Sam Smith (1992) vyrastal v dosť netradičnej rodine. Jeho mama je vplyvnou londýnskou bankárkou, zatiaľ čo otec sa staral o domácnosť. Sam spieval odmalička. Prvou piesňou, ktorú si obľúbil, bola I Say a Little Prayer. Tú počul vo filme My Best Friend’s Wedding, kde ju falošným, ale milým spôsobom spievala herečka Cameron Diaz. Keď jeho rodičia počas cesty autom počuli, ako si bezchybne nôti pesničku od Whitney Houston, zaplatili mu učiteľku spevu. Chlapec sa učil spievať na džezových štandardoch, no jeho doménou zostával hitparádový pop.
Dnes hovorí, že pri spievaní ho ovplyvnili hlavne ženy – ako Amy Winehouse, Lady Gaga alebo Beyoncé. Mužských spevákov začal počúvať až v posledných dvoch rokoch. Jeho prvými vystúpeniami boli malé koncerty na rodinných párty, na ktorých ho mama presvedčila, aby spieval. Na škole bol súčasťou muzikálového združenia, ktoré vystupovalo na rôznych školských akciách.
.z baru na vrchol hitparády
Zatiaľ čo jeho rovesníci si na strednej vyberali budúce povolania, Sam bol rozhodnutý, že sa stane spevákom. Veľmi ho v tom podporovali aj rodičia. Mama vraj kvôli jeho kariére prišla aj o veľmi lukratívny džob. Dokonca mu zaobstarala manažérov, ale to neviedlo nikam a tak sa Sam rozhodol, že sa postaví na svoj vlastné nohy. V osemnástich rokoch sa vybral do Londýna. Živil sa rôznymi spôsobmi, napríklad pracoval v bare, kde po záverečnej umýval toalety a vyhadzoval opitých hostí.
V Essexe sa stretol so skladateľom Jimmy Napesom, s ktorý napísal pesničku Lay Me Down. Tento song upútal elektronické duo Disclosure natoľko, že spolu napísali skladbu Latch. Tá v roku 2012 skončila na jedenástom mieste britskej hitparády. Úspech zopakoval ďalšou spoluprácou s anglickým dídžejom a producentom Naughty Boy v piesni La La La, ktorá v máji 2013 vyhrala britskú hitparádu. Na jeseň toho roku vydal svoje prvé švorpesničkové EP Nirvana, vďaka ktorému sa ocitol v centre záujmu nahrávacích spoločností a v BBC vyhral anketu talentov pre nasledujúci rok – BBC Sound of 2014.
Smithovi pomohlo, že nebol rýchlokvasenou hviezdou, do štúdia prišiel s kopou vlastných pesničiek. Svoju prvú pieseň napísal v šestnástich rokoch, po príchode do Londýna toto remeslo zdokonalil spoluprácou s ďalšími skladateľmi. Jeho debutový album In the Lonely Hour vyšiel koncom mája 2014, v desiatich krajinách sveta sa dostal na vrchol hitparády, v USA skončil na prekvapivom druhom mieste aj preto, že sa Samovi a jeho producentskému tímu podarilo trafiť do súčasných retrosoulových trendov na spôsob Amy Winehouse, Duffy alebo Adele. Ale to, čo na ňom jeho fanúšikovia najviac obdivujú, je jeho nádherný zamatový falzet, civilný prejav a imidž, ktorým sa hlási k Frankovi Sinatrovi a ďalším swingovým spevákom.
Podľa neho je album In The Lonely Hour o neopätovanej láske pre ľudí, ktorí sú sami. V rozhovoroch povedal, že v ňom zúročil celoživotnú záľubu v počúvaním piesní o rozchodoch a zamilovaní, pričom dodal, že nikdy nemal partnera. „Nikdy som nebol zamilovaný do niekoho, ktorý by mi túto lásku opätoval,“ prezradil BBC na začiatku minulého roka.
