Ocitli sme sa vo sfére kognitívnej disonancie, ktorá je príznačná pre psychopatickú komunikáciu. Diskusia medzi Angelou Merkelovou a Viktorom Orbánom o pojme liberalizmus „trvala len jednu minútu a dvadsať sekúnd, vtedy Orbán kancelárke vysvetlil, že v rôznych krajinách existujú rôzne typy demokracie, a práve preto je Maďarsko iné.“ Tie rôzne typy sa nazývajú liberálna demokracia, riadená demokracia, populistický režim, autokratický režim, diktátorský režim, totalitný režim. Ani jeden z nich, samozrejme, nie je demokratický. Všetky rozmývaním pojmov svedčia len o tom, že sme sa ocitli na hrane tridsiatych rokov dvadsiateho storočia, keď sa rozhodovalo o zabíjaní a vraždení, o mieri a o vojne, o spore medzi demokratickým a totalitným svetom, z ktorého však vzišiel ako jeden z víťazov aj jeden z totalitných svetov, ktorý sa dnes v novom balení a s novou rétorikou hlási o masívny návrat na svetovú scénu. Niektoré znaky sa opakujú notoricky rovnako. Napríklad appeasment zbabelcov, ktorí pod egidou mieru umožňujú viesť čoraz rozsiahlejšiu a krvavejšiu vojnu. Alebo ústupčivosť putinovských „chápavcov“, ktorí demonštrujú práve v Slavkove, mieste slávneho napoleonského výprasku spojeneckých pruských a ruských armád porozumenie pre Putina, čím len podporujú agresorov. Ale aj bludné myslenie spolupútnikov z európskeho ľavého a pravého okraja, ktorý hrozí vyhodiť stred do vzduchu, chváli „úspechy“ proruských separatistov na východe Ukrajiny a haní sankcie EÚ proti Rusku ako „neokoloniálnu bulímiu“. Ale aj konšpiratívna potrava spájajúca Dugina s Rostasom a dobrá rada nad zlato českého komentátora, ktorý Ukrajincom žičlivo radí, asi pamätlivý Mníchova, aby odovzdali juhovýchodnú Ukrajinu Rusku.
Takže znovu a zase Ukrajina. Skóre je desivé. Vyše 5 000 mŕtvych, humanitárna katastrofa, exodus milióna ľudí, trvalé ostreľovanie miest, bieda, spálená zem, ničenie. Obrazy ako zo všetkých vojen posledných desaťročí – tej v Perzskom zálive, Juhoslávii, Iraku, Afganistane, v pásme Gazy, v Sýrii, v Afrike. Vždy som sa pýtal sám seba, aký ničivý pud vedie ľudí k vojnám ako v Juhoslávii, kde sa jednotlivé strany (ktoré sa podľa rozhodnutia najvyššej súdnej inštancie v prípade Srbov a Chorvátov nedopustili genocídy, ale len etnických čistiek!) desať rokov zabíjali, aby potom začali znovu budovať svoj rozrumený svet. Akoby chcel svet ukázať, že jeho základným znakom nie je mier, ako sme napriek vojnám dúfali posledné štvrťstoročie, ale vojna, napriek poslednému štvrťstoročiu.
Žijeme vo svete, kde si musíme klásť zase raz celkom elementárne otázky. Platí suverenita štátov? Ak platí, potom sa Ukrajinci musia brániť, lebo čo iné majú brániť, ak nie suverenitu štátu? Ale potom sme povinní pomáhať im, lebo je aj súčasťou našej suverenity, pretože sa ľahko môže stať, ako sa to už stalo často, že ten, kto neuznáva suverenitu jedného štátu, nebude uznávať ani suverenitu druhého. Platí nedotknuteľnosť hraníc? Ak platí, musíme ju na Ukrajine pomôcť brániť, lebo sa môže stať, že ten, kto neuznáva platnosť jednej hranice, nebude uznávať ani platnosť druhej hranice. A čo je možno najťažšie: platí legitímnosť slobodnej voľby? Ak platí, potom môže platiť len legitímnosť ukrajinských volieb, ale nie donbaských, lebo odporovali ústave štátu. A ak to platí, musí to platiť dôsledne, aj s tým, že jasne povieme, na čí vrub idú včerajší, dnešní a zajtrajší mŕtvi. Ukrajinská slabosť je totiž aj našou slabosťou, slabosťou EÚ, NATO a západného sveta.
Svet, ktorý sa len prizerá usmrcovaniu, umýva si ruky pred faktom, že sa pred našimi očami ukrajuje z Ukrajiny kus po kuse a špekuluje, či nemá ukázať voči agresorovi zmierlivosť, a rozhoduje sa medzi tým, či nedodá Ukrajine nič, deky, alebo skutočné zbrane, je za ten rastúci počet smrtí spoluzodpovedný. Je to tvrdé, ale pravdivé.
Takže znovu a zase Ukrajina. Skóre je desivé. Vyše 5 000 mŕtvych, humanitárna katastrofa, exodus milióna ľudí, trvalé ostreľovanie miest, bieda, spálená zem, ničenie. Obrazy ako zo všetkých vojen posledných desaťročí – tej v Perzskom zálive, Juhoslávii, Iraku, Afganistane, v pásme Gazy, v Sýrii, v Afrike. Vždy som sa pýtal sám seba, aký ničivý pud vedie ľudí k vojnám ako v Juhoslávii, kde sa jednotlivé strany (ktoré sa podľa rozhodnutia najvyššej súdnej inštancie v prípade Srbov a Chorvátov nedopustili genocídy, ale len etnických čistiek!) desať rokov zabíjali, aby potom začali znovu budovať svoj rozrumený svet. Akoby chcel svet ukázať, že jeho základným znakom nie je mier, ako sme napriek vojnám dúfali posledné štvrťstoročie, ale vojna, napriek poslednému štvrťstoročiu.
Žijeme vo svete, kde si musíme klásť zase raz celkom elementárne otázky. Platí suverenita štátov? Ak platí, potom sa Ukrajinci musia brániť, lebo čo iné majú brániť, ak nie suverenitu štátu? Ale potom sme povinní pomáhať im, lebo je aj súčasťou našej suverenity, pretože sa ľahko môže stať, ako sa to už stalo často, že ten, kto neuznáva suverenitu jedného štátu, nebude uznávať ani suverenitu druhého. Platí nedotknuteľnosť hraníc? Ak platí, musíme ju na Ukrajine pomôcť brániť, lebo sa môže stať, že ten, kto neuznáva platnosť jednej hranice, nebude uznávať ani platnosť druhej hranice. A čo je možno najťažšie: platí legitímnosť slobodnej voľby? Ak platí, potom môže platiť len legitímnosť ukrajinských volieb, ale nie donbaských, lebo odporovali ústave štátu. A ak to platí, musí to platiť dôsledne, aj s tým, že jasne povieme, na čí vrub idú včerajší, dnešní a zajtrajší mŕtvi. Ukrajinská slabosť je totiž aj našou slabosťou, slabosťou EÚ, NATO a západného sveta.
Svet, ktorý sa len prizerá usmrcovaniu, umýva si ruky pred faktom, že sa pred našimi očami ukrajuje z Ukrajiny kus po kuse a špekuluje, či nemá ukázať voči agresorovi zmierlivosť, a rozhoduje sa medzi tým, či nedodá Ukrajine nič, deky, alebo skutočné zbrane, je za ten rastúci počet smrtí spoluzodpovedný. Je to tvrdé, ale pravdivé.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.