„Myslím, že to úplne krásne zapadá do mozaiky toho, čo sa v mojom živote za posledné dva roky deje,” hovorí Lenka, sediac nad neskorými raňajkami v jednom z bratislavských hotelov. „Smrť a narodenie predsa k sebe patria.”
.narodenie v hodine smrti
Keď mala desať rokov, spievala v zbore Bambini di Praga. O pár rokov neskôr – už s gitarou na pleci – stála na pódiu so svojou kapelou Sluníčko. Napriek hrejivému názvu hrali ostrý rock, ktorému dávala zvláštny pôvab svojím jemne zdrsneným, no intonačne čistým hlasom. Víťazstvo v súťaži Marlboro Rock In a ocenenie českou Akadémiou populárnej hudby ako Objav roka boli neprekvapujúcou samozrejmosťou. Lano od populárnej kapely Lucie predsa len prekvapilo, to, že v tejto mužskej, veľké sály a menšie štadióny vypredávajúcej partii zostala päť rokov – a vôbec sa v nej nestratila – prekvapilo ešte viac.
Po rozpade Lucie spolu s jej frontmanom Davidom Kollerom a basgitaristom Marekom Minárikom zakladá kapelu Pusa. Od roku 2000 spolupracuje s Čechomorom a vydáva sólové albumy. V tom istom období zápasí s démonmi závislostí a stáva sa častou témou bulvárnych médií. V roku 2008 nahráva so skladateľkou a klaviristkou Beátou Hlavenkovou a súborom Clarinet Factory krásny, hĺbavý album Eternal Seekers, ktorého témou sú nenarodené deti. O tri roky neskôr vychádza síce tvrdší, ale nemenej (hudobne aj textovo) zaujímavý album Baromantika. Z divokého dievčaťa s neustále sa meniacimi účesmi a strihmi vlasov sa stáva rozvážna, zaujímavá a premýšľavá osobnosť.
Keď sme sa Lenky Dusilovej krátko po vydaní Baromantiky pýtali na ostré zmeny v jej živote, povedala nám, že to vníma skôr ako „upratovanie vo vlastnej hlave, proces spoznávania samej seba, ktorého je hudba dôležitou súčasťou”. Hneď však dodáva: „Dnes nemám milostné avantúry a už sa neváľam niekde sfetovaná. Ale človek sa nesmie hanbiť za veci, ktorými prešiel. Nemôžem sa hrať na nejakú sväticu. Patrí to do môjho príbehu. Bez tých sračiek by som možno nebola taká, aká som.”
Minulý rok sa Lenka stala matkou. „Vďaka pôrodu som si uvedomila, že žijeme v spoločnosti, v ktorej sa privádzanie dieťaťa na svet presunulo do lekárskeho prostredia a stala sa z toho operácia,” hovorí a nevdojak tak prispieva k diskusii o problematike pôrodníctva, ktorú sme v .týždni nedávno otvorili. „V dôsledku toho nemajú ženy možnosť prežiť pôrod prirodzene. Aj ja som sa toho vždy bála. Vďaka tomu, ako sa moje dieťa rozhodlo prísť na svet, som pochopila, že nám zobrali niečo, čo by malo byť prirodzené.” Lenka totiž rodila doma. „Mala som pri sebe pôrodnú asistentku a spolu sme zhodnotili situáciu tak, že jednoduchšie je porodiť doma. Otvorilo mi to oči. Vôbec som nebola pripravená na to, ako sa štát k novorodičkám správa. Je to zložitá téma a nechcem nikomu ubližovať. Nie je to čierno-biele. Mala by tu však byť možnosť, že za istých okolností môže žena rodiť s pôrodnou asistentkou doma.”
Lenkin syn Edward sa narodil uprostred nahrávania nového albumu. Nemali vtedy ešte jeho názov. „Sme partia tridsiatnikov-štyridsiatnikov, ktorí prechádzajú životnými katarziami a rozmýšľajú, či sú na správnom mieste, či majú prijať život tak, ako si ho v prvej polovici života rozdali. Alebo či budú schopní prekonať stereotypy a posunúť sa ďalej.” Práve z úvah o vlastných životoch a ich zmysle vznikol názov V hodině smrti.
