Posledným, kto nechápavo krúti hlavou, je Angela Merkelová. Ako povedal pre Financial Times nemenovaný bývalý nemecký ambasádor, kancelárka prišla k záveru, že Putinovi „možno nejde o obnovu poriadku. Možno mu jeho poradcovia hovoria, že Rusku je lepšie vo svete bez poriadku.“ Akoby všetky kolá rokovaní mali jediný význam: hrať šach. A keď sa partia nevyvíja dobre, začať novú hru. Kto si ešte dnes spomenie na článok Vladimíra Putina v New York Times, kde s „nadhľadom“ varoval prezidenta Obamu pred bombardovaním Sýrie? Ako to všetko môže Putin robiť?
Odpovedí na túto otázku je niekoľko. Jednu z nich kedysi opísal gróf de Gobineau, francúzsky veľvyslanec, ktorý sa do dejín zapísal ako nadšený rasista a šovinista. Keď pôsobil v Perzii, všimol si a opísal princíp ketman. Czesław Miłosz ho neskôr vo svojej slávnej eseji Zotročené vedomie, citoval takto: „Držiteľ pravdy nemá vystavovať svoju osobu, svoj majetok a česť zaslepenosti, šialenstvu a zlomyseľnosti tých, ktorých sa Bohu zaľúbilo uviesť do bludu a udržiavať v blude.“ Ak je teda dotyčný presvedčený o svojej pravde, môže nielen mlčať, ale oponenta hoc aj pomýliť a oklamať.
Ako je ale možné, že Rusi sú presvedčení, že majú na svojej strane pravdu? Vysvetlenie ponúka francúzsky historik a filozof Alain Besançon. Skrátene svoju tézu opísal v rozhovore Rusko je ako cirkev, ktorý vyšiel minulý rok v revue Impulz: „ ... v skutočnosti má Rusko charakter cirkvi. Rusko je cirkev, ktorá sa stále potrebuje rozširovať a očakávať konverziu iných národov. Rusi veria, že majú v dejinách misiu, myslia si, že koniec dejín má vyzerať inak, ako to opisuje Západ.“ Má to svoje konkrétne náboženské zdôvodnenie: „Svätá Rus považovala samu seba za jediný kresťanský štát a to sa podnes nezmenilo. Preto, keď chce katolík prejsť na pravoslávie, musí najskôr prijať krst. Znamená to, že v očiach pravoslávneho veriaceho nie je katolík alebo protestant považovaný za kresťana. A to napriek tomu, že samotní katolíci a protestanti považujú pravoslávnych za plnoprávnych kresťanov,“ hovorí Besançon. Obsiahlejšie túto tézu opísal v pútavej knižnej eseji Svätá Rus, ktorá vyšla aj v poľskom preklade (Święta Ruś, Teologia Polityczna, 2012). Besançon opisuje, ako sa náboženský základ Svätej Rusi, ktorý bol priamym dedičstvom gréckej Byzancie, a teda od začiatku konkurenčným k Západu, premenil z byzantského na ruský fundament a „cirkev sa stala oficiálnou inštitúciou štátu“. Jedným z rozhodujúcich momentov bolo, keď na koncile vo Florencii v júli roku 1439 došlo k dohode medzi katolíkmi a byzantíncami v sporných otázkach, čím bola krátko pred dobytím Konštantínopolu v roku 1453 prekonaná schizma medzi pravoslávnym Východom a katolíckym Západom. Dohoda však platila iba krátko, odmietli ju v Konštantínopole, aj v Moskve. Ruský patriarcha Izidor (tiež Grék) bol po návrate do Moskvy okamžite zatknutý a odvolaný. Panovník na jeho miesto dosadil Rusa. Následný pád Konštantínopolu považovali už Rusi za Boží trest a sami sa stali, aj vďaka manželstvu Ivana III. s Žofiou z byzantského rodu Paleolog, nástupcom druhého Ríma. Ruské poňatie pravoslávia začalo následne zdôrazňovať prvky vlastnej výnimočnosti a „výsledkom bola premena ruského štátu na sektu,“ píše Besançon. Konštantínopol, podobne ako Rím, totiž samých seba nikdy nepovažoval za jediného „strážcu legitimizmu“. Moskva však áno. A tak sa stalo niečo, čo má obdobu azda iba v židovskom národe – základom ruskej identity sa stalo jediné náboženstvo. Pre niektorých dokonca prestalo byť len náboženstvom, stalo sa niečím, čo náboženstvo v jeho západnom ponímaní presahuje, napríklad tradíciou, ako dnes hovorí Dugin. Logickým dôsledkom bolo, že hranice stratili význam a expanzia štátu sa stala misiou a imperatívom. Besançon opisuje aj iné poňatie pravdy v ruskom svete, pravda neznamená len pravdu, ale tiež spravodlivosť, čo je teologicky poslušnosť Bohu.
Iné zdôvodnenie ponúka vo svojej poslednej knihe World Order (2014) Henry Kissinger. Ruská historická skúsenosť hovorí, že „obmedzovanie (vlastnej) moci vždy viedlo ku katastrofe: neschopnosť Ruska dominovať svojmu okoliu, podľa tohto pohľadu viedla k podrobeniu a invázii Mongolov.“ Ruský štátnik Ordin-Naščokin v sedemnástom storočí poučenie z dejín opísal ako neustálu potrebu „expanzie štátu v každom smere“. Kissinger uvádza, že v rokoch 1552 – 1917 Rusko zväčšovalo svoje územie v priemere o 100 000 kilometrov štvorcových ročne.
