„Milan Lasica na uvedení našej platne Jolanka povedal, že keď o mne píšu ako o spievajúcej herečke, že to vyznieva skôr ako nadávka,“ hovorí Szidi Tobias o jej nejasnom statuse medzi speváckou a hereckou kariérou vo svojom vidieckom dome v Lehniciach pri Dunajskej Strede, ktorý je zariadený ako rozprávkový azyl pred ostatným svetom, a kde žije spolu so svojím manželom a dvorným textárom Petrom Lipovským. Je koniec januára, dedina je pokrytá hustou nádielkou snehu, no je zrejmé, že aj v lete sa tu človek musí cítiť ako v raji. „My sme asi trochu sociofobici, nemáme radi dav, premiéry, recepcie, spoločenské akcie. Tam si nevieme nájsť miesto,“ dodáva herečka a speváčka.
.ty musíš spievať!
Szidi si nedávno zahrala vo filme Rukojemník postavu učiteľky, kde potvrdila, že je jednou z našich najlepších herečiek, no .týždeň zaujíma iný príbeh – jej spevácka kariéra. Tá bola na Slovensku dlhé roky prehliadaná, no veci sa v súčasnosti menia v jej prospech vďaka novému albumu Jolanka, ktorý vyšiel koncom minulého roka.
Ako na všetkých jej predošlých albumoch, aj na tomto jej takmer všetky pesničky zložila autorská dvojica Milan Vyskočáni (hudba) a jej manžel Peter Lipovský (texty). „Som šťastná. Dočkala som sa. Očakávanie som nemala veľké, ale hodnotenia sú veľmi pozitívne, aj od ľudí, aj od hudobných kritikov. Cítim sa aj doma ako pobozkaná.“
Szidi je predovšetkým známa ako členka divadla Astorka, kde účinkovala v mnohých hrách, ale jej cesta k herectvu bola viac ako kľukatá. Na začiatku prešla rôznymi povolaniami – bola robotníčkou vo fabrike, pracovala v knižnici, robila divadelnú šepkárku, hrala v detskom divadle. Jej život sa zmenil, keď ju prijali na VŠMU. Keď sa však pozrieme na jej spevácku kariéru, tak tá je ešte komplikovanejšia ako tá herecká.
Szidi Tobias prežila detstvo v maďarsko-slovenskej rodine v Čiernej nad Tisou. Hovorí, že spievala skôr, najmä preto, že u nich doma spievali všetci – mama, otec, sestry. Repertoár tvorili hlavne maďarské a cigánske ľudovky, Szidi si spomína, že u nich doma mali platne od Locomotiv GT, Omegy či Boney M, naša rodina počúvala muziku neustále. „Dlho mi trvalo, kým som našla v sebe istotu a sebavedomie. Mala som šťastie, že na vysokej škole bol korepetítorom pán Lévay bácsi, ktorý si ma brával niekedy aj domov, kde sme pri klavíri spievali staré maďarské šansóny a ľudové pesničky. Vytiahol ich pre mňa zo šuplíka a s nadšením hovoril, ešte toto by si mohla skúsiť. Jeho žena pri nás popíjala čaj, bolo to ako kedysi za starých čias, keď bol na takéto krásne popoludnia čas. Keď som bola pol roka na stáži v Budapešti, mala som vynikajúcu učiteľku spevu, ktorá sa so mnou lúčila s tým, že keď prídem domov, musím spievať. To boli prví učitelia, ktorí ma v speve tak veľmi podporili, že som si začala veriť.“
Pred väčším publikom prvýkrát zaspievala v rámci divadelnej hry Kazimír a Karolína, kde jej pesničky napísal hudobný skladateľ Michal Novinski. Po premiére hry v jednom rozhovore povedala, že si vie predstaviť autorský tím, ktorý nemá a ktorý by jej písal piesne na telo na spôsob Hany Hegerovej.
