Sobotné referendum, bez ohľadu na jeho konečný výsledok, položilo otázku so širšími spoločenskými a napokon aj náboženskými a politickými dôsledkami: Môže sa Slovensko vychýliť z európskej trajektórie rastúcej sekularizácie a oslabenia praktizovaného a inštitucionalizovaného náboženstva? Odpoveď znie, že nemôže, ale podoba, akú to môže mať, je už trochu iná vec. Svedčia o tom naše dejiny.
.korekcia po slovensky
Charles Taylor, autor jednej z najvplyvnejších kníh o sekularizácii v poslednej dekáde A Secular Age (2007, vybrané kapitoly vyšli česky ako Sekulární věk. Dilemata moderní společnosti, 2013), sekularizáciu Západu opísal ako proces čiastočnej neviery elít v osemnástom storočí až po rozšírenejšiu, ale stále čiastočnú nevieru, a najmä zatrpknutosť a odstup voči náboženstvu v dvadsiatom prvom storočí. Sociologicky premenu spoločnosti a postavenia inštitucionalizovaného náboženstva v nej opísal ako prechod od paleo-durkheimovských foriem, cez neo-durkheimovské až po post-durkheimovské formy. V zásade ide o prerod spoločnosti, kde je zdieľaná autorita inštitucionalizovaných cirkví až po individualizované (aj keď nie úplne individualistické) prežívanie náboženskej viery v súčasnosti. Z pohľadu Taylorovej teórie možno slovenský historický vývoj vnímať ako istú korekciu hlavného vývoja na Západe, ktorý prechádza všetkými fázami európskeho vývoja, aj keď s pomerne zaujímavými rozdielmi. Tieto rozdiely možno zachytiť pri pohľade na elity, ako aj spoločnosť. Konkrétne, prijatie Francúzskej revolúcie alebo liberálnych revolúcii rokov 1848/49 malo medzi slovenskými vzdelancami odlišnú podobu. Francúzska revolúcia bola po poprave Márie Antoinetty a útokoch na katolícku cirkev hodnotená veľmi kriticky. Liberálne revolúcie, najmä pešťbudínska, sa najskôr stretli s nadšením, rýchlo sa však premenili na konflikt medzi maďarským a slovenským národným hnutím o usporiadaní Uhorska. Na rozdiel od osvietenských elít na Západe, ale čiastočne aj v Pešti či Prahe, boli tie slovenské otvorene religiózne, deizmus – taký významný v generácii amerických Otcov zakladateľov – alebo ateizmus – rozšírený medzi francúzskymi osvietencami – na hornom Uhorsku nehral rolu.
Podobný odklon od európskeho vývoja vidieť aj na spoločenskej úrovni. Na európsky vývoj sme viackrát reagovali inak ako susedné národy. Prvým príkladom, z pohľadu dejín najľahšie vysvetliteľným, je rekatolizácia Slovenska (Horného Uhorska) v sedemnástom storočí. Po vlne reformácie bolo dnešné územie Slovenska výrazne luteránske, akceptovaný historický odhad znie, že ku katolicizmu patrilo iba desať percent slovenskej populácie. Ostrihomský arcibiskup kardinál Peter Pázmany, ktorý sa sám narodil v kalvínskej rodine, podporoval v Uhorsku pôsobenie jezuitov, ktorí stáli v čele rekatolizácie krajiny, a sám niekoľko uhorských magnátov priviedol ku konverzii. Úspech jezuitov však mal, okrem iných dôvodov, aj svoje politické príčiny. Čím viac sa totiž blížil koniec Tridsaťročnej vojny (1618 – 1638), tým viac si uhorská šľachta uvedomovala jej dôsledky, čo v prostredí Habsburskej monarchie znamenalo, že v záujme udržania svojho mocenského postavenia sa vracali ku katolicizmu. Napriek tomu vtedajší príklad pôsobenia jezuitov na dnešnom Slovensku poukazuje na dve veci: význam ich kultúrnej a vzdelávacej misie pôsobil v krajine úspešne preto, že mal modernizujúcu povahu, a po druhé, nedialo sa to primárne konfrotačne, protiluteránsky. Naopak, v priebehu sedemnásteho storočia je zdokumentovaných viacero príkladov spolupráce medzi katolíkmi a protestantmi (vzájomné koncerty v chrámoch, spoločné náboženské piesne a pod.). Tak či onak, rekatolizácia na Slovensku bola z pohľadu katolíckej cirkvi úspešnejšia, ako v iných krajinách.