Po oficiálnym vyjdení albumu povedal, že hlavnou inšpiráciou bola láska k osobe, ktorá ho nemilovala. Tou osobou je dodnes neznámy muž. O jeho homosexuálnej orientácii sa špekulovalo už dlhšie, hlavne po tom, čo zverejnil video ku skladbe s názvom Leaving A Lover. Sam dnes žije s hercom a modelom Jonathanom Zeizelom. Ak by sa presadil o dve či tri desaťročia skôr, coming outom by si určite skomplikoval svoju hudobnú kariéru. Dnes je to v západných krajinách normálna vec, v šoubiznise úplne bežná. Keď si nedávno prevzal Grammy za debutový album, z pódia poslal odkaz: „Chcel by som poďakovať človeku, o ktorom je tento album. Vďaka tomu, že mi zlomil srdce, som vyhral štyri Grammy.“
Povedal, že coming out zverejnil len preto, aby sa okolo jeho osoby neviedli zbytočné špekulácie, dodal, že nechce, aby ho ľudia brali ako gay speváka Sama Smitha, ale ako Sama Smitha, ktorý je gayom. „Robím hudbu pre všetkých,“ dodáva Sam, ktorý sa neštylizuje do úlohy homoaktivistu, no nedávno vyhlásil, že nikdy nebude koncertovať v Rusku, ani keby mu núkali milióny libier. Hoci aj tam má svojich fanúšikov, ale do Ruska nepôjde, lebo „to, čo tam robia homosexuálnym ľuďom je hnusné“.
.britská invázia
Jedinou čiernou chvíľou v jeho kariére je snáď iba spor so spevákom Tomom Pettym, ktorého manažment sa začiatkom roka Smithovi ozval, že jeho pieseň Stay With Me sa svojou stavbou až nápadne podobá Pettyho I Won’t Back Down. Nakoniec sa to obišlo bez súdu, 22-ročný britský spevák povedal, že táto inšpirácia bola skôr podvedomá, no do kreditov svojej piesne pripísal aj Pettyho meno.
Pre veľký úspech debutového albumu v Amerike, bol Sam jedným z najväčších favoritov tohtoročných Grammy Awards, odkiaľ si nakoniec odniesol štyri sošky, vrátane objavu roka, piesne roka a najlepšej nahrávky roka. Hudobní kritici trochu ohŕňajú nos nad prílišnou škrobenosťou jeho hudby, ale to je presne to, čo sa americkým akademikom na jeho pesničkách najviac páči. Je taký kultivovaný hudobný mix – trochu soul, trochu pop, trochu džez, zaujímavý príbeh a hviezda je na svete. Čo sa týka kvality jeho piesní, treba povedať, že nie sú až také kvalitné ako od Adele, či Amy Winehouse, no vďaka Samovi Smithovi britská retro invázia do Ameriky pokračuje ďalej.
Dnes hovorí, že pri spievaní ho ovplyvnili hlavne ženy – ako Amy Winehouse, Lady Gaga alebo Beyoncé. Mužských spevákov začal počúvať až v posledných dvoch rokoch. Jeho prvými vystúpeniami boli malé koncerty na rodinných párty, na ktorých ho mama presvedčila, aby spieval. Na škole bol súčasťou muzikálového združenia, ktoré vystupovalo na rôznych školských akciách.
.z baru na vrchol hitparády
Zatiaľ čo jeho rovesníci si na strednej vyberali budúce povolania, Sam bol rozhodnutý, že sa stane spevákom. Veľmi ho v tom podporovali aj rodičia. Mama vraj kvôli jeho kariére prišla aj o veľmi lukratívny džob. Dokonca mu zaobstarala manažérov, ale to neviedlo nikam a tak sa Sam rozhodol, že sa postaví na svoj vlastné nohy. V osemnástich rokoch sa vybral do Londýna. Živil sa rôznymi spôsobmi, napríklad pracoval v bare, kde po záverečnej umýval toalety a vyhadzoval opitých hostí.
V Essexe sa stretol so skladateľom Jimmy Napesom, s ktorý napísal pesničku Lay Me Down. Tento song upútal elektronické duo Disclosure natoľko, že spolu napísali skladbu Latch. Tá v roku 2012 skončila na jedenástom mieste britskej hitparády. Úspech zopakoval ďalšou spoluprácou s anglickým dídžejom a producentom Naughty Boy v piesni La La La, ktorá v máji 2013 vyhrala britskú hitparádu. Na jeseň toho roku vydal svoje prvé švorpesničkové EP Nirvana, vďaka ktorému sa ocitol v centre záujmu nahrávacích spoločností a v BBC vyhral anketu talentov pre nasledujúci rok – BBC Sound of 2014.