Zhodou okolností si to prečítal hudobný skladateľ Milan Vyskočáni. Ten mal už vtedy v zásobe zopár piesní, ktoré vytvorili spolu s textárom Petrom Lipovským. „Milanko prišiel za mnou, či by som si nevypočula ich pesničku. Bola v mužskom rode, pamätám si ako by to bolo včera, že som sa ju učila v kúpeľni. Potom prišiel Peter s textom, ktorý napísal už pre mňa – Miluj ma a nič mi nedokazuj, – ktorý ma dostal. Kto to je, kde sa tu vzal?“
O tomto zoznámení panuje medzi Szidi a Petrom istá polemika. Podľa Petra Lipovského to bolo skôr tak, že s Milanom Vyskočánim sedeli v Deprese (legendárna krčma oproti bratislavskej VŠMU) a hovorili si, že by to chcelo charizmatickú speváčku. „Nemusel by to byť práve slávik, ale niekto, kto by to vedel podať. Tak nás pri štvrtom alebo piatom poháriku vína osvietilo, že by to mohla byť Szidi.“
Najprv sa trojica nezáväzne stretávala a dávala dohromady pesničky. Po dvoch rokoch oslovili vydavateľstvo BMG, ktoré sa toho nápadu hneď chytilo, najmä preto, že Szidi bola vtedy vychádzajúcou hviezdou slovenského herectva.
Jej prvý album sa volal Divý mak (2001), no ako speváčku ju slovenské publikum vtedy nezobralo. Podobne dopadol aj nasledujúci album Punto Fijo (2003). Keď BMG zjistilo, že to nie je komerčný ťahák, tak to vzdalo. Našťastie sa Szidi v tom čase ujal český vydavateľ Michal Hrubý, ktorý vydal jej tretí album Pod obojím (2008). Vtedy sa začali veci meniť k lepšiemu, teda hlavne v susednom Česku.
„Na Slovensku nie sme tak v povedomí ako v Česku. Naši novinári a rádiá nemali o nás záujem, nezaujímala ich naša muzika. Nemali nás kam zaradiť. Teraz sa to zlepšilo. Potrebujeme o tom hovoriť, a byť hraní, ale nechceli sme ísť cestou bulváru. A to je, žiaľ, ťažšie. Nám sa to nepáčilo, a to je daň za to, že sme nepútali na seba pozornosť aj nejakou súkromnou senzáciou,“ hovorí Szidi s tým, že keď sa Čechom niečo, alebo niekto zapáči, tak to otvorene a srdečne pochvália: „Slováci to pre seba neurobia tak spontánne a radi. Sme na chválu akísi skúpi. Pochvala je pre umelca rovnako dôležitá ako pre dieťa, ktoré ju potrebuje pre svoj vývoj. My sme sa dočkali v Česku. Nesmierne dobre nám to padlo. Vypredané sály a po koncertoch standing ovations. S rozpakmi a šťastná som to prijala,“ vysvetľuje speváčka.
.hudba na tancovanie
Szidi Tobias tak začala viesť dva paralelné životy. Na Slovensku ako herečka, v Česku ako speváčka s množstvom koncertov v divadlách, kluboch a kulturákoch. Za jej tretí album Pod obojím získala dokonca aj zlatú platňu. Speváčke veľmi pomohlo, že si ju v roku 2006 vybral slávny tandem Hapka-Horáček pre album Strážce plamene, kde naspievala pesničku Na hotelu v Olomouci. Michal Horáček, ktorý o nej hovoril ako o veľkom talente, ju neskôr pozval aj na jeho sólové projekty. „Dôležité je dať do pesničky pravdu, nad pesničkami nerozmýšľam ako nad postavou. Michal Horáček mi raz povedal, že najlepšia speváčka je napoly blbá speváčka a napoly blbá herečka. To sa mi asi darí. Páčia sa mi interpreti, ktorí sa netlačia pred text či muziku. Pieseň plynie spolu a intrepret ich spája. Interpret, akým bola Zuzana Navarová,“ hovorí Szidi.