Druhým významným obdobím, keď sa slovenská spoločnosť vyvíjala inak ako okolité národy, bolo dvadsiate storočie. A to jednak v prvej, ako aj druhej polovici storočia. Na Slovensku nebol úspešný Masarykov prvorepublikový program vzniku domácej československej cirkvi, inšpirovaný americkým protestantizmom, dokonca ani medzi slovenskými protestantmi. Masaryk vychádzal z nesprávnej premisy, podľa ktorej mala katolícka identita a lojalita k Rímu nový štát oslabovať. Stal sa skôr opak a bola to nová československá cirkev, respektíve účelová podpora pravoslávia na Podkarpatskej Rusi, ktoré spoločnosť rozdeľovali.
Slovenská osobitosť, ak možno použiť americký slovník, sa napokon prejavila aj po roku 1948, a najmä neskôr v 70. a 80. rokoch. Na Slovensku totiž v tom čase vznikla najmasovejšia podzemná cirkev v celej postkomunistickej Európe s výnimkou Poľska, kde vznik podzemnej cirkvi nebol potrebný. Podľa odhadov z účasti na náboženských púťach, na ktorých účasť vyzývalo vedenie podzemnej cirkvi, možno konštatovať, že k tomuto hnutiu priamo patrilo niečo vyše stotisíc slovenských veriacich. Spoločensky išlo teda o významne menšinový fenomén, legitimita a autorita tohto hnutia, ako aj jeho v podstate bezproblémové splynutie s oficiálnou cirkvou po roku 1989, však svedčia o vplyve, ktorý zasahoval širšie spoločenstvo veriacich.
Historický argument teda znie, že hoci slovenská spoločnosť prechádza všetkými fázami európskeho vývoja (od reformácie až po komunizmus), slovenský katolicizmus reaguje na tento vývoj nielen s istým oneskorením, ale najmä osobitne. A navyše, v priebehu tohto vývoja na rozdiel od západných, ale aj stredoeurópskych spoločností boli vo verejnej či politickej sfére prítomní (často určujúcim spôsobom) ľudia, pre ktorých bol náboženský motív primárny. Od Antona Bernoláka cez Štefana Moyzesa, Andreja Radlinského, Andreja Hlinku až po Františka Mikloška. Tým sa naše moderné dejiny, osobitne v dvadsiatom storočí, líšia nielen od českých, ale aj maďarských, o nemeckých či francúzskych ani nehovoriac.
Ak sa teda dnes hovorí, že slovenský katolicizmus nesie na svojom chrbte záťaž Tisovho dedičstva, čo je čiastočne pravda, aj keď vnútri cirkvi ide dnes o jav okrajový a marginálny, rovnako treba zmieniť, že slovenský katolicizmus je poznačený pôsobením reholí a rádov, osobitne jezuitov, a podzemnej cikrvi počas komunizmu.
.laici v prvej línii
Vráťme sa však do roku 2015. Referendum o rodine je vo všeobecnosti považované za akciu katolíckej cirkvi a pokus o zachovanie spoločenského vplyvu tejto cirkvi. Čiastočne ide o pravdivý obraz, aj keď s trochu iným akcentom. Petícia a následné referendum totiž neboli primárne akciou katolíckej hierarchie, ani inštitucionálnej cirkvi. Klérus síce petíciu a účasť na referende aktívne podporoval, ale ako iniciatívu – povedané cirkevným jazykom – katolíckych laikov. Za pozornosť stojí, že išlo o prvý podobný moment v dejinách slovenskej katolíckej cirkvi: Ešte nikdy nemali katolícki laici v spoločensko-politickej téme takú podporu inštitucionalizovanej cirkvi, ako to bolo teraz. V samotnej cirkvi ide o pomerne nový fenomén, ktorého význam zdôraznil ešte Druhý vatikánsky koncil, ktorý volal po aktívnejšej roli laikov. V slovenských podmienkach ide o prekvapivý vývoj o to viac, že medzi vedením slovenskej cirkvi a katolíckymi politikmi KDH v 90. a nultých rokoch existovalo isté napätie, občas až konflikt (napríklad kardinál Korec otvorene podporil Vladimíra Mečiara a neskôr Roberta Fica, respektíve arcibiskup Sokol kritizoval vystúpenie KDH z vlády pre kauzu výhrady svedomia). Dnes je všetko inak a vedenie cirkvi podporuje témy, s ktorými predtým Ján Čarnogurský alebo Vladimír Palko narážali na nezáujem.
