Je ojedinelým sviatkom, keď sa kniha o umení, navyše napísaná domácim kunsthistorikom, dočká svojho okamžitého druhého vydania.
Stalo sa – vlaňajšia publikácia profesora Tomáša Štraussa Toto posrané 20. storočie sa u nás vypredala a vydavateľstvo Kalligram pristúpilo k reedícii s novým doslovom. Subštandardný názov určite marketingu dopomohol, ale keď sa zamyslíme nad autorovou metódou provokácie a paradoxu, tak vlastne až tak odťažito nepôsobí.
Totiž Štraussove knihy sú myšlienkovo vystavané na vlastnom systéme kontextov, daných špecifickou situáciou intelektuála v strednej Európe – s jeho pozitívami v kultúrnej diverzite i obrovskými obmedzeniami napríklad v politickom zmysle. Myslím, že sú preto viac umelecko-spoločenskými než filozofickými pokusmi o esej, ale toto vlastné podanie súvislostí je v našej, ešte stále prevažne didaktickej či škatuľkovacej línii umenovednej spisby úplnou raritou. V tom spočíva aj aktuálnosť Štraussovho systému (teoretických, ale aj kurátorských) úvah – je aj napriek svojej odbornej skúsenosti otvorený polemike – nezastáva dodnes vzývanú a lákavú autoritársku pozíciu teoretika jednej pravdy z obdobia, ktoré predchádzalo postmoderne. Sám sa vo viacerých dielach odvoláva na svoj veľký vzor – Jindřicha Chalupeckého, ktorého životná práca o Marcelovi Duchampovi je taktiež epopejou vlastnej svetonázorovej šírky, ktorou nazerá na umenie v celých jeho dejinách.
Pre spomínanú spoločensko-vednú povahu je kniha zážitkom aj pre čitateľa, ktorého dominantný záujem netkvie v dejinách umenia. Pre odborníka je zas pôžitkom nachádzať narážky a symbolické irónie v úvahách o veľkých témach nespochybniteľných mýtov modernosti a avantgardnosti, ktoré dodnes spoluurčujú aktuálny vývoj umenia i nazeranie naň.
Je preto typicky štraussovským paradoxom, že na tom, či cez našu optiku ide o toto, alebo tamto storočie, nakoniec vôbec nezáleží.
.richard Gregor
Stalo sa – vlaňajšia publikácia profesora Tomáša Štraussa Toto posrané 20. storočie sa u nás vypredala a vydavateľstvo Kalligram pristúpilo k reedícii s novým doslovom. Subštandardný názov určite marketingu dopomohol, ale keď sa zamyslíme nad autorovou metódou provokácie a paradoxu, tak vlastne až tak odťažito nepôsobí.
Totiž Štraussove knihy sú myšlienkovo vystavané na vlastnom systéme kontextov, daných špecifickou situáciou intelektuála v strednej Európe – s jeho pozitívami v kultúrnej diverzite i obrovskými obmedzeniami napríklad v politickom zmysle. Myslím, že sú preto viac umelecko-spoločenskými než filozofickými pokusmi o esej, ale toto vlastné podanie súvislostí je v našej, ešte stále prevažne didaktickej či škatuľkovacej línii umenovednej spisby úplnou raritou. V tom spočíva aj aktuálnosť Štraussovho systému (teoretických, ale aj kurátorských) úvah – je aj napriek svojej odbornej skúsenosti otvorený polemike – nezastáva dodnes vzývanú a lákavú autoritársku pozíciu teoretika jednej pravdy z obdobia, ktoré predchádzalo postmoderne. Sám sa vo viacerých dielach odvoláva na svoj veľký vzor – Jindřicha Chalupeckého, ktorého životná práca o Marcelovi Duchampovi je taktiež epopejou vlastnej svetonázorovej šírky, ktorou nazerá na umenie v celých jeho dejinách.
Pre spomínanú spoločensko-vednú povahu je kniha zážitkom aj pre čitateľa, ktorého dominantný záujem netkvie v dejinách umenia. Pre odborníka je zas pôžitkom nachádzať narážky a symbolické irónie v úvahách o veľkých témach nespochybniteľných mýtov modernosti a avantgardnosti, ktoré dodnes spoluurčujú aktuálny vývoj umenia i nazeranie naň.
Je preto typicky štraussovským paradoxom, že na tom, či cez našu optiku ide o toto, alebo tamto storočie, nakoniec vôbec nezáleží.
.richard Gregor
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.