Varoufakis doteraz pôsobil najmä v akademickom prostredí (na Aténskej univerzite aj na University of Texas), tri roky robil poradcu premiérovi Georgeovi Papandreuovi a mihol sa aj v súkromnom sektore: krátko pracoval ako ekonóm vo firme Valve, ktorá produkuje online videohry. Z tejto firmy si odniesol zaujímavé postrehy o „spontánnom poriadku“ na pracovisku, kde prakticky nikto nešéfuje. Ako všetko nekonvenčné, aj tento prístup ho zaujal. Varoufakis, autor niekoľkých publikácií o teórii hier, totiž nerád hrá podľa pravidiel.
.ateistický teológ
Narodil sa v roku 1961 v Aténach. Zažil diktatúru po vojenskom puči a spoznal, ako sám píše na svojom blogu, „čo je to byť neslobodný a zároveň presvedčený, že možnosti pokroku a vylepšovania sú nekonečné“. Spočiatku chcel študovať fyziku, ale usúdil, že jazykom politiky je najmä ekonómia. Napokon vyštudoval matematiku na University of Essex a na University of Birmingham, kde sa v ňom opäť ozval záujem o ekonomické témy.
Varoufakisovou špecialitou sa stalo študovanie a vyvracanie toho, čo jeho „kolegovia pokladali za legitímnu vedu“. Vykľul sa z neho večný rebel. Robil to rád, ale cena vraj bola vysoká. Sám tvrdí, že musel žiť životom, „ktorý sa dal prirovnať len so životom ateistického teológa, ktorý žije v stredoveku v kláštore“. Prednášal na niekoľkých britských univerzitách vrátane Cambridgea. Až v roku 1987, keď v Británii po tretí raz vo voľbách zvíťazila Margaret Thatcher, s britskými ostrovmi skončil. „Bolo toho na mňa priveľa,“ komentuje tú chvíľu na svojom blogu. „Začal som plánovať únik. Ale kam? Kontinentálna Európa mala pred ekonómami zo zahraničia dvere zatvorené. A Grécko na mňa čakalo s otvorenou náručou – aby ma povolalo do armády. Ďakujem, pomyslel som si. To už radšej ten thatcherizmus.“
Ako 27-ročný prijal post prednášateľa na Sydney University. Získal austrálske občianstvo (druhé, ktoré okrem gréckeho má). Po dvanástich rokoch v Sydney sa jeho tamojšie pôsobenie skončilo. V posledných rokoch bol hosťujúcim profesorom na University of Texas. Keď však dostal ponuku na kandidatúru s gréckou ľavicovou stranou SYRIZA, nepovedal nie. Už predtým bol kritikom liečenia gréckej krízy „nemeckou medicínou“. Patrí k autorom Skromného návrhu, súhrnu možností, ako riešiť krízu eurozóny alternatívnym spôsobom. Podaná ruka Alexisa Tsiprasa, šéfa SYRIZY, mu dala šancu uviesť svoje riešenia do praxe – alebo sa o to pokúsiť.
.ak chcete, vykopnite nás
Varoufakisovu inteligenciu nespochybňuje nikto. Ale jeho prístup a riešenia vyvolávajú neraz rozpaky. Stratégia šialenca, tak označili jeho postup na stránke Business Insider. Mali tým na mysli stratégiu, ktorej cieľom je šokovať okolie, vystupovať nepredvídateľne, a tak si získať povesť človeka, ktorý je schopný všetkého. Yannis Varoufakis si ju zrejme osvojil, aby pre Grécko vyrokoval to, čo krajina potrebuje.
A čo podľa neho Grécko potrebuje v prvom rade? Zbaviť sa dlhu, znovu nadobudnúť rešpekt na medzinárodnom poli, a časom aj uskutočniť nejaké vnútorné reformy. V tom sa jeho predstavy líšia od predstáv medzinárodných inštitúcií, ktoré Grécko sanujú finančne a za to od neho požadujú plnenie podmienok finančnej pomoci. Tieto inštitúcie, „trojka“ zložená z Medzinárodného menového fondu, Európskej centrálnej banky a Európskej komisie, sú presvedčené, že Grécko potrebuje v prvom rade dodržiavať úsporné opatrenia a robiť vnútorné reformy. Varoufakis oponuje, že úsporné opatrenia nedajú Grécku dýchať a že spomínané vnútorné reformy, ktoré požaduje „trojka“, nezasahujú jadro problému v Grécku – ktorým je podľa neho skorumpovaný oligarchický systém.