.strach z fundamentalizmu
Azda najväčšia obava, ktorá v liberálnejšej časti slovenskej spoločnosti prežíva, je obava z prílišného triumfalizmu slovenského katolicizmu. Sčasti ide o ozvenu skúsenosti s Tisovou agresívnou rétorikou z čias vojnového štátu, čiastočne o nepochopenie staromódnych rituálov katolíckej cirkvi, respektíve jej barokovej estetiky a spirituality. Obava z fundamentalizmu a kultúrnej vojny vedenej zo slovenských kostolov však nie je na mieste. Slovenskí biskupi ani slovenskí veriaci totiž o nič podobné nestoja. Ukázal to napokon priebeh kampane pred referendom. Hoci Aliancia za rodinu čelila ostrej spoločenskej ostrakizácii a istej forme televíznej cenzúry, čo slovenský klérus šokovalo, neozval sa z ich prostredia jediný hlas, ktorý by volal po bojkote verejnoprávnej televízie či liberálnej tlače. Slovenská cirkev sa teda v spoločenskej konfrontácii správala inak, ako to bolo historicky vo Francúzsku, Spojených štátoch amerických či v Poľsku. Nevypukla u nás žiadna „franko-francúzska vojna“, ako to bolo medzi ideologickými pólmi francúzskej spoločnosti od osemnásteho po dvadsiate storočie. Nevypukli ani kultúrne vojny na americký spôsob. Prvým dôvodom je, že na Slovensku na rozdiel od USA nie sú v čele „spoločensky angažovaného kresťanstva“ evanjelikálni protestanti, ktorí u nás v podstate neexistujú, a druhým to, že v politike neexistuje nič podobné americkému politickému neokonzervativizmu. Pre neokonzervatívcov bol typický nielen „zápal politických konvertitov“, z ktorých mnohí boli bývalí trockisti, ale najmä stranícky pohľad na náboženstvo. Na takéto miešanie politiky a náboženstva a jeho neblahé dôsledky pre politiku aj náboženstvo upozornili Robert Putnam a David Campbell v knihe American Grace (2012). Všimli si, že americký protestanizmus sa v časoch tzv. kultúrnych vojen stal tak politický a stranícky (rozumej „republikánsky“), že prestával pôsobiť ako primárne náboženský. Politicky išlo o premenu tzv. Morálnej väčšiny (Moral Majority) z obdobia prezidenta Nixona na politicky radikálne Tea-Party v súčasnosti. Demograficky to znamenalo, že príslušnosť k evanjelikálnemu protestantizmu začala najskôr v rokoch 1970-1990 stagnovať, a dnes klesá. Putnam a Campbell faktor rastúcej nedôvery k náboženstvu považujú najmä za dôsledok vplyvu náboženskej pravice a premeny evanjelikálnych cirkví na republikánske „zjazdy“, dôsledkom čoho je pokles praktizovaného náboženstva.
Po tretie, hoci Slovensko a Poľsko, slovenskú a poľskú katolícku cirkev mnohí porovnávajú, a hoci medzi nimi isté podobnosti sú, existuje aj významný rozdiel. Slovenská cirkev je menej nacionálna, a to aj napriek skúsenosti s nacionalizmom v 90. rokoch. V našich kostoloch nenájdete štátne zástavy, nespievajú sa tam národné hymnické piesne, neexistuje tu fenomén otca Tadeusza Rydzyka a rádia Maryja a vedenie cirkvi vystupuje podstatne menej sebavedomo voči politickej triede.
A napokon, posledný vážny rozdiel sa netýka cirkvi, ale politiky. Na Slovensku dnes neexistuje proticirkevná ľavica, naopak, strana Roberta Fica si vysokú mieru popularity udržuje aj vďaka svojmu zmierlivému postoju voči cirkvám a ostatným náboženským denomináciám, jej hlavnou politickou líniou je snaha o zmier a status quo (o čom bol, napokon, aj pakt medzi Robertom Ficom a kardinálom Korcom).
Napriek vyššie napísanému nemožno povedať, že ďalší vývoj je bez rizík. Naopak, rizík je hneď niekoľko. Prvé z nich ukázala časť kňazov, ktorí používali voči oponentom nenávistný slovník. Nemožno to obhájiť ani okrajovosťou týchto výrokov, ani nenávistnými prejavmi z druhej strany. Tieto kázne a výroky protirečili poslaniu cirkvi a boli prejavom rezignácie na vzťah k blížnemu. A teda osobným a profesným zlyhaním. Druhým príkladom bol v časti krajiny prepiaty dôraz na témy referenda. Istým spôsobom išlo o podceňovanie veriacich, z ktorých napokon absolútna väčšina (ako ukázali prieskumy) zdieľala názory Aliancie za rodinu. Tretím rizikom bol pastoračný antiintelektualizmus. Ten sčasti súvisí s nižšou vzdelanostnou úrovňou niektorých kňazov, sčasti s nepochopením problému, o ktorom sa rozhodovalo v referende. Otázky totiž nemali náboženský, ale spoločensko-politický charakter.
