Murakami je aj autorom píšucim pre rôznorodé čitateľské publikum s rôznymi čitateľskými reakciami aj s rôznou recepciou v japonskom i „západnom“ prostredí. V českom jazyku – v prekladoch Tomáša Jurkoviča z japončiny – vyšlo hádam už trinásť kníh (Odeon). Niektoré tituly sa prekrývajú, respektíve postupne dobiehajú so slovenskými vydaniami (Slovart) a najbližšie sa môžeme tešiť na pripravovanú knihu poviedok Slon mizne. Pri tomto výraznom autorovi však skôr platí to, že čitateľ ostáva verný jednému jazyku – u mňa voľba padla na české preklady. V každom prípade, obdivovatelia Murakamiho kníh si v poslednom období každý rok nájdu u slovenského alebo českého vydavateľa niekoľko nových prekladov.
Po rozsiahlejších románoch si teraz môžeme prečítať dve kratšie knihy s dvoma poviedkami (Spánek je z Murakamiho skoršieho obdobia, napísal ho v roku 1989, Podivná knihovna vyšla pôvodne v roku 2005, v českom preklade vyšli v rokoch 2013 a 2014), ktoré opäť prekvapia a zaujmú. Prekvapia najskôr vizuálnou stránkou – nemecká komiksová ilustrátorka Kat Menschik a celková grafická úprava oboch kníh má s autorom textu rovnocenné postavenie, s čím sme sa doteraz u Murakamiho nemali možnosť stretnúť. Spánek je ladený domodra, Podivná knihovna je v čiernej farbe, výrazné ilustrácie vnútri knihy, na obálke i predsádke s kvalitným knižným spracovaním dodávajú knihe aj haptický rozmer. Nemožno však povedať, že by forma a štýl zatienili príbeh. Naopak, oba texty aj v kratšom knižnom rozsahu obsahujú symboly Murakamiho písania: Postava, ktorá prežíva svojský vnútorný stav alebo sa ocitá v neočakávanej až bizarnej situácii na hranici reálneho a nereálneho, sna a skutočnosti, zvláštneho stavu vedomia a telesnosti – „mé vědomí a mé tělo jako by se od sebe v jistém bodě odchýlily a zafixovali se tak“. Svoju úlohu zohrávajú aj knihy a čítanie, ktoré sa objavujú na pozadí príbehu, ale v skutočnosti aj vstupujú do deja a chodu udalostí – „tohle se přece děje v úplně každé knihovně. Víceméně.“ A v neposlednom rade sú to zvieratá či polozvieracie postavy (ovčí mužík), postavy, ktoré sa vyskytnú v príbehu, ale nie sú skutočné, sú skôr predstavami, snami, udalosťami z iného než nášho sveta (dievča v knižnici, starec, temné tiene, ktoré sa blížia k autu). „Něco je špatně,“ uvažuje žena z prvej poviedky, ktorá už niekoľko dní nemôže vôbec spať, hoci cez deň necíti únavu. Začína čítať knihy a počas nocí vychádza z domu. „Byl to snad celé jen nějaký sen?“ pýta sa zase chlapec z druhého príbehu, ktorý si príde do knižnice vypožičať knihy, ale je zavedený cez labyrint chodieb do podzemia budovy, kde je uväznený.
Murakamiho príbehy sa vyznačujú silným príbehom, rovnako však aj melanchóliou, surreálnosťou, magickosťou, ktorými Murakami dokáže prenikať do komplikovaného vnútorného prežívania postáv a dotknúť sa ťažko opísateľných a racionálne nepochopiteľných hraničných situácií. Na príbehoch je však zaujímavá nielen vrstva imaginárneho až absurdného, ale práve prechody medzi skutočným životom postavy a jej zvláštnymi snovými zážitkami.
„To ale znamená,“ namítl jsem, „že tu všechny tyhle různé světy existují současně v jedné velké směsici. Tvůj, můj i svět ovčího mužíka. V něčem se překrývají a v něčem zas ne. Tos měla na mysli, viď?“
Krátke poviedkové knihy sa dajú prečítať spolu a ukážu sa v nich domnelé nadväznosti, ale dá sa aj samostatne porozmýšľať nad vnútornými (knižnými, hudobnými, teoretickými a akýmikoľvek ďalšími) odkazmi. Spánek je trochu dlhší a dovoľuje rozvinúť príbeh od každodenného života trojčlennej rodiny (je v ňom viac miesta aj pre „bežné“, ale nemenej dôležité témy), prežívania nespavosti a premeny vnímania života hlavnej postavy, čítania kníh až po víziu temných postáv, ktoré sa žene zjavia. Poviedka sa končí tým, že záver ostáva otvorený. Podivná knihovna sa začína in medias res a už na druhej strane opúšťame bežný život knižnice a zostupujeme do jej podzemia. Hoci obe poviedky sú rovnako „podivuhodné“, chlapcov príbeh sa nakoniec uzatvára, keď opúšťa knižnicu a vracia sa do svojho pôvodného života – i keď všetko je už odteraz iné.