Vo Francúzsku a v Británii našiel aspoň sčasti podporu, ľavicová britská tlač ho považuje za svojho hrdinu a v Nemecku nad ním krútia hlavou. Strach, že Grécko pod jeho vedením vystúpi z eurozóny, sám Varoufakis tlmí. Nič také vraj nemieni presadzovať. Ledaže by ostatné štáty Grécko vykopli samy... Je si dobre vedomý toho, že teraz, keď je euro konsolidovanejšie než v začiatkoch gréckej krízy, Nemci by Grécko v eurokrúžku pokojne oželeli. Rétoriku zmiernil aj pri téme zrušenia medzinárodného dlhu Grécka. Už nehovorí o jeho radikálnom „strihu“ (to bola predtým jeho hlavná mantra). Dnes je reč skôr o výmene dlhov. Grécky dlh je 195 miliárd eur v krajinách eurozóny, 50 miliárd dlží ECB. Tie Varoufakis navrhuje vymeniť za tzv. večné dlhopisy, z ktorých sa splácajú len úroky, istina nie.
.riskantný akademický pokus
Varoufakis sa možno pustil do najriskantnejšieho akademického experimentu: zavádza svoje teórie a rebéliu do politickej praxe. Existuje však v dejinách zopár príkladov, ktoré varujú pred realizáciou intelektuálnych konštruktov. Inak, Varoufakis nie je celkom salónny intelektuál. Svoju zastrašovaciu „stratégiu šialenstva“ doviedol takmer do dokonalosti. Zvozil Brusel a spočiatku úplne odmietol rokovať s „trojkou“. Ešte aj imidžom dal najavo, že kašle na normy. Taká maličkosť, ako vykasaná košeľa bez viazanky počas rokovania s kolegami z európskych vlád, urobí svoje.
Otázka znie, koľko toho zmôže imidž a stratégia, keď sú v hre fakty a veľké peniaze. Grécko je totiž v závoze, nielen ekonomicky, ale aj politicky. Stačí, ak koaličný partner SYRIZY, Nezávislí Gréci, cúvne. V tom prípade sa báza, na ktorej Varoufakisova vyjednávacia pozícia stojí, zatrasie. A môže to byť skôr, ako on stihne zatriasť základmi európskych inštitúcií.
.ateistický teológ
Narodil sa v roku 1961 v Aténach. Zažil diktatúru po vojenskom puči a spoznal, ako sám píše na svojom blogu, „čo je to byť neslobodný a zároveň presvedčený, že možnosti pokroku a vylepšovania sú nekonečné“. Spočiatku chcel študovať fyziku, ale usúdil, že jazykom politiky je najmä ekonómia. Napokon vyštudoval matematiku na University of Essex a na University of Birmingham, kde sa v ňom opäť ozval záujem o ekonomické témy.
Varoufakisovou špecialitou sa stalo študovanie a vyvracanie toho, čo jeho „kolegovia pokladali za legitímnu vedu“. Vykľul sa z neho večný rebel. Robil to rád, ale cena vraj bola vysoká. Sám tvrdí, že musel žiť životom, „ktorý sa dal prirovnať len so životom ateistického teológa, ktorý žije v stredoveku v kláštore“. Prednášal na niekoľkých britských univerzitách vrátane Cambridgea. Až v roku 1987, keď v Británii po tretí raz vo voľbách zvíťazila Margaret Thatcher, s britskými ostrovmi skončil. „Bolo toho na mňa priveľa,“ komentuje tú chvíľu na svojom blogu. „Začal som plánovať únik. Ale kam? Kontinentálna Európa mala pred ekonómami zo zahraničia dvere zatvorené. A Grécko na mňa čakalo s otvorenou náručou – aby ma povolalo do armády. Ďakujem, pomyslel som si. To už radšej ten thatcherizmus.“
Ako 27-ročný prijal post prednášateľa na Sydney University. Získal austrálske občianstvo (druhé, ktoré okrem gréckeho má). Po dvanástich rokoch v Sydney sa jeho tamojšie pôsobenie skončilo. V posledných rokoch bol hosťujúcim profesorom na University of Texas. Keď však dostal ponuku na kandidatúru s gréckou ľavicovou stranou SYRIZA, nepovedal nie. Už predtým bol kritikom liečenia gréckej krízy „nemeckou medicínou“. Patrí k autorom Skromného návrhu, súhrnu možností, ako riešiť krízu eurozóny alternatívnym spôsobom. Podaná ruka Alexisa Tsiprasa, šéfa SYRIZY, mu dala šancu uviesť svoje riešenia do praxe – alebo sa o to pokúsiť.
