Zriedka mal dokument z domnelo utajeného sveta spravodajských služieb taký dopad ako NIE (National Intelligence Estimate) zverejnený začiatkom decembra. Zriedka bola vláda natoľko nepripravená na takúto udalosť. A zriedka sa tak rýchlo obrátili vehementní kritici spravodajskej komunity vo veciach ako iracké zbrane hromadného ničenia.
To všetko ukazuje, že nielenže máme problém interpretovať o čo ide mullom v Teheráne, ale máme aj omnoho zásadnejší problém: priveľká časť spravodajskej komunity sa angažuje vo formulovaní politiky namiesto spravodajských analýz a primnohí v Kongrese a v médiách sa z toho tešia. Prezidentovi Bushovi sa nemusí podariť poopraviť svoju politiku voči Iránu (ktorá aj tak nebola dosť prísna) v poslednom roku svojej vlády, ale zanechal by po sebe trvalé dedičstvo, keby vrátil spravodajský svet jeho pôvodnej funkcii. Zvážte nasledujúce chyby v zverejnených „kľúčových úsudkoch“ NIE, hoci asi 140 strán analýz a stohy podkladových spravodajských informácií zostávajú utajené.
Po prvé: zistenie hneď v titulku – že Irán pozastavil svoj nukleárny zbrojný program v roku 2003 – napísané spôsobom, ktorý zaručuje, že závery ako celok budú pochopené nesprávne. V skutočnosti je málo podstatných rozdielov medzi závermi NIE z roku 2005, čo sa týka iránskych nukleárnych kapacít, a NIE z roku 2007. Navyše, rozdiel medzi „vojenským“ a „civilným“ programom je veľmi umelý, keďže obohacovanie uránu, o ktorom sa všetci zhodujú, že v Iráne pokračuje, je kriticky dôležité rovnako pre civilné ako pre vojenské účely. Dokonca to bol vždy práve iránsky civilný program, ktorý predstavoval hlavné riziko nukleárneho prielomu.
Skutočné rozdiely medzi odhadmi NIE 2005 a 2007 nie sú v tvrdých dátach, ale v psychologickom vyhodnotení motívov a cieľov iránskych mullov. Súčasný NIE slobodne pripúšťa, že má iba obmedzenú dôveru v to, že pozastavenie pokračuje aj teraz a vraví, že v našich spravodajských informáciách sú významné medzery a že naši analytici sa odchyľujú od ich počiatočného úsudku o pozastavení. Už to samo by nás malo nútiť vážne sa zamyslieť.
Po druhé: NIE je vnútorne rozporný a nedostatočne zdôvodnený. Naznačuje, že Irán je vnímavý na diplomatické presviedčanie a tlak, ale jediné udalosti v roku 2003, ktoré mohli ovplyvniť Irán, boli naša invázia do Iraku a zvrhnutie Saddáma Husajna, čo nebolo práve diplomatické „pas de deux“. Ako zástupca ministra obrany pre kontrolu zbrojenia v roku 2003 viem, že sme v tom čase nevyvíjali na Irán nijaký významný diplomatický tlak.
NIE na nijakom mieste nevysvetľuje v tejto kritickej veci svoju logiku. Ba čo viac, riziká a zisky z realizácie diplomatickej stratégie sú politické kalkulácie, a nie spravodajské úsudky. Samo zaoberanie sa diplomatickou stratégiou v NIE ukazuje, že za Potemkinovou dedinou „spravodajstva“ tu pracuje predpojatosť.
Po tretie: Riziko dezinformácií zo strany Iránu je skutočné. V posledných rokoch sme stratili vnútri Iránu veľa výdatných zdrojov kvôli zlepšenej bezpečnostnej a spravodajskej aktivite Iránu. Náhle objavenie sa nových zdrojov by malo byť prijímané s viac než trochou skepticizmu. Na brífingu o pozadí zistení spravodajskí predstavitelia povedali, že urobili záver, že je „možné“ ale „nie pravdepodobné“, že sa nová informácia zakladá na klamstve.