V Česku o nej už dlhšie hovoria ako o nástupkyni Hany Hegerovej. Dnes hovorí, že to bolo chvíľami frustrujúce, ale nikdy nerozmýšľala o tom, že by hudbu zavesila na klinec. „Potreba spievať bola silnejšia ako všetko ostatné,“ dodáva. S aktuálnym albumom Jolanka, ktorý vyšiel koncom minulého roka v slovenskom vydavateľstve Pavian Records, sa Szidi začína dariť doma, na Slovensku.
Možno je to aj tým, že Jolanka je v jej diskografii, kde prevládajú zádumčivé šansóny a vážnejšie témy, pestrejším a veselším albumom, ktorý je akýmsi mixom všetkých stredoeurópskych vplyvov od balkánskych dychoviek cez maďarský šansón až po cigánske tancovačky. „Smútku sa my traja nikdy nevyhneme, ale že sme ho zatlačili do úzadia, to je len dobre,“ vysvetľuje speváčka s nezameniteľným chrapľavým hlasom, podľa ktorej je album pomenovaný po jej mame. „V umení ma vždy podporovala. Jej to nevyšlo, lebo bola iná doba. Krásne spievala a ja som presvedčená, že keby ju babka pustila, bola by slávna. Bola naším veľkým fanúšikom. Často ma počúvala. Keď som jej chýbala, pustila si platňu. Raz mi povedala, že nech poviem Peťkovi a Milankovi, aby mi urobili také pesničky, aby som pri nich mohla aj tancovať. Keď sa nové piesne pripravovali, bola to aj moja prosba. Aj chlapci chceli byť iní, temperamentnejší.“
.kostrbatá tráva
Szidi Tobias a Peter Lipovský sa dali dohromady približne počas vzniku druhého albumu. Jedným z dôvodov boli práve jeho texty, ktoré zohrali vo vzájomnom poznávaní dôležitú úlohu. „Keď som si ich čítala, hovorila som si, neuveriteľné. Peter vyrastal so štyrmi ženami. Mamou a tromi sestrami. Bez otca. Ženskú dušu pozná dokonale. Najprv sme boli rodinní priatelia, stretávali sme sa s deťmi, chodili na spoločné výlety, navštevovali sme sa. Ale manželstvá sa nám rozpadli a my sme sa navzájom podržali. Pomáhali sme si. Ako priatelia. Potom sme dlho nevedeli, či je to priateľstvo, alebo už láska...“
Dnes žijú v harmonickej domácnosti. „Až dovtedy, pokiaľ nepríde požiadavka na nové texty,“ dodáva s úsmevom Peter. „Najskôr Szidi povie, že už by bolo na čase. Keď nič neurobím, požiadavka sa opakuje a hlasitosť sa zvyšuje. Prejdú opäť dva týždne a potom...“ Szidi mu skočí so smiechom do reči: „…potom sa už nerozprávame.“
„Všetky texty sú o našom živote. Je to skryté medzi riadkami, ale je to o nás. Inšpiráciou je pre mňa Szidi,“ hovorí Peter. Na otázku, aké to je, keď muž píše texty pre ženu, dodáva: „Zaujímavé, ale hovoril som si, že najbližšiu platňu už napíšem chlapskú. Szidi sa však niektoré texty tak páčili, že som ich prerobil pre ňu.“
Speváčku čaká na jar s kapelou slovenské turné, Peter nedávno dopísal filmový scenár s Martinom Šulíkom a pracuje na ďalšom, ktorý by mal byť adaptáciou Slobodovho románu Krv – obaja sú totiž veľkí fanúšikovia tohto slovenského klasika. Okrem toho Peter rozmýšľa nad divadelnou hrou pre Astorku, kde by mala mať Szidi zopár pesničiek.
