V trópoch alebo v subtrópoch by sme predpokladali, že sa domácim miláčikom namiesto psovitej šelmy stane skôr menšia opica, ale vo všeobecnosti to tak nikde nefunguje. Ani vlka sa človeku nepodarilo domestikovať tak, ako sa o tom píše v populárnych knihách, teda, že by svorky týchto šeliem dobrovoľne putovali s paleolitickými lovcami. Skôr to bolo tak, že si praveké ženy adoptovali celkom malé vĺčatá, dochovali ich na vlastnom mlieku, takže mláďatá si ich psychicky vpečatili ako svojho rodiča. Odborne sa to volá imprinting. Niekomu sa to môže z dnešného pohľadu javiť ako nepravdepodobné, dokonca nevkusné, ale archaické spoločnosti neboli, a nie sú ovplyvnené predsudkami. Ženy vo vnútrozemí Novej Guiney aj v súčasnosti občas dojčia mladé prasiatka či štence, v africkom vnútrozemí bolo zas donedávna zvykom, že ak lovci zastrelili šimpanza alebo gorilu, o mláďatá sa postarali ich ženy.
Výskumy švédsko-nemeckého zoológa Zimena – zaoberal sa domestikáciou vlkov – ukázali, že úžitok zo skrotených vlkov nebol výrazný – šelmy síce svoje teritórium hájili, nie však proti ľudským votrelcom (brechanie je relatívne druhotný jav, vlk, ale aj mnoho archaických plemien psov, len zavýja). Zimen ďalej zistil, že vlci síce úspešne lovia, ale bez akejkoľvek spolupráce s človekom-lovcom. Ak im chce lovec potravu po love zobrať, riskuje. Ešte menej pravdepodobné je, že by človek domestikovaných potomkov vlka používal ako pastierske psy, nehľadiac na to, že kozy a ovce začal chovať o niečo neskôr. Zato pravdepodobnejšie je, že krotkých vlkov používal ako babysitterov. Nielenže strážili pred votrelcami aj tie najmenšie bábätká, ale slúžili zároveň ako živé plienky. Toto posledné využitie je bežné v subsaharskej Afrike aj dnes. Dnes si vieme len ťažko predstaviť, že si mezolitická žena len tak naľahko vybehla z domu nazbierať zopár plodov a korienkov a svoje jediné dieťa zverila do opatery vlčici, ale podľa Zimena je to reálne. Podľa toho by aj povesť o Romulovi a Removi mohla mať skutočný základ. Miernou záhadou je akurát fakt, že lupa znamená v taliančine nielen vlčicu, ale aj prostitútku. O tom však starorímske anály mlčia.
.freude, Freude, i na vlka dojde
Podľa psychologických výskumov, ktoré začali už v časoch Sigmunda Freuda, sa vlci pomerne často vyskytujú v snoch a sexuálnych predstavách. Český psychiater Vladimír Vondráček uvádza vo svojich spisoch bizarnú historku. Istý schizofréniou postihnutý pacient tvrdil svojej psychiatričke, že je vlk. Tá mu neverila do chvíle, kým sa na ňu nevrhol a nepokúšal sa ju pohrýzť a znásilniť. Sexuálny podtext je v súvislosti s vlkmi veľmi častý. V staršej verzi Červenej čiapočky od Charlesa Perraulta vlk ohrozuje dievčatko skôr eroticky než existenciálne. Rovnako tak v prepracovanej grimmovskej verzii na ňu nelogicky striehne pod perinou, a nie napríklad za dverami, čo by bolo logickejšie pre zviera chystajúce sa na útok. Málokto si navyše uvedomuje, že predtým, než vlk zožerie babičku a oblečie sa do jej nočného úboru, ju musí z neho vyzliecť. Skutočne pikantné.