Tieto veci možno iba ťažko považovať za tvrdé vedecké zistenia. Jeden z opačných názorov prišiel, čuduj sa svete, od nemenovaného pracovníka MAAE (Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu) citovaného v New York Times, ktorý povedal, že „... my sme skeptickejší. Neprijímame americkú analýzu na 100 percent. Nie sme takí veľkorysí k Iránu.“ Ak je MAAE tvrdšia než naši analytici, môžete sa staviť o čokoľvek, že niekto tu sleduje politickú agendu.
Po štvrté: NIE trpí na bežný problém vlády: precenenie najnovšej informácie. V byrokracii, kde je prístup k informácii zdrojom postavenia a prestíže, je pretláčanie zmeny politík podľa najnovších horúcich čriepkov informácií zároveň bežné a veľmi škodlivé. Musí to byť veľmi vzácny kúsok spravodajskej informácie, ktorý je natoľko dôležitý, že môže zásadne, alebo čo i len významne zmeniť všetky informácie, ktoré boli známe dovtedy. Javí sa to však tak, že predpojatosť v prospech najnovšej informácie mala na spravodajskú analýzu neprimeraný účinok.
Po piate: Mnohí, ktorí boli zapojení do napísania a schvaľovania NIE, neboli spravodajskí profesionáli, ale utečenci z ministerstva zahraničia privedení do novej centrálnej byrokracie riaditeľa národného spravodajstva (Director of National Intelligence, ktorý je hlavou takzvanej Spravodajskej komunity, ktorú tvorí 16 agentúr – poznámka prekladateľa). Títo úradníci mali relatívne benígne názory na nukleárne zámery Iránu už pred piatimi či šiestimi rokmi; teraz píšu tieto názory, ako keby obdržali múdrosť odkiaľsi zhora. V skutočnosti sú to presne politické predpojatosti, ktoré mali predtým a ktoré recyklovali ako „spravodajské hodnotenia“.
Je veľmi znepokojujúce, že sa môže vynoriť po vyčerpávajúcom byrokratickom boji taký chybný produkt. Zatiaľ čo prezident a ďalší tvrdia, že potrebujeme udržať tlak na Irán, toto „spravodajské“ torpédo takmer potopilo všetky tieto, i tak nedostatočné, úsilia. Je ironické, že NIE otvára cestu, aby Irán naplnil svoje nukleárne ambície zásadne nikým neobťažovaný, na škodu nás všetkých.
Preložil František Šebej
To všetko ukazuje, že nielenže máme problém interpretovať o čo ide mullom v Teheráne, ale máme aj omnoho zásadnejší problém: priveľká časť spravodajskej komunity sa angažuje vo formulovaní politiky namiesto spravodajských analýz a primnohí v Kongrese a v médiách sa z toho tešia. Prezidentovi Bushovi sa nemusí podariť poopraviť svoju politiku voči Iránu (ktorá aj tak nebola dosť prísna) v poslednom roku svojej vlády, ale zanechal by po sebe trvalé dedičstvo, keby vrátil spravodajský svet jeho pôvodnej funkcii. Zvážte nasledujúce chyby v zverejnených „kľúčových úsudkoch“ NIE, hoci asi 140 strán analýz a stohy podkladových spravodajských informácií zostávajú utajené.
Po prvé: zistenie hneď v titulku – že Irán pozastavil svoj nukleárny zbrojný program v roku 2003 – napísané spôsobom, ktorý zaručuje, že závery ako celok budú pochopené nesprávne. V skutočnosti je málo podstatných rozdielov medzi závermi NIE z roku 2005, čo sa týka iránskych nukleárnych kapacít, a NIE z roku 2007. Navyše, rozdiel medzi „vojenským“ a „civilným“ programom je veľmi umelý, keďže obohacovanie uránu, o ktorom sa všetci zhodujú, že v Iráne pokračuje, je kriticky dôležité rovnako pre civilné ako pre vojenské účely. Dokonca to bol vždy práve iránsky civilný program, ktorý predstavoval hlavné riziko nukleárneho prielomu.
Skutočné rozdiely medzi odhadmi NIE 2005 a 2007 nie sú v tvrdých dátach, ale v psychologickom vyhodnotení motívov a cieľov iránskych mullov. Súčasný NIE slobodne pripúšťa, že má iba obmedzenú dôveru v to, že pozastavenie pokračuje aj teraz a vraví, že v našich spravodajských informáciách sú významné medzery a že naši analytici sa odchyľujú od ich počiatočného úsudku o pozastavení. Už to samo by nás malo nútiť vážne sa zamyslieť.