.hľadanie autenticity
Vráťme sa k úvodnej otázke. Je možné, aby si slovenská spoločnosť v budúcnosti zachovala postavenie inštitucionalizovanej cirkvi s jej autoritou v dnešnej podobe?
Pre sekularizovanú spoločnosť západoeurópskeho typu je príznačné, že cirkvi – povedané s Charlerom Taylorom – stratili autoritu „hovoriť ostatným, čo si majú myslieť alebo ako sa majú správať“. Pohľad na morálku, osobitne sexuálnu morálku sa zmenil tak, že „hriech nie je osobný, ale sociálny, jednotlivé ľudské bytosti sú výtvorom spoločnosti, v ktorej žijú“. Prevláda teda „mäkký relativizmus, ktorý sprevádza etiku autenticity: nech každý koná podľa svojich vlastných predstáv, nekritizujme ‚hodnoty' toho druhého“. To má, samozrejme, podľa Taylora nielen svoje pozitívne, ale aj negatívne dôsledky, ale to nechajme teraz bokom. Nová spoločenská situácia mení ponúkané alternatívy. Religiozita nutne nezaniká, skôr mení svoj charakter a podobu. „Náboženský život či prax, ktorej sa stávam súčasťou, nielenže musí byť mojou voľbou, ale musí ma oslovovať, byť zmysluplný v kontexte duchovného vývoja, ako mu rozumiem,“ píše Taylor. Nová „expresivistická kultúra“ si jednoducho vyžaduje „autentickú“ reakciu.
Taylorov náčrt nepôsobí pre budúcnosť cirkvi veľmi optimisticky, skôr naopak. Voči moralizmu a legalizmu „starej“ cirkvi má vzniknúť autenticita v novej podobe. Taylor predpokladá, že cirkev by preto mala opustiť dôraz na sexuálnu morálku, s ktorou rastúca väčšina populácie nesúhlasí. Problém však je, že náboženstvo robí náboženstvom nielen viera v transcendentno, ale aj viera v premenu sveta na lepší, morálnejší. A ak už je reč o katolíckej cirkvi, jednou z najsilnejších tradícií je pre ňu tradícia augustínovská, ktorá osobnú (aj sexuálnu) a spoločenskú morálku spája. Opustiť túto tradíciu, ktorá je vo svojej podstate biblická, by znamenalo spochybniť nielen tradíciu samotnú, ale aj identitu katolicizmu. Navyše, otázny je aj efekt. Veriaci, ktorý túži v dnešnej dobe po svojej vlastnej podobe kresťanstva, má možnosť vybrať si zo širokej ponuky rôznych denominácií a cirkví, ktoré majú často liberálnejšie poňatie manželstva a rozvodu, či sexuálneho hriechu. Napriek tomu sa to však nedeje.
Centrálnou časťou Taylorovho argumentu je však niečo, čo obísť nemožno: potreba autenticity. Istým spôsobom nejde o úplne neznámu vec. V novoveku predsa organizované náboženstvo čelilo početným krízam, s ktorými sa muselo vyrovnať. Kríza cirkevnej autority navyše vyžaduje vyjasnenie pojmu autority. Tá síce z definície vyžaduje poslušnosť, to však neznamená, ako to v svojej slávnej eseji ukázala Hannah Arendtová, že autorita je zlučiteľná s použitím nátlaku. Naopak, „autoritu musíme vidieť ako protiklad voči donucovaniu silou, aj voči presvedčovaniu pomocou argumentov.“ Ako si potom prežitie cirkevnej autority v sekulárizovanom svete možno predstaviť? Autorita vyžaduje hierarchiu a tradíciu, bez nej by nebola tým, čím je. Katolicizmus má na tento problém historicky vyvinutý mechanizmus - sú ním rehole a rády. Odvoláva sa síce na tradíciu cirkvi, ale na problém doby reaguje novým spôsobom a nezávisle.
