Dodnes si pamätám to zvláštne vzrušenie, ktoré sa ma zmocňovalo tak pred tridsiatimi rokmi pri čítaní knižky Muž, který odhalil Purpur (od R. W. Clarka) o amerických spravodajských službách pred druhou svetovou vojnou (keď vtedajší minister zahraničných vecí Spojených štátov zrušenie kryptoanalytického oddelenia svojho rezortu sprevádzal chýrnym komentárom: „Džentlmeni nečítajú cudziu poštu“) a počas vojny, ale najmä o Williamovi F. Friedmanovi, kryptológovi, čo prelomil japonskú neprelomiteľnú purpurovú šifru.
.excentrický Turing
Prispel tak k víťazstvu Spojencov podobne ako poľskí „lúštitelia“ inej šifry, tentoraz nemeckej Enigmy – o ich podstatnom podiele na úspešnom zavŕšení misie sa hovorí len veľmi málo – a britskí chlapíci z Bletchley Parku, utajeného miesta neďaleko Londýna, kde sídlila Vládna škola kódov a šifier. Bol medzi nimi aj matematik Alan Turing, budúci spoluobjaviteľ princípu umelej inteligencie, predobraz hlavného hrdinu britsko-amerického filmu nórskeho režiséra Mortena Tylduma Kód Enigmy. (Hoci sa Enigme aj Purpuru z nejasných príčin hovorí kód, ide o šifru, odborníci vedia, že je v tom rozdiel.) „Každý rok prvý júnový týždeň ho prepadla silná senná nádcha a on, aby sa k nemu peľ nedostal, šiel do práce na bicykli s plynovou maskou na tvári. Alebo: raz sa mu bicykel pokazil, padala mu reťaz v pravidelných intervaloch. Namiesto toho, aby si prevod opravil, vypočítal, koľkokrát môže otočiť pedálmi, kým reťaz znova spadne, predtým vždy zosadol a prehodil reťaz rukou. Ďalšia jeho výstrednosť: priviazal si svoju šálku o radiátorové potrubie, aby mu ju niekto neukradol,“ povedal o Turingových čudáctvach matematik Jack Good, jeho kolega z Bletchley Parku.
Máme tu teda zaujímavú, výraznú, priam excentrickú, pamätihodnú postavu, tajné štátne záležitosti a turbulentné vojnové časy. Nečudo, že príbeh Alana Turinga a „jeho“ šifry oslovil filmárov už viac razy. Tentoraz základnú časovú líniu rozprávania sporadicky opúšťame; buď sa vraciame do minulosti – do školských čias slávneho matematika, alebo napredujeme do budúcnosti – do rokov päťdesiatych minulého storočia, keď ešte bol homosexuálny pohlavný styk (nielen) v Británii trestným činom.
.zaujme, ale neohúri
Životopisné filmy to nemajú v živote ľahké. Už ich samotné vyčlenenie ako žánru či subžánru je trošku nejasné, menlivé. Malo by byť ich ambíciou rozšíriť obzory tým divákom, ktorí o vykresľovanej osobnosti a jej dobe nevedia nič alebo vedia len málo. No mali by sa zároveň pokúsiť zaujať aj také publikum, čo je v problematike zorientované. Navyše v súlade s jeho presvedčením a spôsobom vnímania dejinných udalostí. Na jednej strane je v rámci životopisného filmu potrebné vierohodne sa pridržiavať veľkých aj malých historických faktov, a tie nie sú vždy akurátne dejotvorné, napínavé, prekvapivé. Na druhej strane istým spôsobom autorov zväzujú dramaturgické pravidlá (a konvencie) o expozícii až katastrofe, o príbehovej gradácii, zápletkách, profilovaní dramatických charakterov, protagonistoch a antagonistoch... Miera vymýšľania, dotvárania, fabulovania býva rôzna – raz sa to deje na úkor historickej pravdy, inokedy zas na úkor filmárskej kvality. (Niekedy aj na úkor oboch.) Tyldumova snímka Kód Enigmy z neľahkej situácie vybŕdla so cťou, šťastným sa ukázalo to síce nijako novátorské, zato v danom prípade funkčne zvolené rozčlenenie rozprávania na tri časové vrstvy.