.poludnie života
Na webovej stránke Lenky Dusilovej, ako aj v booklete albumu, je známy citát C. G. Junga o „poludní života,” teda dobe, v ktorej život, tak ako slnko, začne neodvratne smerovať k západu. „Je to životná šanca hlbšie pochopiť realitu a čo sa Junga týka – ‚je to docela poučný, ne?‘”
Album V hodině smrti celkom určite patrí medzi to najlepšie, čo dodnes Lenka Dusilová vytvorila. Kým predchádzajúci album (Baromantika, 2011) bol akýmsi objavovaním novej zvukovej a pesničkárskej krajiny, na aktuálnej platni je už Lenka a Baromantika (názov minulého albumu sa stal názvom kapely) v tejto krajine doma. Otvára ho vzrušujúca, melodicky bohatá Lenkina skladba Indiánky s bohato loopovaným speváčkiným hlasom, nasledujú piesne, v ktorých sa ako autori predstavujú viacerí členovia kapely. Okrem Beáty Hlavenkovej, ktorá zložila štyri piesne (mezi nimi aj najviac popový, no napriek tomu výborný song Takafei alebo zhudobnenú báseň Ezru Pounda Epitaph), prispel aj Viliam Béreš, Patrik Karpentski či Justin Lavash, niekoľko krásnych textov napísal M. E. Kyšperský z brnianskej kapely Květy. Medzi vrcholy albumu patrí pieseň Tichá – Černá s hosťujúcim Davidom Kollerom a s výborným textom Tomáša Tajchnera („Dokud není ve tvé duši, tak ti černá hodně sluší...”), alebo pieseň Snad jen s hosťujúcim Danom Bártom, ktorý je aj autorom textu. Sú to všetko piesne vážne a hlboké, nikdy však nie ponuré. Baromantika vytvorila bohato inštrumentovaný a šikovne, vkusne produkovaný album, vhodný na opakované, pozorné počúvanie. Je to hudba z onoho Jungovho „poludnia života”, v ktorom je sviežosť svitania už poznačená výhľadom na súmrak. Lenka je stále hľadačka, ale hľadačka, ktorá už aj nachádza.
Najlepšie nakoniec: Lenka Dusilová a Baromantika koncom mesiaca absolvujú trojkoncertné slovenské turné spolu s duom Longital. V stredu 18. februára ich uvidíme v Bratislave, o deň neskôr na žilinskej Stanici a nakoniec v piatok 20. februára v banskobystrickom Centre nezávislej kultúry Záhrada.
.narodenie v hodine smrti
Keď mala desať rokov, spievala v zbore Bambini di Praga. O pár rokov neskôr – už s gitarou na pleci – stála na pódiu so svojou kapelou Sluníčko. Napriek hrejivému názvu hrali ostrý rock, ktorému dávala zvláštny pôvab svojím jemne zdrsneným, no intonačne čistým hlasom. Víťazstvo v súťaži Marlboro Rock In a ocenenie českou Akadémiou populárnej hudby ako Objav roka boli neprekvapujúcou samozrejmosťou. Lano od populárnej kapely Lucie predsa len prekvapilo, to, že v tejto mužskej, veľké sály a menšie štadióny vypredávajúcej partii zostala päť rokov – a vôbec sa v nej nestratila – prekvapilo ešte viac.
Po rozpade Lucie spolu s jej frontmanom Davidom Kollerom a basgitaristom Marekom Minárikom zakladá kapelu Pusa. Od roku 2000 spolupracuje s Čechomorom a vydáva sólové albumy. V tom istom období zápasí s démonmi závislostí a stáva sa častou témou bulvárnych médií. V roku 2008 nahráva so skladateľkou a klaviristkou Beátou Hlavenkovou a súborom Clarinet Factory krásny, hĺbavý album Eternal Seekers, ktorého témou sú nenarodené deti. O tri roky neskôr vychádza síce tvrdší, ale nemenej (hudobne aj textovo) zaujímavý album Baromantika. Z divokého dievčaťa s neustále sa meniacimi účesmi a strihmi vlasov sa stáva rozvážna, zaujímavá a premýšľavá osobnosť.
Keď sme sa Lenky Dusilovej krátko po vydaní Baromantiky pýtali na ostré zmeny v jej živote, povedala nám, že to vníma skôr ako „upratovanie vo vlastnej hlave, proces spoznávania samej seba, ktorého je hudba dôležitou súčasťou”. Hneď však dodáva: „Dnes nemám milostné avantúry a už sa neváľam niekde sfetovaná. Ale človek sa nesmie hanbiť za veci, ktorými prešiel. Nemôžem sa hrať na nejakú sväticu. Patrí to do môjho príbehu. Bez tých sračiek by som možno nebola taká, aká som.”