Murakamiho poviedky sa však dajú prečítať aj inak, azda slobodnejšie i rýchlejšie – pre samotný literárny (i vizuálny) zážitok alebo pre uspokojenie „murakamiovského“ verného čitateľa. Aj z tohto dôvodu je Murakami jedným z najpopulárnejších súčasných autorov.
.autorka pôsobí na Filozofickom ústave SAV.
Po rozsiahlejších románoch si teraz môžeme prečítať dve kratšie knihy s dvoma poviedkami (Spánek je z Murakamiho skoršieho obdobia, napísal ho v roku 1989, Podivná knihovna vyšla pôvodne v roku 2005, v českom preklade vyšli v rokoch 2013 a 2014), ktoré opäť prekvapia a zaujmú. Prekvapia najskôr vizuálnou stránkou – nemecká komiksová ilustrátorka Kat Menschik a celková grafická úprava oboch kníh má s autorom textu rovnocenné postavenie, s čím sme sa doteraz u Murakamiho nemali možnosť stretnúť. Spánek je ladený domodra, Podivná knihovna je v čiernej farbe, výrazné ilustrácie vnútri knihy, na obálke i predsádke s kvalitným knižným spracovaním dodávajú knihe aj haptický rozmer. Nemožno však povedať, že by forma a štýl zatienili príbeh. Naopak, oba texty aj v kratšom knižnom rozsahu obsahujú symboly Murakamiho písania: Postava, ktorá prežíva svojský vnútorný stav alebo sa ocitá v neočakávanej až bizarnej situácii na hranici reálneho a nereálneho, sna a skutočnosti, zvláštneho stavu vedomia a telesnosti – „mé vědomí a mé tělo jako by se od sebe v jistém bodě odchýlily a zafixovali se tak“. Svoju úlohu zohrávajú aj knihy a čítanie, ktoré sa objavujú na pozadí príbehu, ale v skutočnosti aj vstupujú do deja a chodu udalostí – „tohle se přece děje v úplně každé knihovně. Víceméně.“ A v neposlednom rade sú to zvieratá či polozvieracie postavy (ovčí mužík), postavy, ktoré sa vyskytnú v príbehu, ale nie sú skutočné, sú skôr predstavami, snami, udalosťami z iného než nášho sveta (dievča v knižnici, starec, temné tiene, ktoré sa blížia k autu). „Něco je špatně,“ uvažuje žena z prvej poviedky, ktorá už niekoľko dní nemôže vôbec spať, hoci cez deň necíti únavu. Začína čítať knihy a počas nocí vychádza z domu. „Byl to snad celé jen nějaký sen?“ pýta sa zase chlapec z druhého príbehu, ktorý si príde do knižnice vypožičať knihy, ale je zavedený cez labyrint chodieb do podzemia budovy, kde je uväznený.
Murakamiho príbehy sa vyznačujú silným príbehom, rovnako však aj melanchóliou, surreálnosťou, magickosťou, ktorými Murakami dokáže prenikať do komplikovaného vnútorného prežívania postáv a dotknúť sa ťažko opísateľných a racionálne nepochopiteľných hraničných situácií. Na príbehoch je však zaujímavá nielen vrstva imaginárneho až absurdného, ale práve prechody medzi skutočným životom postavy a jej zvláštnymi snovými zážitkami.
„To ale znamená,“ namítl jsem, „že tu všechny tyhle různé světy existují současně v jedné velké směsici. Tvůj, můj i svět ovčího mužíka. V něčem se překrývají a v něčem zas ne. Tos měla na mysli, viď?“
Krátke poviedkové knihy sa dajú prečítať spolu a ukážu sa v nich domnelé nadväznosti, ale dá sa aj samostatne porozmýšľať nad vnútornými (knižnými, hudobnými, teoretickými a akýmikoľvek ďalšími) odkazmi. Spánek je trochu dlhší a dovoľuje rozvinúť príbeh od každodenného života trojčlennej rodiny (je v ňom viac miesta aj pre „bežné“, ale nemenej dôležité témy), prežívania nespavosti a premeny vnímania života hlavnej postavy, čítania kníh až po víziu temných postáv, ktoré sa žene zjavia. Poviedka sa končí tým, že záver ostáva otvorený. Podivná knihovna sa začína in medias res a už na druhej strane opúšťame bežný život knižnice a zostupujeme do jej podzemia. Hoci obe poviedky sú rovnako „podivuhodné“, chlapcov príbeh sa nakoniec uzatvára, keď opúšťa knižnicu a vracia sa do svojho pôvodného života – i keď všetko je už odteraz iné.
Murakamiho poviedky sa však dajú prečítať aj inak, azda slobodnejšie i rýchlejšie – pre samotný literárny (i vizuálny) zážitok alebo pre uspokojenie „murakamiovského“ verného čitateľa. Aj z tohto dôvodu je Murakami jedným z najpopulárnejších súčasných autorov.
.autorka pôsobí na Filozofickom ústave SAV.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.