Keď sa rozhovor končí, ešte poslednýkrát sa vraciame k jej hereckej a speváckej kariére. Prečo je vaša cesta taká komplikovaná? „To je môj osud, nepozerám sa na to s trpkosťou, ale s hrdosťou. Okrem tvrdohlavosti sme nemali nič. Niečo a niekto ma tlačil k môjmu snu a stále sa to so mnou deje. Snívam vytrvalo a rada. Vážim si to. Niekto dostane všetko hneď, ja dostávam postupne,“ vysvetľuje speváčka a jej manžel podotkne: „Si ako tá tráva kostrbatá, o ktorej spievaš.“
.ty musíš spievať!
Szidi si nedávno zahrala vo filme Rukojemník postavu učiteľky, kde potvrdila, že je jednou z našich najlepších herečiek, no .týždeň zaujíma iný príbeh – jej spevácka kariéra. Tá bola na Slovensku dlhé roky prehliadaná, no veci sa v súčasnosti menia v jej prospech vďaka novému albumu Jolanka, ktorý vyšiel koncom minulého roka.
Ako na všetkých jej predošlých albumoch, aj na tomto jej takmer všetky pesničky zložila autorská dvojica Milan Vyskočáni (hudba) a jej manžel Peter Lipovský (texty). „Som šťastná. Dočkala som sa. Očakávanie som nemala veľké, ale hodnotenia sú veľmi pozitívne, aj od ľudí, aj od hudobných kritikov. Cítim sa aj doma ako pobozkaná.“
Szidi je predovšetkým známa ako členka divadla Astorka, kde účinkovala v mnohých hrách, ale jej cesta k herectvu bola viac ako kľukatá. Na začiatku prešla rôznymi povolaniami – bola robotníčkou vo fabrike, pracovala v knižnici, robila divadelnú šepkárku, hrala v detskom divadle. Jej život sa zmenil, keď ju prijali na VŠMU. Keď sa však pozrieme na jej spevácku kariéru, tak tá je ešte komplikovanejšia ako tá herecká.
Szidi Tobias prežila detstvo v maďarsko-slovenskej rodine v Čiernej nad Tisou. Hovorí, že spievala skôr, najmä preto, že u nich doma spievali všetci – mama, otec, sestry. Repertoár tvorili hlavne maďarské a cigánske ľudovky, Szidi si spomína, že u nich doma mali platne od Locomotiv GT, Omegy či Boney M, naša rodina počúvala muziku neustále. „Dlho mi trvalo, kým som našla v sebe istotu a sebavedomie. Mala som šťastie, že na vysokej škole bol korepetítorom pán Lévay bácsi, ktorý si ma brával niekedy aj domov, kde sme pri klavíri spievali staré maďarské šansóny a ľudové pesničky. Vytiahol ich pre mňa zo šuplíka a s nadšením hovoril, ešte toto by si mohla skúsiť. Jeho žena pri nás popíjala čaj, bolo to ako kedysi za starých čias, keď bol na takéto krásne popoludnia čas. Keď som bola pol roka na stáži v Budapešti, mala som vynikajúcu učiteľku spevu, ktorá sa so mnou lúčila s tým, že keď prídem domov, musím spievať. To boli prví učitelia, ktorí ma v speve tak veľmi podporili, že som si začala veriť.“
Pred väčším publikom prvýkrát zaspievala v rámci divadelnej hry Kazimír a Karolína, kde jej pesničky napísal hudobný skladateľ Michal Novinski. Po premiére hry v jednom rozhovore povedala, že si vie predstaviť autorský tím, ktorý nemá a ktorý by jej písal piesne na telo na spôsob Hany Hegerovej.