Vlk je na jednej strane extrémne nenávidenou šelmou, o čom svedčia napríklad doslova hysterické reakcie poľovníkov, na druhej strane je praotcom najobľúbenejšieho domáceho zvieraťa. Tieto archetypálne negatívne emócie sú jedným z dôvodov, ktorý z Červenej čiapočky vytvoril pravdepodobne najznámejšiu rozprávkovú celebritu v Európe. Možno práve tu treba hľadať dôvod, pre ktorý sa vo väčšine krajín, kde už vlci nežijú, ľudia bránia ich návratu. Ktorý rodič by pustil dieťa na jahody do lesa, po ktorom sa potuluje zákerný a hladný vlk? Tradične zlé skúsenosti majú s vlkmi pastierske národy, teda aj my. Oproti ázijským pastierom sú však tí naši doslova vlkofilmi. Zatiaľ čo na našich salašoch sa snažili vlka s pomocou statných čuvačov odohnať, zriedkavejšie zabiť a nechať napospas prírode, takí Mongoli alebo Kazachovia úbohé šelmy sťahovali z kože. Zaživa.
.vlčie deti
Vlci sú jedinými známymi zvieratami, ktoré sa pokúšali osvojiť si mláďatá ľudí. Komenský opisuje v spise Veľká didaktika niekoľko prípadov z čias stredovekej Európy, v novoveku sa objavili najmä v preľudnenej a chudobnej Indii. Predpokladom takého javu je, samozrejme, dostatok vlkov v krajine, ale takisto väčší počet dojčiat odložených v exteriéri buď počas poľných prác, alebo zámerne pohodených v lese. V Indii údajne k takýmto adopciám došlo viac razy, čo sa dostalo po čase do uší aj Kiplingovi, ktorý o tom napísal známe, značne zromantizované texty. Predpokladá sa, že ak dojčiaca vlčica, pravdepodobne po strate vlastných mláďat, natrafí na neznáme, ale pre ňu emocionálne atraktívne mláďa, tak ho nezožerie, ale donesie si ho domov a tam sa o neho stará ako o vlastné. Najlepšie zdokumentovaný je prípad z roku 1929 z Bengálska, keď lovci vykopali z brloha dve dievčatká, ktoré neskôr pomenovali Kamala a Amala. Jedno dievčatko malo približne dva roky, druhé asi sedem. Obidve pripomínali správaním vlkov – boli aktívne v noci, lozili štvornožky, vrčali a cerili zuby. Vyhľadávali spoločnosť psov a dožadovali sa surového mäsa. Ani jedno z detí sa nedožilo dospelosti. Je to síce smutné, ale v tomto prípade treba dodať – našťastie.
.autor je zoológ.
Výskumy švédsko-nemeckého zoológa Zimena – zaoberal sa domestikáciou vlkov – ukázali, že úžitok zo skrotených vlkov nebol výrazný – šelmy síce svoje teritórium hájili, nie však proti ľudským votrelcom (brechanie je relatívne druhotný jav, vlk, ale aj mnoho archaických plemien psov, len zavýja). Zimen ďalej zistil, že vlci síce úspešne lovia, ale bez akejkoľvek spolupráce s človekom-lovcom. Ak im chce lovec potravu po love zobrať, riskuje. Ešte menej pravdepodobné je, že by človek domestikovaných potomkov vlka používal ako pastierske psy, nehľadiac na to, že kozy a ovce začal chovať o niečo neskôr. Zato pravdepodobnejšie je, že krotkých vlkov používal ako babysitterov. Nielenže strážili pred votrelcami aj tie najmenšie bábätká, ale slúžili zároveň ako živé plienky. Toto posledné využitie je bežné v subsaharskej Afrike aj dnes. Dnes si vieme len ťažko predstaviť, že si mezolitická žena len tak naľahko vybehla z domu nazbierať zopár plodov a korienkov a svoje jediné dieťa zverila do opatery vlčici, ale podľa Zimena je to reálne. Podľa toho by aj povesť o Romulovi a Removi mohla mať skutočný základ. Miernou záhadou je akurát fakt, že lupa znamená v taliančine nielen vlčicu, ale aj prostitútku. O tom však starorímske anály mlčia.