Film sa začína obrazmi vykradnutia Turingovho domu, policajnou prehliadkou a neodbytnými pochybnosťami jedného z detektívov, podozreniami zo špionáže. Tie privedú matematika do vyšetrovacej miestnosti, tvárou v tvár detektívovi začína rozprávať svoj príbeh, aby mohla protistrana veciam porozumieť, zvážiť vinu či nevinu. Spomína na chlapčenstvo v britskej internátnej škole, sprevádzané šikanovaním, ale aj hlbokým, vlastne celoživotným priateľstvom so spolužiakom Christopherom. Ale najmä spomína na obdobie vojny, keď sa s neveľkým tímom múdrych ľudí pokúšali odhaliť spôsob šifrovania nemeckej Enigmy, prístroja rozmerov kufríkového písacieho stroja. Zopár krúžkov, ozubených koliesok, pružiniek, ložísk, rozvodová doska s literami a dierkami, do ktorých sa strkali kábliky... a bolo to schopné mať okolo desať na stoštrnástu nastavení. Ak prijímateľ šifrovanej správy vedel, aké dierky odosielateľ zapchal banánikovými konektormi, počet nastavení sa síce rapídne zmenšil, stále však ostávalo ešte 10 na dvadsiatu tretiu možností. Potom už stačilo „iba“ sa dozvedieť, aký je šifrovací kľúč. No ale ten nemecká strana menila každých dvadsaťštyri hodín. Škoda, že to, čo je na práci kryptológov najzaujímavejšie – spôsoby a cesty ich uvažovania, parciálne úspechy a pády – je možné do mainstreamového filmu preniesť len vo výrazne oklieštenej a zjednodušenej podobe. Ale kompromisy sú v takýchto prípadoch ako vynútená chyba v tenise, nedá sa im v podstate vyhnúť.
Kód Enigmy je kvalitný životopisný film, ale neohúri. Je precízny v scénografii a kostýmoch; je silný myšlienkou o tom, že štát často s chuťou požiera vlastné deti; aby bol divácky, platí daň v podobe sladkasto ochutených naratívnych motívov; je využitou hereckou príležitosťou pre Benedicta Cumberbatcha, ktorý už zvládol stvárniť aj onakvejších čudákov, napríklad toho Sherlocka Holmesa či toho Stephena Hawkinga.
.autorka je spolupracovníčka .týždňa.
Kód Enigmy (The imitation game; Veľká Británia, USA 2014). Podľa knihy Andrewa Hodgesa. Scenár: Graham Moore. Réžia: Morten Tyldum. Kamera: Óscar Faura. Hudba: Alexandre Desplat. Hrajú: Benedict Cumberbatch, Keira Knightley, Matthew Goode, Mark Strong, Charles Dance, Allen Leech a ďalší. 114 minút
.excentrický Turing
Prispel tak k víťazstvu Spojencov podobne ako poľskí „lúštitelia“ inej šifry, tentoraz nemeckej Enigmy – o ich podstatnom podiele na úspešnom zavŕšení misie sa hovorí len veľmi málo – a britskí chlapíci z Bletchley Parku, utajeného miesta neďaleko Londýna, kde sídlila Vládna škola kódov a šifier. Bol medzi nimi aj matematik Alan Turing, budúci spoluobjaviteľ princípu umelej inteligencie, predobraz hlavného hrdinu britsko-amerického filmu nórskeho režiséra Mortena Tylduma Kód Enigmy. (Hoci sa Enigme aj Purpuru z nejasných príčin hovorí kód, ide o šifru, odborníci vedia, že je v tom rozdiel.) „Každý rok prvý júnový týždeň ho prepadla silná senná nádcha a on, aby sa k nemu peľ nedostal, šiel do práce na bicykli s plynovou maskou na tvári. Alebo: raz sa mu bicykel pokazil, padala mu reťaz v pravidelných intervaloch. Namiesto toho, aby si prevod opravil, vypočítal, koľkokrát môže otočiť pedálmi, kým reťaz znova spadne, predtým vždy zosadol a prehodil reťaz rukou. Ďalšia jeho výstrednosť: priviazal si svoju šálku o radiátorové potrubie, aby mu ju niekto neukradol,“ povedal o Turingových čudáctvach matematik Jack Good, jeho kolega z Bletchley Parku.
Máme tu teda zaujímavú, výraznú, priam excentrickú, pamätihodnú postavu, tajné štátne záležitosti a turbulentné vojnové časy. Nečudo, že príbeh Alana Turinga a „jeho“ šifry oslovil filmárov už viac razy. Tentoraz základnú časovú líniu rozprávania sporadicky opúšťame; buď sa vraciame do minulosti – do školských čias slávneho matematika, alebo napredujeme do budúcnosti – do rokov päťdesiatych minulého storočia, keď ešte bol homosexuálny pohlavný styk (nielen) v Británii trestným činom.