Zhodou okolností si to prečítal hudobný skladateľ Milan Vyskočáni. Ten mal už vtedy v zásobe zopár piesní, ktoré vytvorili spolu s textárom Petrom Lipovským. „Milanko prišiel za mnou, či by som si nevypočula ich pesničku. Bola v mužskom rode, pamätám si ako by to bolo včera, že som sa ju učila v kúpeľni. Potom prišiel Peter s textom, ktorý napísal už pre mňa – Miluj ma a nič mi nedokazuj, – ktorý ma dostal. Kto to je, kde sa tu vzal?“
O tomto zoznámení panuje medzi Szidi a Petrom istá polemika. Podľa Petra Lipovského to bolo skôr tak, že s Milanom Vyskočánim sedeli v Deprese (legendárna krčma oproti bratislavskej VŠMU) a hovorili si, že by to chcelo charizmatickú speváčku. „Nemusel by to byť práve slávik, ale niekto, kto by to vedel podať. Tak nás pri štvrtom alebo piatom poháriku vína osvietilo, že by to mohla byť Szidi.“
Najprv sa trojica nezáväzne stretávala a dávala dohromady pesničky. Po dvoch rokoch oslovili vydavateľstvo BMG, ktoré sa toho nápadu hneď chytilo, najmä preto, že Szidi bola vtedy vychádzajúcou hviezdou slovenského herectva.
Jej prvý album sa volal Divý mak (2001), no ako speváčku ju slovenské publikum vtedy nezobralo. Podobne dopadol aj nasledujúci album Punto Fijo (2003). Keď BMG zjistilo, že to nie je komerčný ťahák, tak to vzdalo. Našťastie sa Szidi v tom čase ujal český vydavateľ Michal Hrubý, ktorý vydal jej tretí album Pod obojím (2008). Vtedy sa začali veci meniť k lepšiemu, teda hlavne v susednom Česku.
„Na Slovensku nie sme tak v povedomí ako v Česku. Naši novinári a rádiá nemali o nás záujem, nezaujímala ich naša muzika. Nemali nás kam zaradiť. Teraz sa to zlepšilo. Potrebujeme o tom hovoriť, a byť hraní, ale nechceli sme ísť cestou bulváru. A to je, žiaľ, ťažšie. Nám sa to nepáčilo, a to je daň za to, že sme nepútali na seba pozornosť aj nejakou súkromnou senzáciou,“ hovorí Szidi s tým, že keď sa Čechom niečo, alebo niekto zapáči, tak to otvorene a srdečne pochvália: „Slováci to pre seba neurobia tak spontánne a radi. Sme na chválu akísi skúpi. Pochvala je pre umelca rovnako dôležitá ako pre dieťa, ktoré ju potrebuje pre svoj vývoj. My sme sa dočkali v Česku. Nesmierne dobre nám to padlo. Vypredané sály a po koncertoch standing ovations. S rozpakmi a šťastná som to prijala,“ vysvetľuje speváčka.
.hudba na tancovanie
Szidi Tobias tak začala viesť dva paralelné životy. Na Slovensku ako herečka, v Česku ako speváčka s množstvom koncertov v divadlách, kluboch a kulturákoch. Za jej tretí album Pod obojím získala dokonca aj zlatú platňu. Speváčke veľmi pomohlo, že si ju v roku 2006 vybral slávny tandem Hapka-Horáček pre album Strážce plamene, kde naspievala pesničku Na hotelu v Olomouci. Michal Horáček, ktorý o nej hovoril ako o veľkom talente, ju neskôr pozval aj na jeho sólové projekty. „Dôležité je dať do pesničky pravdu, nad pesničkami nerozmýšľam ako nad postavou. Michal Horáček mi raz povedal, že najlepšia speváčka je napoly blbá speváčka a napoly blbá herečka. To sa mi asi darí. Páčia sa mi interpreti, ktorí sa netlačia pred text či muziku. Pieseň plynie spolu a intrepret ich spája. Interpret, akým bola Zuzana Navarová,“ hovorí Szidi.
V Česku o nej už dlhšie hovoria ako o nástupkyni Hany Hegerovej. Dnes hovorí, že to bolo chvíľami frustrujúce, ale nikdy nerozmýšľala o tom, že by hudbu zavesila na klinec. „Potreba spievať bola silnejšia ako všetko ostatné,“ dodáva. S aktuálnym albumom Jolanka, ktorý vyšiel koncom minulého roka v slovenskom vydavateľstve Pavian Records, sa Szidi začína dariť doma, na Slovensku.