Putin, ako vieme, zdedil Rusko v historicky oklieštených hraniciach. Milióny Rusov žijú za hranicami štátu. Tým je, ak sa niekto pozerá na svet z Moskvy, povedané všetko.
Odpovedí na túto otázku je niekoľko. Jednu z nich kedysi opísal gróf de Gobineau, francúzsky veľvyslanec, ktorý sa do dejín zapísal ako nadšený rasista a šovinista. Keď pôsobil v Perzii, všimol si a opísal princíp ketman. Czesław Miłosz ho neskôr vo svojej slávnej eseji Zotročené vedomie, citoval takto: „Držiteľ pravdy nemá vystavovať svoju osobu, svoj majetok a česť zaslepenosti, šialenstvu a zlomyseľnosti tých, ktorých sa Bohu zaľúbilo uviesť do bludu a udržiavať v blude.“ Ak je teda dotyčný presvedčený o svojej pravde, môže nielen mlčať, ale oponenta hoc aj pomýliť a oklamať.
Ako je ale možné, že Rusi sú presvedčení, že majú na svojej strane pravdu? Vysvetlenie ponúka francúzsky historik a filozof Alain Besançon. Skrátene svoju tézu opísal v rozhovore Rusko je ako cirkev, ktorý vyšiel minulý rok v revue Impulz: „ ... v skutočnosti má Rusko charakter cirkvi. Rusko je cirkev, ktorá sa stále potrebuje rozširovať a očakávať konverziu iných národov. Rusi veria, že majú v dejinách misiu, myslia si, že koniec dejín má vyzerať inak, ako to opisuje Západ.“ Má to svoje konkrétne náboženské zdôvodnenie: „Svätá Rus považovala samu seba za jediný kresťanský štát a to sa podnes nezmenilo. Preto, keď chce katolík prejsť na pravoslávie, musí najskôr prijať krst. Znamená to, že v očiach pravoslávneho veriaceho nie je katolík alebo protestant považovaný za kresťana. A to napriek tomu, že samotní katolíci a protestanti považujú pravoslávnych za plnoprávnych kresťanov,“ hovorí Besançon. Obsiahlejšie túto tézu opísal v pútavej knižnej eseji Svätá Rus, ktorá vyšla aj v poľskom preklade (Święta Ruś, Teologia Polityczna, 2012). Besançon opisuje, ako sa náboženský základ Svätej Rusi, ktorý bol priamym dedičstvom gréckej Byzancie, a teda od začiatku konkurenčným k Západu, premenil z byzantského na ruský fundament a „cirkev sa stala oficiálnou inštitúciou štátu“. Jedným z rozhodujúcich momentov bolo, keď na koncile vo Florencii v júli roku 1439 došlo k dohode medzi katolíkmi a byzantíncami v sporných otázkach, čím bola krátko pred dobytím Konštantínopolu v roku 1453 prekonaná schizma medzi pravoslávnym Východom a katolíckym Západom. Dohoda však platila iba krátko, odmietli ju v Konštantínopole, aj v Moskve. Ruský patriarcha Izidor (tiež Grék) bol po návrate do Moskvy okamžite zatknutý a odvolaný. Panovník na jeho miesto dosadil Rusa. Následný pád Konštantínopolu považovali už Rusi za Boží trest a sami sa stali, aj vďaka manželstvu Ivana III. s Žofiou z byzantského rodu Paleolog, nástupcom druhého Ríma. Ruské poňatie pravoslávia začalo následne zdôrazňovať prvky vlastnej výnimočnosti a „výsledkom bola premena ruského štátu na sektu,“ píše Besançon. Konštantínopol, podobne ako Rím, totiž samých seba nikdy nepovažoval za jediného „strážcu legitimizmu“. Moskva však áno. A tak sa stalo niečo, čo má obdobu azda iba v židovskom národe – základom ruskej identity sa stalo jediné náboženstvo. Pre niektorých dokonca prestalo byť len náboženstvom, stalo sa niečím, čo náboženstvo v jeho západnom ponímaní presahuje, napríklad tradíciou, ako dnes hovorí Dugin. Logickým dôsledkom bolo, že hranice stratili význam a expanzia štátu sa stala misiou a imperatívom. Besançon opisuje aj iné poňatie pravdy v ruskom svete, pravda neznamená len pravdu, ale tiež spravodlivosť, čo je teologicky poslušnosť Bohu.
Iné zdôvodnenie ponúka vo svojej poslednej knihe World Order (2014) Henry Kissinger. Ruská historická skúsenosť hovorí, že „obmedzovanie (vlastnej) moci vždy viedlo ku katastrofe: neschopnosť Ruska dominovať svojmu okoliu, podľa tohto pohľadu viedla k podrobeniu a invázii Mongolov.“ Ruský štátnik Ordin-Naščokin v sedemnástom storočí poučenie z dejín opísal ako neustálu potrebu „expanzie štátu v každom smere“. Kissinger uvádza, že v rokoch 1552 – 1917 Rusko zväčšovalo svoje územie v priemere o 100 000 kilometrov štvorcových ročne.
Putin, ako vieme, zdedil Rusko v historicky oklieštených hraniciach. Milióny Rusov žijú za hranicami štátu. Tým je, ak sa niekto pozerá na svet z Moskvy, povedané všetko.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.