Smithovi pomohlo, že nebol rýchlokvasenou hviezdou, do štúdia prišiel s kopou vlastných pesničiek. Svoju prvú pieseň napísal v šestnástich rokoch, po príchode do Londýna toto remeslo zdokonalil spoluprácou s ďalšími skladateľmi. Jeho debutový album In the Lonely Hour vyšiel koncom mája 2014, v desiatich krajinách sveta sa dostal na vrchol hitparády, v USA skončil na prekvapivom druhom mieste aj preto, že sa Samovi a jeho producentskému tímu podarilo trafiť do súčasných retrosoulových trendov na spôsob Amy Winehouse, Duffy alebo Adele. Ale to, čo na ňom jeho fanúšikovia najviac obdivujú, je jeho nádherný zamatový falzet, civilný prejav a imidž, ktorým sa hlási k Frankovi Sinatrovi a ďalším swingovým spevákom.
Podľa neho je album In The Lonely Hour o neopätovanej láske pre ľudí, ktorí sú sami. V rozhovoroch povedal, že v ňom zúročil celoživotnú záľubu v počúvaním piesní o rozchodoch a zamilovaní, pričom dodal, že nikdy nemal partnera. „Nikdy som nebol zamilovaný do niekoho, ktorý by mi túto lásku opätoval,“ prezradil BBC na začiatku minulého roka.
Po oficiálnym vyjdení albumu povedal, že hlavnou inšpiráciou bola láska k osobe, ktorá ho nemilovala. Tou osobou je dodnes neznámy muž. O jeho homosexuálnej orientácii sa špekulovalo už dlhšie, hlavne po tom, čo zverejnil video ku skladbe s názvom Leaving A Lover. Sam dnes žije s hercom a modelom Jonathanom Zeizelom. Ak by sa presadil o dve či tri desaťročia skôr, coming outom by si určite skomplikoval svoju hudobnú kariéru. Dnes je to v západných krajinách normálna vec, v šoubiznise úplne bežná. Keď si nedávno prevzal Grammy za debutový album, z pódia poslal odkaz: „Chcel by som poďakovať človeku, o ktorom je tento album. Vďaka tomu, že mi zlomil srdce, som vyhral štyri Grammy.“
Povedal, že coming out zverejnil len preto, aby sa okolo jeho osoby neviedli zbytočné špekulácie, dodal, že nechce, aby ho ľudia brali ako gay speváka Sama Smitha, ale ako Sama Smitha, ktorý je gayom. „Robím hudbu pre všetkých,“ dodáva Sam, ktorý sa neštylizuje do úlohy homoaktivistu, no nedávno vyhlásil, že nikdy nebude koncertovať v Rusku, ani keby mu núkali milióny libier. Hoci aj tam má svojich fanúšikov, ale do Ruska nepôjde, lebo „to, čo tam robia homosexuálnym ľuďom je hnusné“.
.britská invázia
Jedinou čiernou chvíľou v jeho kariére je snáď iba spor so spevákom Tomom Pettym, ktorého manažment sa začiatkom roka Smithovi ozval, že jeho pieseň Stay With Me sa svojou stavbou až nápadne podobá Pettyho I Won’t Back Down. Nakoniec sa to obišlo bez súdu, 22-ročný britský spevák povedal, že táto inšpirácia bola skôr podvedomá, no do kreditov svojej piesne pripísal aj Pettyho meno.
Pre veľký úspech debutového albumu v Amerike, bol Sam jedným z najväčších favoritov tohtoročných Grammy Awards, odkiaľ si nakoniec odniesol štyri sošky, vrátane objavu roka, piesne roka a najlepšej nahrávky roka. Hudobní kritici trochu ohŕňajú nos nad prílišnou škrobenosťou jeho hudby, ale to je presne to, čo sa americkým akademikom na jeho pesničkách najviac páči. Je taký kultivovaný hudobný mix – trochu soul, trochu pop, trochu džez, zaujímavý príbeh a hviezda je na svete. Čo sa týka kvality jeho piesní, treba povedať, že nie sú až také kvalitné ako od Adele, či Amy Winehouse, no vďaka Samovi Smithovi britská retro invázia do Ameriky pokračuje ďalej.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.