Možno je to aj tým, že Jolanka je v jej diskografii, kde prevládajú zádumčivé šansóny a vážnejšie témy, pestrejším a veselším albumom, ktorý je akýmsi mixom všetkých stredoeurópskych vplyvov od balkánskych dychoviek cez maďarský šansón až po cigánske tancovačky. „Smútku sa my traja nikdy nevyhneme, ale že sme ho zatlačili do úzadia, to je len dobre,“ vysvetľuje speváčka s nezameniteľným chrapľavým hlasom, podľa ktorej je album pomenovaný po jej mame. „V umení ma vždy podporovala. Jej to nevyšlo, lebo bola iná doba. Krásne spievala a ja som presvedčená, že keby ju babka pustila, bola by slávna. Bola naším veľkým fanúšikom. Často ma počúvala. Keď som jej chýbala, pustila si platňu. Raz mi povedala, že nech poviem Peťkovi a Milankovi, aby mi urobili také pesničky, aby som pri nich mohla aj tancovať. Keď sa nové piesne pripravovali, bola to aj moja prosba. Aj chlapci chceli byť iní, temperamentnejší.“
.kostrbatá tráva
Szidi Tobias a Peter Lipovský sa dali dohromady približne počas vzniku druhého albumu. Jedným z dôvodov boli práve jeho texty, ktoré zohrali vo vzájomnom poznávaní dôležitú úlohu. „Keď som si ich čítala, hovorila som si, neuveriteľné. Peter vyrastal so štyrmi ženami. Mamou a tromi sestrami. Bez otca. Ženskú dušu pozná dokonale. Najprv sme boli rodinní priatelia, stretávali sme sa s deťmi, chodili na spoločné výlety, navštevovali sme sa. Ale manželstvá sa nám rozpadli a my sme sa navzájom podržali. Pomáhali sme si. Ako priatelia. Potom sme dlho nevedeli, či je to priateľstvo, alebo už láska...“
Dnes žijú v harmonickej domácnosti. „Až dovtedy, pokiaľ nepríde požiadavka na nové texty,“ dodáva s úsmevom Peter. „Najskôr Szidi povie, že už by bolo na čase. Keď nič neurobím, požiadavka sa opakuje a hlasitosť sa zvyšuje. Prejdú opäť dva týždne a potom...“ Szidi mu skočí so smiechom do reči: „…potom sa už nerozprávame.“
„Všetky texty sú o našom živote. Je to skryté medzi riadkami, ale je to o nás. Inšpiráciou je pre mňa Szidi,“ hovorí Peter. Na otázku, aké to je, keď muž píše texty pre ženu, dodáva: „Zaujímavé, ale hovoril som si, že najbližšiu platňu už napíšem chlapskú. Szidi sa však niektoré texty tak páčili, že som ich prerobil pre ňu.“
Speváčku čaká na jar s kapelou slovenské turné, Peter nedávno dopísal filmový scenár s Martinom Šulíkom a pracuje na ďalšom, ktorý by mal byť adaptáciou Slobodovho románu Krv – obaja sú totiž veľkí fanúšikovia tohto slovenského klasika. Okrem toho Peter rozmýšľa nad divadelnou hrou pre Astorku, kde by mala mať Szidi zopár pesničiek.
Keď sa rozhovor končí, ešte poslednýkrát sa vraciame k jej hereckej a speváckej kariére. Prečo je vaša cesta taká komplikovaná? „To je môj osud, nepozerám sa na to s trpkosťou, ale s hrdosťou. Okrem tvrdohlavosti sme nemali nič. Niečo a niekto ma tlačil k môjmu snu a stále sa to so mnou deje. Snívam vytrvalo a rada. Vážim si to. Niekto dostane všetko hneď, ja dostávam postupne,“ vysvetľuje speváčka a jej manžel podotkne: „Si ako tá tráva kostrbatá, o ktorej spievaš.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.