.freude, Freude, i na vlka dojde
Podľa psychologických výskumov, ktoré začali už v časoch Sigmunda Freuda, sa vlci pomerne často vyskytujú v snoch a sexuálnych predstavách. Český psychiater Vladimír Vondráček uvádza vo svojich spisoch bizarnú historku. Istý schizofréniou postihnutý pacient tvrdil svojej psychiatričke, že je vlk. Tá mu neverila do chvíle, kým sa na ňu nevrhol a nepokúšal sa ju pohrýzť a znásilniť. Sexuálny podtext je v súvislosti s vlkmi veľmi častý. V staršej verzi Červenej čiapočky od Charlesa Perraulta vlk ohrozuje dievčatko skôr eroticky než existenciálne. Rovnako tak v prepracovanej grimmovskej verzii na ňu nelogicky striehne pod perinou, a nie napríklad za dverami, čo by bolo logickejšie pre zviera chystajúce sa na útok. Málokto si navyše uvedomuje, že predtým, než vlk zožerie babičku a oblečie sa do jej nočného úboru, ju musí z neho vyzliecť. Skutočne pikantné.
Vlk je na jednej strane extrémne nenávidenou šelmou, o čom svedčia napríklad doslova hysterické reakcie poľovníkov, na druhej strane je praotcom najobľúbenejšieho domáceho zvieraťa. Tieto archetypálne negatívne emócie sú jedným z dôvodov, ktorý z Červenej čiapočky vytvoril pravdepodobne najznámejšiu rozprávkovú celebritu v Európe. Možno práve tu treba hľadať dôvod, pre ktorý sa vo väčšine krajín, kde už vlci nežijú, ľudia bránia ich návratu. Ktorý rodič by pustil dieťa na jahody do lesa, po ktorom sa potuluje zákerný a hladný vlk? Tradične zlé skúsenosti majú s vlkmi pastierske národy, teda aj my. Oproti ázijským pastierom sú však tí naši doslova vlkofilmi. Zatiaľ čo na našich salašoch sa snažili vlka s pomocou statných čuvačov odohnať, zriedkavejšie zabiť a nechať napospas prírode, takí Mongoli alebo Kazachovia úbohé šelmy sťahovali z kože. Zaživa.
.vlčie deti
Vlci sú jedinými známymi zvieratami, ktoré sa pokúšali osvojiť si mláďatá ľudí. Komenský opisuje v spise Veľká didaktika niekoľko prípadov z čias stredovekej Európy, v novoveku sa objavili najmä v preľudnenej a chudobnej Indii. Predpokladom takého javu je, samozrejme, dostatok vlkov v krajine, ale takisto väčší počet dojčiat odložených v exteriéri buď počas poľných prác, alebo zámerne pohodených v lese. V Indii údajne k takýmto adopciám došlo viac razy, čo sa dostalo po čase do uší aj Kiplingovi, ktorý o tom napísal známe, značne zromantizované texty. Predpokladá sa, že ak dojčiaca vlčica, pravdepodobne po strate vlastných mláďat, natrafí na neznáme, ale pre ňu emocionálne atraktívne mláďa, tak ho nezožerie, ale donesie si ho domov a tam sa o neho stará ako o vlastné. Najlepšie zdokumentovaný je prípad z roku 1929 z Bengálska, keď lovci vykopali z brloha dve dievčatká, ktoré neskôr pomenovali Kamala a Amala. Jedno dievčatko malo približne dva roky, druhé asi sedem. Obidve pripomínali správaním vlkov – boli aktívne v noci, lozili štvornožky, vrčali a cerili zuby. Vyhľadávali spoločnosť psov a dožadovali sa surového mäsa. Ani jedno z detí sa nedožilo dospelosti. Je to síce smutné, ale v tomto prípade treba dodať – našťastie.
.autor je zoológ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.