Island, polovica 70. rokov. Televízia vysiela len šesť dní v týždni, v krajine je zakázaný predaj piva (zato predaj miestnej pálenky Brennivin je povolený), ekonomika postupne silnie, no hospodársky zázrak prelomu tisícročí je ešte ďaleko. Tristotisícový ostrovný štát navštevuje ročne okolo 50-tisíc turistov, väčšinou ľudia vyhľadávajúci dobrodružstvo v arktickej divočine (v súčasnosti ich je každý rok viac než milión). Už vtedy však drvivá väčšina islandských detí navštevuje hudobné školy. Patrí medzi ne aj Gudmundurova dcéra Björk, teda Björk Gudmunsdóttir, ktorá v centre Reykjavíku chodí na flautu a klavír. Má 11 rokov, keď na školskom koncerte zaspieva vtedajší hit Tiny Charles I Love To Love. Nahrávka z koncertu sa dostane do islandského rozhlasu, kde sa stane hitom. O rok neskôr, v roku 1977, nahráva 12-ročná Björk svoj prvý album. Má názov Björk.
.rokk í Reykjavík
„Prvýkrát som Björk videl a počul spievať v škole, kde sme hrali s mojou kapelou Theyr,“ spomína na prvé osobné stretnutie s Björk Sigtryggur Siggi Baldursson, neskorší dlhoročný spoluhráč speváčky v kapelách KUKL a The Sugarcubes. „Spievala tam so svojou kapelou, ktorá sa volala Exodus. Bolo to niekedy v roku 1981, Björk mala vtedy 16 rokov. Keď som to dieťa videl a počul, úplne mi to vyrazilo dych a chcel som vedieť, kto to do pekla je! Zanechalo to vo mne hlboký dojem. Bol som šokovaný.“
Exodus (kde hral na basgitare neskorší spoluhráč Laurie Anderson či Davida Sylviana Skúli Sverrisson) bola už druhá kapela talentovanej tínedžerky. Tá úplne prvá sa volala Spit and Snot a hrala priamočiary punk. Exodus hrala to, čomu sme v Československu hovorili džezrock.
O rok neskôr sa Björk vrátila k jednoduchšej hudbe a vytvorila svoju prvú známejšiu kapelu Tappi Tíkarrass. Práve s ňou sa objavuje v legendárnom filme Fridrika Thóra Fridrikssona Rokk í Reykjavík. V detských minišatách, s narúžovanými lícami, drsným, dýchavičným hlasom a s veľkou charizmou spieva vo filme dve piesne. Keď sa na ňu pozeráte, Siggiho šoku ľahko porozumiete: mladých kapiel, ktoré hrajú svieži, punkom a novou vlnou strihnutý rokenrol je vo svete veľa, Björk však bola už vtedy zvláštna, výnimočná a ťažko napodobniteľná.
Keď v decembri 1983 vydali Tappi Tíkarrass svoj debutový album Miranda, kapela už neexistovala. V auguste toho istého roku totiž islandské verejnoprávne rádio nečakane zrušilo hudobnú reláciu, ktorú roky pripravoval hudobný publicista, promotér a vydavateľ Asmundur „Ási“ Jonsson. Posledné vysielanie sa Ási rozhodol „osláviť“ živým koncertom jednorázovej superskupiny, do ktorej pozval členov najzaujímavejších alternatívnych kapiel, ktoré v tom čase na Islande pôsobili. Kapele dal názov Gott kvöld, čiže Dobrý večer a jej členmi boli okrem iných spevák a trúbkár Einar Örn Benediktsson z kapely Purrkur Pillnikk, spomínaný bubeník Siggi z Theyr a speváčka Björk. Hudobníkom sa hralo tak dobre, že sa na mieste rozhodli vytvoriť spoločnú kapelu s názvom K.U.K.L., ktorá sa v ďalších troch rokoch stala fenoménom európskej anarchistickej subkultúry. Vydali dva veľmi zaujímavé albumy, odohrali množstvo koncertov v západoeurópskych kluboch (honorárom bolo väčšinou ubytovanie, trochu jedla, veľa pitia a príspevok na benzín) a keď už vďaka nezdravému životnému štýlu ďalej nevládali, rozhodli sa vyjsť z undergroundu a trochu si oddýchnuť.
.sugarcubes
„Trávili sme veľa času s Ásim Jonssonom, Björk a jej vtedajším partnerom Thórom Eldonom, rozprávali sme sa o umení a rozhodli sme sa založiť firmu, ktorá by bola platformou pre naše umelecké aktivity,“ hovorí Einar Örn. Tak vzniklo vydavateľstvo Smekkleysa. Jeho neformálnymi patrónmi sa stali Ronald Reagan a Michail Gorbačov. Tí sa totiž v roku 1986 zišli v Reykjavíku na pamätnom summite a mladí umelci zacítili podnikateľskú príležitosť. Vyrobili pohľadnicu s portrétmi prezidenta a generálneho tajomníka, z ktorej sa stal vyhľadávaný suvenír. Vďaka úspešnému predaju pohľadnice získali peniaze potrebné na nahratie niekoľkých piesní svojej novej kapely. Mala názov Sykurmolarnir a podľa Einara hrala „surrealistický pop“. Kapela vznikla v deň, keď Björk porodila syna Sindriho a prvý singel Ammaeli (po slovensky Narodeniny) vyšiel 21. novembra 1986, v deň Björkiných 21. narodenín.