Minulý rok sa Lenka stala matkou. „Vďaka pôrodu som si uvedomila, že žijeme v spoločnosti, v ktorej sa privádzanie dieťaťa na svet presunulo do lekárskeho prostredia a stala sa z toho operácia,” hovorí a nevdojak tak prispieva k diskusii o problematike pôrodníctva, ktorú sme v .týždni nedávno otvorili. „V dôsledku toho nemajú ženy možnosť prežiť pôrod prirodzene. Aj ja som sa toho vždy bála. Vďaka tomu, ako sa moje dieťa rozhodlo prísť na svet, som pochopila, že nám zobrali niečo, čo by malo byť prirodzené.” Lenka totiž rodila doma. „Mala som pri sebe pôrodnú asistentku a spolu sme zhodnotili situáciu tak, že jednoduchšie je porodiť doma. Otvorilo mi to oči. Vôbec som nebola pripravená na to, ako sa štát k novorodičkám správa. Je to zložitá téma a nechcem nikomu ubližovať. Nie je to čierno-biele. Mala by tu však byť možnosť, že za istých okolností môže žena rodiť s pôrodnou asistentkou doma.”
Lenkin syn Edward sa narodil uprostred nahrávania nového albumu. Nemali vtedy ešte jeho názov. „Sme partia tridsiatnikov-štyridsiatnikov, ktorí prechádzajú životnými katarziami a rozmýšľajú, či sú na správnom mieste, či majú prijať život tak, ako si ho v prvej polovici života rozdali. Alebo či budú schopní prekonať stereotypy a posunúť sa ďalej.” Práve z úvah o vlastných životoch a ich zmysle vznikol názov V hodině smrti.
.poludnie života
Na webovej stránke Lenky Dusilovej, ako aj v booklete albumu, je známy citát C. G. Junga o „poludní života,” teda dobe, v ktorej život, tak ako slnko, začne neodvratne smerovať k západu. „Je to životná šanca hlbšie pochopiť realitu a čo sa Junga týka – ‚je to docela poučný, ne?‘”
Album V hodině smrti celkom určite patrí medzi to najlepšie, čo dodnes Lenka Dusilová vytvorila. Kým predchádzajúci album (Baromantika, 2011) bol akýmsi objavovaním novej zvukovej a pesničkárskej krajiny, na aktuálnej platni je už Lenka a Baromantika (názov minulého albumu sa stal názvom kapely) v tejto krajine doma. Otvára ho vzrušujúca, melodicky bohatá Lenkina skladba Indiánky s bohato loopovaným speváčkiným hlasom, nasledujú piesne, v ktorých sa ako autori predstavujú viacerí členovia kapely. Okrem Beáty Hlavenkovej, ktorá zložila štyri piesne (mezi nimi aj najviac popový, no napriek tomu výborný song Takafei alebo zhudobnenú báseň Ezru Pounda Epitaph), prispel aj Viliam Béreš, Patrik Karpentski či Justin Lavash, niekoľko krásnych textov napísal M. E. Kyšperský z brnianskej kapely Květy. Medzi vrcholy albumu patrí pieseň Tichá – Černá s hosťujúcim Davidom Kollerom a s výborným textom Tomáša Tajchnera („Dokud není ve tvé duši, tak ti černá hodně sluší...”), alebo pieseň Snad jen s hosťujúcim Danom Bártom, ktorý je aj autorom textu. Sú to všetko piesne vážne a hlboké, nikdy však nie ponuré. Baromantika vytvorila bohato inštrumentovaný a šikovne, vkusne produkovaný album, vhodný na opakované, pozorné počúvanie. Je to hudba z onoho Jungovho „poludnia života”, v ktorom je sviežosť svitania už poznačená výhľadom na súmrak. Lenka je stále hľadačka, ale hľadačka, ktorá už aj nachádza.
Najlepšie nakoniec: Lenka Dusilová a Baromantika koncom mesiaca absolvujú trojkoncertné slovenské turné spolu s duom Longital. V stredu 18. februára ich uvidíme v Bratislave, o deň neskôr na žilinskej Stanici a nakoniec v piatok 20. februára v banskobystrickom Centre nezávislej kultúry Záhrada.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.