potreby nášho východného suseda sa odhadujú približne na 45 miliárd. EÚ by tiež mohla pomôcť otvorením nášho trhu s poľnohospodárskymi produktmi ukrajinským výrobcom. Francúzski a iní európski poľnohospodári by sa lacnejšej východnej konkurencii asi nepotešili, preto ide o pálčivú politickú otázku. Na druhej strane, z takéhoto kroku by mohol profitovať európsky spotrebiteľ a v dlhodobej perspektíve by väčšia konkurencia tlačila aj európsky agrosektor do väčšej efektívnosti. Samozrejme, štátne orgány by naďalej museli kontrolovať hygienickú kvalitu dovážaných potravín.
Politicky háklivá je aj otázka otvorenia európskeho trhu práce pre pracovníkov z Ukrajiny. Vo Veľkej Británii, Nemecku i Francúzsku existujú hnutia, ktoré odmietajú ďalšie prisťahovalectvo. No Ivan Mikloš upozorňuje, že pre Európu a osobitne Slovensko, je to tiež šanca: „Ak dnes Česká republika celkom vedome odsáva zo Slovenska mozgy prostredníctvom širokých možností štúdia pre našich vysokoškolákov, z ktorých mnohí tam aj neskôr zostanú, prečo by sme my nemohli rovnako čerpať z kvalifikovanej a nám kultúrne i jazykovo blízkej ukrajinskej pracovnej sily?“ Riešilo by to čiastočne problém nedostatku niektorých profesií, ale aj problém demografický. Ukrajina by zase profitovala cez remitencie, ktoré by zahraniční pracovníci posielali domov.
.niet inej cesty
Najakútnejším ekonomickým problémom Ukrajiny je dnes stabilizácia verejných financií. Náš východný sused je v paradoxnej situácii. Ukrajinský štát je na jednej strane nákladný, rozsiahly, neefektívny a skorumpovaný, takže potrebuje skresávať verejné výdavky. Na druhej strane, krajina potrebuje zvýšiť svoje vojenské výdavky, aby ustála konflikt na východe. Ten ju stojí odhadom až desať miliónov dolárov denne!
Ivan Mikloš upozorňuje, že dlhodobo mala Ukrajina verejný dlh okolo 40 percent HDP. V minulom roku vzrástol na vyše 70 percent a ku koncu tohto roka zrejme prekročí 100 percent HDP. Podiel verejných výdavkov na ukrajinskej ekonomike bol vlani okolo 53 percent HDP. Na porovnanie, na Slovensku je tento podiel asi 39 percent. Náš východný sused má množstvo regulačných úradov, ktoré kontrolujú ceny a vydávajú rôzne licencie. Na jednej strane táto zbytočná byrokracia vytvára prostredie, v ktorom bude len málokto riskovať založenie vlastného biznisu, na druhej strane ide o živnú pôdu pre korupciu. Napríklad plat daňového kontrolóra je 150 eur mesačne. Priemerná hrubá mzda na Ukrajine vyše 300 eur. Tam už každý hľadá spôsoby, ako si „privyrobiť“.
Má Ukrajina potenciál svoju ťažkú situáciu zvládnuť? „Dnes sú reformy z 90 percent politický problém a len z 10 percent technický. Po 25 rokoch transformácie už totiž vieme, čo funguje, a čo nie,“ hovorí Ivan Mikloš. O odborníkov z domova i zahraničia Ukrajina nemá núdzu. No problémom je politický manažment, odvaha ísť do nepopulárnych opatrení a schopnosť predať tieto opatrenia verejnosti. Ivan Mikloš vidí najväčší problém na Ukrajine v spolupráci vlády a parlamentu: „Väčšina reforiem má podobu zákonov a tie zákony musí schváliť parlament. To, čo na Slovensku možno zostane navždy nedocenené, bola schopnosť Mikuláša Dzurindu udržať koalíciu najskôr deviatich a potom štyroch koaličných strán a súčasne presadiť veci, ktoré boli potrebné. Ukrajinci s tým ešte skúsenosti nemajú.“
K politickým problémom Ukrajiny patrí aj otázka, či ide o prezidentský, alebo parlamentný systém. Kľúčová výkonná zodpovednosť musí byť u jedného človeka, čo je v prípade Slovenska premiér. Aj keď neznámou v ukrajinskej rovnici je nevyspytateľné správanie Ruska, Ivan Mikloš nevidí perspektívu nášho východného suseda ako beznádejnú. „Som optimista v tom zmysle, že už nemajú inú možnosť. Pre Ukrajinu je to otázka buď – alebo. Buď budú, alebo nebudú. V tom zmysle verím, že tie nevyhnutné zmeny podstúpia.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.