V minulosti boli na Slovensku najvplyvnejší jezuiti, dnes sú to pravdepodobne saleziáni. Či už to budú oni, alebo niekto iný, otázkou zostáva, či sa im môže podariť podobná korekcia európskeho trendu ako v minulosti. A ako na to zareagujú potomkovia dnešných veriacich.
.korekcia po slovensky
Charles Taylor, autor jednej z najvplyvnejších kníh o sekularizácii v poslednej dekáde A Secular Age (2007, vybrané kapitoly vyšli česky ako Sekulární věk. Dilemata moderní společnosti, 2013), sekularizáciu Západu opísal ako proces čiastočnej neviery elít v osemnástom storočí až po rozšírenejšiu, ale stále čiastočnú nevieru, a najmä zatrpknutosť a odstup voči náboženstvu v dvadsiatom prvom storočí. Sociologicky premenu spoločnosti a postavenia inštitucionalizovaného náboženstva v nej opísal ako prechod od paleo-durkheimovských foriem, cez neo-durkheimovské až po post-durkheimovské formy. V zásade ide o prerod spoločnosti, kde je zdieľaná autorita inštitucionalizovaných cirkví až po individualizované (aj keď nie úplne individualistické) prežívanie náboženskej viery v súčasnosti. Z pohľadu Taylorovej teórie možno slovenský historický vývoj vnímať ako istú korekciu hlavného vývoja na Západe, ktorý prechádza všetkými fázami európskeho vývoja, aj keď s pomerne zaujímavými rozdielmi. Tieto rozdiely možno zachytiť pri pohľade na elity, ako aj spoločnosť. Konkrétne, prijatie Francúzskej revolúcie alebo liberálnych revolúcii rokov 1848/49 malo medzi slovenskými vzdelancami odlišnú podobu. Francúzska revolúcia bola po poprave Márie Antoinetty a útokoch na katolícku cirkev hodnotená veľmi kriticky. Liberálne revolúcie, najmä pešťbudínska, sa najskôr stretli s nadšením, rýchlo sa však premenili na konflikt medzi maďarským a slovenským národným hnutím o usporiadaní Uhorska. Na rozdiel od osvietenských elít na Západe, ale čiastočne aj v Pešti či Prahe, boli tie slovenské otvorene religiózne, deizmus – taký významný v generácii amerických Otcov zakladateľov – alebo ateizmus – rozšírený medzi francúzskymi osvietencami – na hornom Uhorsku nehral rolu.
Podobný odklon od európskeho vývoja vidieť aj na spoločenskej úrovni. Na európsky vývoj sme viackrát reagovali inak ako susedné národy. Prvým príkladom, z pohľadu dejín najľahšie vysvetliteľným, je rekatolizácia Slovenska (Horného Uhorska) v sedemnástom storočí. Po vlne reformácie bolo dnešné územie Slovenska výrazne luteránske, akceptovaný historický odhad znie, že ku katolicizmu patrilo iba desať percent slovenskej populácie. Ostrihomský arcibiskup kardinál Peter Pázmany, ktorý sa sám narodil v kalvínskej rodine, podporoval v Uhorsku pôsobenie jezuitov, ktorí stáli v čele rekatolizácie krajiny, a sám niekoľko uhorských magnátov priviedol ku konverzii. Úspech jezuitov však mal, okrem iných dôvodov, aj svoje politické príčiny. Čím viac sa totiž blížil koniec Tridsaťročnej vojny (1618 – 1638), tým viac si uhorská šľachta uvedomovala jej dôsledky, čo v prostredí Habsburskej monarchie znamenalo, že v záujme udržania svojho mocenského postavenia sa vracali ku katolicizmu. Napriek tomu vtedajší príklad pôsobenia jezuitov na dnešnom Slovensku poukazuje na dve veci: význam ich kultúrnej a vzdelávacej misie pôsobil v krajine úspešne preto, že mal modernizujúcu povahu, a po druhé, nedialo sa to primárne konfrotačne, protiluteránsky. Naopak, v priebehu sedemnásteho storočia je zdokumentovaných viacero príkladov spolupráce medzi katolíkmi a protestantmi (vzájomné koncerty v chrámoch, spoločné náboženské piesne a pod.). Tak či onak, rekatolizácia na Slovensku bola z pohľadu katolíckej cirkvi úspešnejšia, ako v iných krajinách.