.zaujme, ale neohúri
Životopisné filmy to nemajú v živote ľahké. Už ich samotné vyčlenenie ako žánru či subžánru je trošku nejasné, menlivé. Malo by byť ich ambíciou rozšíriť obzory tým divákom, ktorí o vykresľovanej osobnosti a jej dobe nevedia nič alebo vedia len málo. No mali by sa zároveň pokúsiť zaujať aj také publikum, čo je v problematike zorientované. Navyše v súlade s jeho presvedčením a spôsobom vnímania dejinných udalostí. Na jednej strane je v rámci životopisného filmu potrebné vierohodne sa pridržiavať veľkých aj malých historických faktov, a tie nie sú vždy akurátne dejotvorné, napínavé, prekvapivé. Na druhej strane istým spôsobom autorov zväzujú dramaturgické pravidlá (a konvencie) o expozícii až katastrofe, o príbehovej gradácii, zápletkách, profilovaní dramatických charakterov, protagonistoch a antagonistoch... Miera vymýšľania, dotvárania, fabulovania býva rôzna – raz sa to deje na úkor historickej pravdy, inokedy zas na úkor filmárskej kvality. (Niekedy aj na úkor oboch.) Tyldumova snímka Kód Enigmy z neľahkej situácie vybŕdla so cťou, šťastným sa ukázalo to síce nijako novátorské, zato v danom prípade funkčne zvolené rozčlenenie rozprávania na tri časové vrstvy.
Film sa začína obrazmi vykradnutia Turingovho domu, policajnou prehliadkou a neodbytnými pochybnosťami jedného z detektívov, podozreniami zo špionáže. Tie privedú matematika do vyšetrovacej miestnosti, tvárou v tvár detektívovi začína rozprávať svoj príbeh, aby mohla protistrana veciam porozumieť, zvážiť vinu či nevinu. Spomína na chlapčenstvo v britskej internátnej škole, sprevádzané šikanovaním, ale aj hlbokým, vlastne celoživotným priateľstvom so spolužiakom Christopherom. Ale najmä spomína na obdobie vojny, keď sa s neveľkým tímom múdrych ľudí pokúšali odhaliť spôsob šifrovania nemeckej Enigmy, prístroja rozmerov kufríkového písacieho stroja. Zopár krúžkov, ozubených koliesok, pružiniek, ložísk, rozvodová doska s literami a dierkami, do ktorých sa strkali kábliky... a bolo to schopné mať okolo desať na stoštrnástu nastavení. Ak prijímateľ šifrovanej správy vedel, aké dierky odosielateľ zapchal banánikovými konektormi, počet nastavení sa síce rapídne zmenšil, stále však ostávalo ešte 10 na dvadsiatu tretiu možností. Potom už stačilo „iba“ sa dozvedieť, aký je šifrovací kľúč. No ale ten nemecká strana menila každých dvadsaťštyri hodín. Škoda, že to, čo je na práci kryptológov najzaujímavejšie – spôsoby a cesty ich uvažovania, parciálne úspechy a pády – je možné do mainstreamového filmu preniesť len vo výrazne oklieštenej a zjednodušenej podobe. Ale kompromisy sú v takýchto prípadoch ako vynútená chyba v tenise, nedá sa im v podstate vyhnúť.
Kód Enigmy je kvalitný životopisný film, ale neohúri. Je precízny v scénografii a kostýmoch; je silný myšlienkou o tom, že štát často s chuťou požiera vlastné deti; aby bol divácky, platí daň v podobe sladkasto ochutených naratívnych motívov; je využitou hereckou príležitosťou pre Benedicta Cumberbatcha, ktorý už zvládol stvárniť aj onakvejších čudákov, napríklad toho Sherlocka Holmesa či toho Stephena Hawkinga.
.autorka je spolupracovníčka .týždňa.
Kód Enigmy (The imitation game; Veľká Británia, USA 2014). Podľa knihy Andrewa Hodgesa. Scenár: Graham Moore. Réžia: Morten Tyldum. Kamera: Óscar Faura. Hudba: Alexandre Desplat. Hrajú: Benedict Cumberbatch, Keira Knightley, Matthew Goode, Mark Strong, Charles Dance, Allen Leech a ďalší. 114 minút
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.