.ak chcete, vykopnite nás
Varoufakisovu inteligenciu nespochybňuje nikto. Ale jeho prístup a riešenia vyvolávajú neraz rozpaky. Stratégia šialenca, tak označili jeho postup na stránke Business Insider. Mali tým na mysli stratégiu, ktorej cieľom je šokovať okolie, vystupovať nepredvídateľne, a tak si získať povesť človeka, ktorý je schopný všetkého. Yannis Varoufakis si ju zrejme osvojil, aby pre Grécko vyrokoval to, čo krajina potrebuje.
A čo podľa neho Grécko potrebuje v prvom rade? Zbaviť sa dlhu, znovu nadobudnúť rešpekt na medzinárodnom poli, a časom aj uskutočniť nejaké vnútorné reformy. V tom sa jeho predstavy líšia od predstáv medzinárodných inštitúcií, ktoré Grécko sanujú finančne a za to od neho požadujú plnenie podmienok finančnej pomoci. Tieto inštitúcie, „trojka“ zložená z Medzinárodného menového fondu, Európskej centrálnej banky a Európskej komisie, sú presvedčené, že Grécko potrebuje v prvom rade dodržiavať úsporné opatrenia a robiť vnútorné reformy. Varoufakis oponuje, že úsporné opatrenia nedajú Grécku dýchať a že spomínané vnútorné reformy, ktoré požaduje „trojka“, nezasahujú jadro problému v Grécku – ktorým je podľa neho skorumpovaný oligarchický systém.
Vo Francúzsku a v Británii našiel aspoň sčasti podporu, ľavicová britská tlač ho považuje za svojho hrdinu a v Nemecku nad ním krútia hlavou. Strach, že Grécko pod jeho vedením vystúpi z eurozóny, sám Varoufakis tlmí. Nič také vraj nemieni presadzovať. Ledaže by ostatné štáty Grécko vykopli samy... Je si dobre vedomý toho, že teraz, keď je euro konsolidovanejšie než v začiatkoch gréckej krízy, Nemci by Grécko v eurokrúžku pokojne oželeli. Rétoriku zmiernil aj pri téme zrušenia medzinárodného dlhu Grécka. Už nehovorí o jeho radikálnom „strihu“ (to bola predtým jeho hlavná mantra). Dnes je reč skôr o výmene dlhov. Grécky dlh je 195 miliárd eur v krajinách eurozóny, 50 miliárd dlží ECB. Tie Varoufakis navrhuje vymeniť za tzv. večné dlhopisy, z ktorých sa splácajú len úroky, istina nie.
.riskantný akademický pokus
Varoufakis sa možno pustil do najriskantnejšieho akademického experimentu: zavádza svoje teórie a rebéliu do politickej praxe. Existuje však v dejinách zopár príkladov, ktoré varujú pred realizáciou intelektuálnych konštruktov. Inak, Varoufakis nie je celkom salónny intelektuál. Svoju zastrašovaciu „stratégiu šialenstva“ doviedol takmer do dokonalosti. Zvozil Brusel a spočiatku úplne odmietol rokovať s „trojkou“. Ešte aj imidžom dal najavo, že kašle na normy. Taká maličkosť, ako vykasaná košeľa bez viazanky počas rokovania s kolegami z európskych vlád, urobí svoje.
Otázka znie, koľko toho zmôže imidž a stratégia, keď sú v hre fakty a veľké peniaze. Grécko je totiž v závoze, nielen ekonomicky, ale aj politicky. Stačí, ak koaličný partner SYRIZY, Nezávislí Gréci, cúvne. V tom prípade sa báza, na ktorej Varoufakisova vyjednávacia pozícia stojí, zatrasie. A môže to byť skôr, ako on stihne zatriasť základmi európskych inštitúcií.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.