Druhým významným obdobím, keď sa slovenská spoločnosť vyvíjala inak ako okolité národy, bolo dvadsiate storočie. A to jednak v prvej, ako aj druhej polovici storočia. Na Slovensku nebol úspešný Masarykov prvorepublikový program vzniku domácej československej cirkvi, inšpirovaný americkým protestantizmom, dokonca ani medzi slovenskými protestantmi. Masaryk vychádzal z nesprávnej premisy, podľa ktorej mala katolícka identita a lojalita k Rímu nový štát oslabovať. Stal sa skôr opak a bola to nová československá cirkev, respektíve účelová podpora pravoslávia na Podkarpatskej Rusi, ktoré spoločnosť rozdeľovali.
Slovenská osobitosť, ak možno použiť americký slovník, sa napokon prejavila aj po roku 1948, a najmä neskôr v 70. a 80. rokoch. Na Slovensku totiž v tom čase vznikla najmasovejšia podzemná cirkev v celej postkomunistickej Európe s výnimkou Poľska, kde vznik podzemnej cirkvi nebol potrebný. Podľa odhadov z účasti na náboženských púťach, na ktorých účasť vyzývalo vedenie podzemnej cirkvi, možno konštatovať, že k tomuto hnutiu priamo patrilo niečo vyše stotisíc slovenských veriacich. Spoločensky išlo teda o významne menšinový fenomén, legitimita a autorita tohto hnutia, ako aj jeho v podstate bezproblémové splynutie s oficiálnou cirkvou po roku 1989, však svedčia o vplyve, ktorý zasahoval širšie spoločenstvo veriacich.
Historický argument teda znie, že hoci slovenská spoločnosť prechádza všetkými fázami európskeho vývoja (od reformácie až po komunizmus), slovenský katolicizmus reaguje na tento vývoj nielen s istým oneskorením, ale najmä osobitne. A navyše, v priebehu tohto vývoja na rozdiel od západných, ale aj stredoeurópskych spoločností boli vo verejnej či politickej sfére prítomní (často určujúcim spôsobom) ľudia, pre ktorých bol náboženský motív primárny. Od Antona Bernoláka cez Štefana Moyzesa, Andreja Radlinského, Andreja Hlinku až po Františka Mikloška. Tým sa naše moderné dejiny, osobitne v dvadsiatom storočí, líšia nielen od českých, ale aj maďarských, o nemeckých či francúzskych ani nehovoriac.
Ak sa teda dnes hovorí, že slovenský katolicizmus nesie na svojom chrbte záťaž Tisovho dedičstva, čo je čiastočne pravda, aj keď vnútri cirkvi ide dnes o jav okrajový a marginálny, rovnako treba zmieniť, že slovenský katolicizmus je poznačený pôsobením reholí a rádov, osobitne jezuitov, a podzemnej cikrvi počas komunizmu.
.laici v prvej línii
Vráťme sa však do roku 2015. Referendum o rodine je vo všeobecnosti považované za akciu katolíckej cirkvi a pokus o zachovanie spoločenského vplyvu tejto cirkvi. Čiastočne ide o pravdivý obraz, aj keď s trochu iným akcentom. Petícia a následné referendum totiž neboli primárne akciou katolíckej hierarchie, ani inštitucionálnej cirkvi. Klérus síce petíciu a účasť na referende aktívne podporoval, ale ako iniciatívu – povedané cirkevným jazykom – katolíckych laikov. Za pozornosť stojí, že išlo o prvý podobný moment v dejinách slovenskej katolíckej cirkvi: Ešte nikdy nemali katolícki laici v spoločensko-politickej téme takú podporu inštitucionalizovanej cirkvi, ako to bolo teraz. V samotnej cirkvi ide o pomerne nový fenomén, ktorého význam zdôraznil ešte Druhý vatikánsky koncil, ktorý volal po aktívnejšej roli laikov. V slovenských podmienkach ide o prekvapivý vývoj o to viac, že medzi vedením slovenskej cirkvi a katolíckymi politikmi KDH v 90. a nultých rokoch existovalo isté napätie, občas až konflikt (napríklad kardinál Korec otvorene podporil Vladimíra Mečiara a neskôr Roberta Fica, respektíve arcibiskup Sokol kritizoval vystúpenie KDH z vlády pre kauzu výhrady svedomia). Dnes je všetko inak a vedenie cirkvi podporuje témy, s ktorými predtým Ján Čarnogurský alebo Vladimír Palko narážali na nezáujem.
