Keď sme spali pod hviezdami

Bolo nás päť až osem osôb, teta jednej východoukrajinskej kamarátky sa pred 24 rokmi privydala s dieťaťom do Holandska. Očakával som ten najkrikľavejší kultúrny kontrast. Na jednej strane strohé, vysokoefektívne, bezchybne vyasfaltované Holandsko, kde sa dá za mnohými rodinnými domami do záhrady len pozrieť, nie vstúpiť. Na druhej strane ukrajinský „bardak“, ako mu hovorili Ukrajinky, bordel.
Kedysi tu bol domácim pánom. Holandský strýko, asi šesťdesiatročný. Široké ústa a odstávajúce uši, ktoré sa pri hlučnom smiechu spojili do zaujímavej prírodnej udalosti. Úradník mal tri dospelé deti: depresívnu dcéru, syna, ktorý mal depresívnu manželku so samovražednými sklonmi, a ešte jednu dcéru, ktorá sa za účelom predchádzania depresiám zaoberala sexuálnou turistikou. Jeho deti mu nedali nijaké vnúčatá. On však natoľko túžil po vnúčatách, že privydatú ukrajinskú neter a praneter nabádal, aby mu hovorili „dedko“.
A potom tu bola teta, jeho manželka, ktorú ešte nikto nevidel nenašminkovanú. Jedného večera začala teta rozprávať o „bábuške“, svojej matke, ktorá zomrela v roku 2014. Bábušku som ešte stihol spoznať. Keď jej raz ukázali novú sprchovaciu kabínu, z kategorických dôvodov do nej odmietla vstúpiť: „Sem nevstúpim, nechcem letieť do vesmíru.“ Rodina pochádzala z Guljaj Pole, kedysi nepekne známeho ako centra roľnícko-anarchistického zbojníckeho štátu Nestora Machna. Keď zvíťazili boľševici, pradedko bez stopy zmizol. Pri šampuse a koňaku sa nám teta rozrozprávala o Ukrajine a zápase na život a na smrť, ktorý trval štyri desaťročia. Bábuška bola z dvojčiat tým slabším dieťaťom. Prababka jej položila vankúš na tvár a vyšla na pole. Ale čoskoro sa vrátila a nechala dieťa žiť.
Teta snívala o svojom detstve. „Ukrajinské letné noci nie sú ako tu, sú teplé a suché. Bábuška dala postele do záhrady. Zaspali sme s pohľadom na hviezdy. Zobudil nás pach blinčikov, ktoré nám bábuška pripravila na raňajky.
V novom roku prišli chlapci. Holandský bratranec si vzal Ukrajinku s dieťaťom. A tak sa pri sviatočnom stole dostal k slovu zmiešaný rusko-ukrajinský dialekt „surzyk“, žena a dieťa prišli totiž priamo z privatizovaného východoukrajinského kolchozu. Teta, ktorá neustále hovorila v literárnej ruštine alebo krištáľovočistej holandčine, nad surzykom ohŕňala nosom, ale vzhľadom na šarm priženeného vnúčika s jamkami v líciach sa všetci roztopili. Slovanská okrúhla tvár, premúdrene nadvihnuté obočie, takto si osemročný chlapec naberal na tanier kulinársku galériu celej Európy. Ešte pred príchodom francúzskeho syra a talianskeho dezertu z granátového jablka povedal: „Chutnučký boršč.“ Len zeleninovú prílohu odmietol malým gestom, ktoré urobil s veľkopanskou grandezzou.    
O vojne sme hovorili málo. Teta priviedla bratranca na svet v sibírskom Krasnojarsku, s jej ruským exmanželom si v roku 2014 prestala rozumieť. To, že bratranec postoval na Facebooku obrázok, ktorý karikoval Putina a Rusov ako čriedu prasiatok, viedlo takmer k prerušeniu vzťahov s otcom v Krasnojarsku.
Neskoro v noci sa púšťali ruské šansóny. Pri piesni „Zármutok“ – sme živí a zdraví, odkiaľ sem prichádza tento zármutok? – odmontoval domáci pán nohy predlžovacieho stolu. Teta neskoro v noci priznala: „On sa o nás všetkých stará dojímavo, ale toto je jediné, kde to s nami nevie. Tieto piesne s ním jednoducho nič nerobia.“ Neter zahrala zhudobnenú Achmatovovej báseň: „Bože, nesúď! Nebol si ženou na zemi!“ Keď pustili ukrajinskú ľudovú pieseň, hrádze sa napokon prelomili. S Ukrajinkami som plakal za bábuškou. Holandský strýko, ktorý sa stal akousi náhodou dedkom, už v tom čase dlho spal. Myslím, že svojím spôsobom šťastne.