Pod lupou Jána Štrassera

.v časoch mojej mladosti lekárne tak trochu pripomínali dielne stredovekých alchymistov – dominovali im typické lekárnické váhy, mažiare s tĺčikmi, skúmavky, retorty, plynové horáky. Pomocou týchto predmetov pán apatiekár podľa receptu vyrábal z rôznych surovín a ingrediencii lieky: masti, čapíky, tinktúry, oleje, kapsuly, prášky... Lekárenské staré časy sa udržali aj v jazyku: keď nemôžem zaspať, vezmem si „prášok“, čo znamená, že užijem tabletku.
Podľa výkladového slovníka lekárnik je kvalifikovaný odborník na prípravu a výdaj liekov. Zdá sa, že dnes už z tej definície slovo príprava vypadlo. Šéf Slovenskej lekárnickej komory priznáva, že 80 percent našich lekární nevyrába lieky podľa receptu.
Dnešné lekárne sú naozaj veľmi príjemné verejné priestory – čisté, svetlé, s ochotným personálom. Kým čakám v rade pred okienkom, oči sa mi pasú na vitrínach, nabitých pestrofarebnými škatuľkami, dózičkami, fľaštičkami, ktorým sa súhrnne hovorí výživové doplnky: vitamíny, minerály, nenasýtené mastné kyseliny, metabolizéry, geriavity, betakarotény, ginkgo biloba, ženšeň... A čajíky na čistenie, na chudnutie, na trávenie, na imunitu, na močenie aj proti močeniu, na pečeň, na prostatu, na žlčník, na upokojenie, na povzbudenie...
Som na rade. Podám pani magistre recept, tá si ho prečíta, siahne do regálu, vyberie príslušnú škatuľku, spýta sa ma, či poznám užívanie, ak nie, opíše mi ho z receptu na škatuľku. Ak náhodou môj liek momentálne nie je v lekárni, objedná mi ho a na druhý deň si ho môžem prísť vybrať. Vo svojom veku som už v lekárni štamgastom, akurát si pri odchode vždy v duchu položím otázku: nie je tej sympatickej panej, ktorá sa práve venovala môjmu receptu, trochu ľúto, že dlhých päť rokov študovala na vysokej škole farmáciu, aby nadobudla kvalifikáciu predavačka/vydávačka liekov?
Natíska sa jedno vysvetlenie: business first. Presúvať škatuľky od dovozcu k pacientovi je jednoduchý úkon a prináša zaručenú províziu. Výroba liekov „na mieru“ je pre lekáreň finančne nevýhodná. A to už nehovorím o tom, že mnohí pacienti nemôžu dostať svoje lieky, lebo farmafirmy, ktoré ich dovážajú, ich obratom predávajú do zahraničia za vyššie ceny. Ak s tým niečo neurobíme, zakrátko aj tie študované predavačky/vydávačky liekov odpochodujú z lekární rovno na úrad práce. A pacienti kam?

.videl som v televízii milú reportáž: pred desaťročné deti postavili technické vychytávky spred nejakých tridsiatich rokov – fototoaparát na kinofilm, volkmen, telefón s rotačnou číselnicou – a ony mali povedať, na čo tie vecičky slúžia a ako sa s nimi narába. Jedno dieťa bezradne hľadelo na volkmen, druhé hľadalo súvislosť medzi fotoaparátom a kazetkou s filmom a všetko zaklincoval tretí chlapec, ktorý si dôkladne poobzeral telefón a spýtal sa: „Ako sa tu posielajú esemesky?“ A keď mu redaktor povedal, že to všetko používali jeho rodičia, keď mali toľko rokov, ako má teraz on, zahlásil: „Tak to ich teda naozaj ľutujem.“ Hneď som si predstavil, ako by asi ľutoval mňa, keby som mu povedal, že v časoch môjho detstva bol najväčším hitom tranzistorák, čiže malé prenosné (!) rádio na baterky.
O pár dní som bol na koncerte, venovanom Medzinárodnému dňu pamiatky obetí holokaustu. Hral Bruno Walter Chamber Orchestra, dirigoval Jack Martin Händler a Dalibor Karvay hral Mozartov Koncert pre husle a orchester č. 3 G dur. Deti z televíznej reportáže by asi neverili, že mladý virtuóz hral Mozarta na takom istom nástroji, na akom ho pred dvesto rokmi hral geniálny Niccolò Paganini a po ňom dajme tomu Pablo de Sarasate, David Ojstrach, Yehudi Menuhin a stovky ďalších maestrov. A nepochybujem, že aj o ďalších dvesto rokov budú huslisti hrať svoje skladby takým istým sláčikom na takých istých štyroch strunách tej čarovnej vecičky, ktorej sa hovorí husle.
Viete, čo je na tom fajn? Že oba príbehy sú v poriadku.