Po druhé: NIE je vnútorne rozporný a nedostatočne zdôvodnený. Naznačuje, že Irán je vnímavý na diplomatické presviedčanie a tlak, ale jediné udalosti v roku 2003, ktoré mohli ovplyvniť Irán, boli naša invázia do Iraku a zvrhnutie Saddáma Husajna, čo nebolo práve diplomatické „pas de deux“. Ako zástupca ministra obrany pre kontrolu zbrojenia v roku 2003 viem, že sme v tom čase nevyvíjali na Irán nijaký významný diplomatický tlak.
NIE na nijakom mieste nevysvetľuje v tejto kritickej veci svoju logiku. Ba čo viac, riziká a zisky z realizácie diplomatickej stratégie sú politické kalkulácie, a nie spravodajské úsudky. Samo zaoberanie sa diplomatickou stratégiou v NIE ukazuje, že za Potemkinovou dedinou „spravodajstva“ tu pracuje predpojatosť.
Po tretie: Riziko dezinformácií zo strany Iránu je skutočné. V posledných rokoch sme stratili vnútri Iránu veľa výdatných zdrojov kvôli zlepšenej bezpečnostnej a spravodajskej aktivite Iránu. Náhle objavenie sa nových zdrojov by malo byť prijímané s viac než trochou skepticizmu. Na brífingu o pozadí zistení spravodajskí predstavitelia povedali, že urobili záver, že je „možné“ ale „nie pravdepodobné“, že sa nová informácia zakladá na klamstve.
Tieto veci možno iba ťažko považovať za tvrdé vedecké zistenia. Jeden z opačných názorov prišiel, čuduj sa svete, od nemenovaného pracovníka MAAE (Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu) citovaného v New York Times, ktorý povedal, že „... my sme skeptickejší. Neprijímame americkú analýzu na 100 percent. Nie sme takí veľkorysí k Iránu.“ Ak je MAAE tvrdšia než naši analytici, môžete sa staviť o čokoľvek, že niekto tu sleduje politickú agendu.
Po štvrté: NIE trpí na bežný problém vlády: precenenie najnovšej informácie. V byrokracii, kde je prístup k informácii zdrojom postavenia a prestíže, je pretláčanie zmeny politík podľa najnovších horúcich čriepkov informácií zároveň bežné a veľmi škodlivé. Musí to byť veľmi vzácny kúsok spravodajskej informácie, ktorý je natoľko dôležitý, že môže zásadne, alebo čo i len významne zmeniť všetky informácie, ktoré boli známe dovtedy. Javí sa to však tak, že predpojatosť v prospech najnovšej informácie mala na spravodajskú analýzu neprimeraný účinok.
Po piate: Mnohí, ktorí boli zapojení do napísania a schvaľovania NIE, neboli spravodajskí profesionáli, ale utečenci z ministerstva zahraničia privedení do novej centrálnej byrokracie riaditeľa národného spravodajstva (Director of National Intelligence, ktorý je hlavou takzvanej Spravodajskej komunity, ktorú tvorí 16 agentúr – poznámka prekladateľa). Títo úradníci mali relatívne benígne názory na nukleárne zámery Iránu už pred piatimi či šiestimi rokmi; teraz píšu tieto názory, ako keby obdržali múdrosť odkiaľsi zhora. V skutočnosti sú to presne politické predpojatosti, ktoré mali predtým a ktoré recyklovali ako „spravodajské hodnotenia“.
Je veľmi znepokojujúce, že sa môže vynoriť po vyčerpávajúcom byrokratickom boji taký chybný produkt. Zatiaľ čo prezident a ďalší tvrdia, že potrebujeme udržať tlak na Irán, toto „spravodajské“ torpédo takmer potopilo všetky tieto, i tak nedostatočné, úsilia. Je ironické, že NIE otvára cestu, aby Irán naplnil svoje nukleárne ambície zásadne nikým neobťažovaný, na škodu nás všetkých.
Preložil František Šebej
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.