.strach z fundamentalizmu
Azda najväčšia obava, ktorá v liberálnejšej časti slovenskej spoločnosti prežíva, je obava z prílišného triumfalizmu slovenského katolicizmu. Sčasti ide o ozvenu skúsenosti s Tisovou agresívnou rétorikou z čias vojnového štátu, čiastočne o nepochopenie staromódnych rituálov katolíckej cirkvi, respektíve jej barokovej estetiky a spirituality. Obava z fundamentalizmu a kultúrnej vojny vedenej zo slovenských kostolov však nie je na mieste. Slovenskí biskupi ani slovenskí veriaci totiž o nič podobné nestoja. Ukázal to napokon priebeh kampane pred referendom. Hoci Aliancia za rodinu čelila ostrej spoločenskej ostrakizácii a istej forme televíznej cenzúry, čo slovenský klérus šokovalo, neozval sa z ich prostredia jediný hlas, ktorý by volal po bojkote verejnoprávnej televízie či liberálnej tlače. Slovenská cirkev sa teda v spoločenskej konfrontácii správala inak, ako to bolo historicky vo Francúzsku, Spojených štátoch amerických či v Poľsku. Nevypukla u nás žiadna „franko-francúzska vojna“, ako to bolo medzi ideologickými pólmi francúzskej spoločnosti od osemnásteho po dvadsiate storočie. Nevypukli ani kultúrne vojny na americký spôsob. Prvým dôvodom je, že na Slovensku na rozdiel od USA nie sú v čele „spoločensky angažovaného kresťanstva“ evanjelikálni protestanti, ktorí u nás v podstate neexistujú, a druhým to, že v politike neexistuje nič podobné americkému politickému neokonzervativizmu. Pre neokonzervatívcov bol typický nielen „zápal politických konvertitov“, z ktorých mnohí boli bývalí trockisti, ale najmä stranícky pohľad na náboženstvo. Na takéto miešanie politiky a náboženstva a jeho neblahé dôsledky pre politiku aj náboženstvo upozornili Robert Putnam a David Campbell v knihe American Grace (2012). Všimli si, že americký protestanizmus sa v časoch tzv. kultúrnych vojen stal tak politický a stranícky (rozumej „republikánsky“), že prestával pôsobiť ako primárne náboženský. Politicky išlo o premenu tzv. Morálnej väčšiny (Moral Majority) z obdobia prezidenta Nixona na politicky radikálne Tea-Party v súčasnosti. Demograficky to znamenalo, že príslušnosť k evanjelikálnemu protestantizmu začala najskôr v rokoch 1970-1990 stagnovať, a dnes klesá. Putnam a Campbell faktor rastúcej nedôvery k náboženstvu považujú najmä za dôsledok vplyvu náboženskej pravice a premeny evanjelikálnych cirkví na republikánske „zjazdy“, dôsledkom čoho je pokles praktizovaného náboženstva.
Po tretie, hoci Slovensko a Poľsko, slovenskú a poľskú katolícku cirkev mnohí porovnávajú, a hoci medzi nimi isté podobnosti sú, existuje aj významný rozdiel. Slovenská cirkev je menej nacionálna, a to aj napriek skúsenosti s nacionalizmom v 90. rokoch. V našich kostoloch nenájdete štátne zástavy, nespievajú sa tam národné hymnické piesne, neexistuje tu fenomén otca Tadeusza Rydzyka a rádia Maryja a vedenie cirkvi vystupuje podstatne menej sebavedomo voči politickej triede.
A napokon, posledný vážny rozdiel sa netýka cirkvi, ale politiky. Na Slovensku dnes neexistuje proticirkevná ľavica, naopak, strana Roberta Fica si vysokú mieru popularity udržuje aj vďaka svojmu zmierlivému postoju voči cirkvám a ostatným náboženským denomináciám, jej hlavnou politickou líniou je snaha o zmier a status quo (o čom bol, napokon, aj pakt medzi Robertom Ficom a kardinálom Korcom).
Napriek vyššie napísanému nemožno povedať, že ďalší vývoj je bez rizík. Naopak, rizík je hneď niekoľko. Prvé z nich ukázala časť kňazov, ktorí používali voči oponentom nenávistný slovník. Nemožno to obhájiť ani okrajovosťou týchto výrokov, ani nenávistnými prejavmi z druhej strany. Tieto kázne a výroky protirečili poslaniu cirkvi a boli prejavom rezignácie na vzťah k blížnemu. A teda osobným a profesným zlyhaním. Druhým príkladom bol v časti krajiny prepiaty dôraz na témy referenda. Istým spôsobom išlo o podceňovanie veriacich, z ktorých napokon absolútna väčšina (ako ukázali prieskumy) zdieľala názory Aliancie za rodinu. Tretím rizikom bol pastoračný antiintelektualizmus. Ten sčasti súvisí s nižšou vzdelanostnou úrovňou niektorých kňazov, sčasti s nepochopením problému, o ktorom sa rozhodovalo v referende. Otázky totiž nemali náboženský, ale spoločensko-politický charakter.
