Nad týmto posledným veršom žasnem zas a znovu, som vždy paralyzovaná, aj keď som ho počula miliónkrát. Určite by sa o ňom dal napísať traktát. Traktát teologický, traktát filozofický, oprieť oň celý Marleyho životopis. Tie slová sú ako jagavý záblesk mysle vizionára, dvihnú nás nad všetky spory „pre a proti“ o čomkoľvek, ako keď vyštartuje lietadlo. Nehovoria samozrejme o atómových elektrárňach, sú o našom strachu. Hovoria o tom, že veci vedú omnoho ďalej, než siaha ľudské pachtenie a snaha o spasenie zemegule. Sú pochopiteľné a jasné rovnako pre liberála ako pre veriaceho, lebo v zmysle, ktorý tu Marley rozprestrie pred nami ako koberček „none of them can stop the time“, po ňom do večnosti kráčame úplne všetci. V tom sme si naozaj krásne rovní. Tieto myšlienky sú oslobodzujúce aj v tom zmysle, že keď pripustíme tú najväčšiu apokalypsu, ktorá nás v noci týra, povedzme nízka pôrodnosť na Slovensku a hrozba úplného vyhynutia Slovákov, v optike, ktorú nám nastaví Bob Marley, je naša bezradnosť nielen zbytočná, ale aj malicherná. Nikto nezastaví čas, ani naši najväčší ideoví nepriatelia nie, preto by sme mali spať pokojne, niet sa v skutočnosti čoho báť. Je tu iná veličina, absolútna – ktorá vládne, nechajme to na ňu. V Marleyho slovách je naraz prítomná veľkosť toho, čo nás presahuje, aj jej nepredstaviteľnosť v našich malých mozočkoch. Hovorí: Netrápme sa tým, čo nezmeníme a malým detským prstom ukazuje k priepasti hlboko nad nami.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.