.hľadanie autenticity
Vráťme sa k úvodnej otázke. Je možné, aby si slovenská spoločnosť v budúcnosti zachovala postavenie inštitucionalizovanej cirkvi s jej autoritou v dnešnej podobe?
Pre sekularizovanú spoločnosť západoeurópskeho typu je príznačné, že cirkvi – povedané s Charlerom Taylorom – stratili autoritu „hovoriť ostatným, čo si majú myslieť alebo ako sa majú správať“. Pohľad na morálku, osobitne sexuálnu morálku sa zmenil tak, že „hriech nie je osobný, ale sociálny, jednotlivé ľudské bytosti sú výtvorom spoločnosti, v ktorej žijú“. Prevláda teda „mäkký relativizmus, ktorý sprevádza etiku autenticity: nech každý koná podľa svojich vlastných predstáv, nekritizujme ‚hodnoty' toho druhého“. To má, samozrejme, podľa Taylora nielen svoje pozitívne, ale aj negatívne dôsledky, ale to nechajme teraz bokom. Nová spoločenská situácia mení ponúkané alternatívy. Religiozita nutne nezaniká, skôr mení svoj charakter a podobu. „Náboženský život či prax, ktorej sa stávam súčasťou, nielenže musí byť mojou voľbou, ale musí ma oslovovať, byť zmysluplný v kontexte duchovného vývoja, ako mu rozumiem,“ píše Taylor. Nová „expresivistická kultúra“ si jednoducho vyžaduje „autentickú“ reakciu.
Taylorov náčrt nepôsobí pre budúcnosť cirkvi veľmi optimisticky, skôr naopak. Voči moralizmu a legalizmu „starej“ cirkvi má vzniknúť autenticita v novej podobe. Taylor predpokladá, že cirkev by preto mala opustiť dôraz na sexuálnu morálku, s ktorou rastúca väčšina populácie nesúhlasí. Problém však je, že náboženstvo robí náboženstvom nielen viera v transcendentno, ale aj viera v premenu sveta na lepší, morálnejší. A ak už je reč o katolíckej cirkvi, jednou z najsilnejších tradícií je pre ňu tradícia augustínovská, ktorá osobnú (aj sexuálnu) a spoločenskú morálku spája. Opustiť túto tradíciu, ktorá je vo svojej podstate biblická, by znamenalo spochybniť nielen tradíciu samotnú, ale aj identitu katolicizmu. Navyše, otázny je aj efekt. Veriaci, ktorý túži v dnešnej dobe po svojej vlastnej podobe kresťanstva, má možnosť vybrať si zo širokej ponuky rôznych denominácií a cirkví, ktoré majú často liberálnejšie poňatie manželstva a rozvodu, či sexuálneho hriechu. Napriek tomu sa to však nedeje.
Centrálnou časťou Taylorovho argumentu je však niečo, čo obísť nemožno: potreba autenticity. Istým spôsobom nejde o úplne neznámu vec. V novoveku predsa organizované náboženstvo čelilo početným krízam, s ktorými sa muselo vyrovnať. Kríza cirkevnej autority navyše vyžaduje vyjasnenie pojmu autority. Tá síce z definície vyžaduje poslušnosť, to však neznamená, ako to v svojej slávnej eseji ukázala Hannah Arendtová, že autorita je zlučiteľná s použitím nátlaku. Naopak, „autoritu musíme vidieť ako protiklad voči donucovaniu silou, aj voči presvedčovaniu pomocou argumentov.“ Ako si potom prežitie cirkevnej autority v sekulárizovanom svete možno predstaviť? Autorita vyžaduje hierarchiu a tradíciu, bez nej by nebola tým, čím je. Katolicizmus má na tento problém historicky vyvinutý mechanizmus - sú ním rehole a rády. Odvoláva sa síce na tradíciu cirkvi, ale na problém doby reaguje novým spôsobom a nezávisle.
V minulosti boli na Slovensku najvplyvnejší jezuiti, dnes sú to pravdepodobne saleziáni. Či už to budú oni, alebo niekto iný, otázkou zostáva, či sa im môže podariť podobná korekcia európskeho trendu ako v minulosti. A ako na to zareagujú potomkovia dnešných veriacich.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.