Šťastnou zhodou okolností práve vtedy Einarov priateľ Derek Birkett zakladal v Londýne vydavateľstvo One Little Indian a hľadal neopočúvanú kapelu na prvý album. Einar mu pustil Ammaeli a pár ďalších pesničiek. Derek bol nadšený a rozhodol sa, že to vydá. Len nech si názov preložia do angličtiny a aj piesne nech znovu nahrajú po anglicky. Tak vznikli The Sugarcubes, ich prvý hit Birthday a to, čomu sa neskôr začalo hovoriť islandská hudobná explózia.
Pýtam sa Einara a Siggiho na Björkin vklad do tvorby K.U.K.L. a The Sugarcubes. „Björk spievala, v K.U.K.L. hrala aj na flaute a prinášala nápady. Obidve kapely fungovali na základe demokratickej spolupráce. Nikto nesmel priniesť na skúšku hotovú pieseň. Mohol priniesť nápad, ktorý sme potom všetci spolu spracovali,“ hovorí Siggi. „Všetko, čo sme vytvorili, vzniklo kolektívne,“ dopĺňa ho Einar. „Išlo o to vložiť sa do hudby na 100 percent. Išlo nám o tvorbu. Kto čo napísal či zložil, bolo nepodstatné.“ Hoci bola Björk najzapamätateľnejšia a najvýraznejšia členka kapely, nikdy to nebolo Björk & The Sugarcubes.
Ak sa o nejakej hudobnej skupine hovorí, že dobyla svet, o The Sugarcubes to platí doslova. Koncom osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov sa stali popri U2 najznámejšou kapelou svetovej alternatívnej scény.
„Nikdy sme nemali žiadny marketingový plán,“ spomína na éru The Sugarcubes Einar Örn. „Boli sme surrealistický kolektív, nerobili sme nič, s čím by všetci nesúhlasili. Veľa sme koncertovali a je zázrak, že sa nám podarilo nahrať tri albumy. Boli sme na veľkom turné s New Order a Public Image Limited a potom s U2 a Public Enemy. Nebol to biznis, užívali sme si to, všade sme so sebou brali menej známe islandské kapely a z peňazí, čo sme zarobili, sme financovali projekty vydavateľstva Smekkleysa. Keď sa peniaze minuli, mohli sme vydať ďalší album, aby sme zase niečo zarobili. Ale to bolo pre nás neprijateľné. My sme priatelia, nie obchodní partneri a hudbu by sme kvôli peniazom nikdy nerobili.“
.debut a po ňom
V roku 1990, keď The Sugarcubes pracovali na svojom poslednom albume Stick Around For Joy nahrala Björk album Gling-gló s jazzovým triom klaviristu Gudmundura Ingólfssona. „Zaujímal ju v tom čase islandský pop z päťdesiatych rokov a jazzové štandardy,“ hovorí Siggi. „Björk nahrala Gling-gló za dva dni, prakticky naživo, tak ako sa voľakedy nahrávali jazzové albumy. Ľudia na ňu neskôr hádzali peniaze, aby piesne z tohto albumu zahrala naživo na Islande. Ale ona to odmietala. To je typická Björk: urobí rozhodnutie a potom sa ho drží. Nikdy, naozaj nikdy nerobila hudbu pre peniaze. Vďaka tomu sa s ňou niekedy ťažko spolupracuje.“
V roku 1993 sa The Sugarcubes rozhodli skončiť, hoci, ako vyššie spomína Einar, priateľské vzťahy zostali. Björk sa presťahovala do Londýna, kde začala spolupracovať s producentom Nelleem Hooperom. V júni vydala svoj prvý sólový album Debut, ktorý vo viacerých krajinách získal zlatú, v USA platinovú, vo Veľkej Británii dvojnásobne platinovú platňu. Podstatnejšia však bola hudba. Na Debute nájdeme tracky, ktoré možno považovať za tanečnú elektroniku, vo viacerých skladbách však znejú zaujímavo skomponované sláčiky, vibrafón, harfa či saxofóny.
Björk sa tak hneď na začiatku svojej sólovej kariéry stala známa ako posúvačka a prekračovateľka hraníc. Hoci každý z ďalších siedmich albumov má jej nezameniteľný zvuk a autorský rukopis, každý z nich je podobný ceste do nových krajín. „Všetky jej albumy sú svojím spôsobom konceptuálne,“ hovorí Siggi. „Každý je správou z výpravy. Je ako bojovníčka, ktorá ide dobyť nové územie, objaviť nové svety. Ak si pozorný poslucháč, tak na tieto výpravy ideš s ňou. Je to unikátny zážitok.“ Na albumoch Post (1995) a Homogenic (1997) spolupracovala s viacerými elektronickými producentami, no nájdeme na nich aj skladby s big bandom, sláčikmi, harfou či akordeónom. Vespertine z roku 2001 je na rozdiel od predchádzajúcich troch albumov osobnejší, intímnejší – práve na ňom nájdeme piesne inšpirované vzťahom s filmárom a sochárom Matthewom Barneym, s ktorým žila viac než desať rokov a aktuálna Vulnicura je umeleckou správou o ich bolestnom rozchode.
Medúlla z roku 2004 je nahratá prakticky a capella so speváckym zborom a len minimom hudobných nástrojov. Podobne ako na ďalšom albume (Volta, 2007) sú témy jej piesní často politické (vďaka piesni Declare Independence mala problémy v Číne a zrušené bolo aj jej vystúpenie na festivale Exit v Srbsku). Témou Biophilie z roku 2011 je naopak fascinácia fyzikou, chémiou a vesmírom. Nateraz posledná Björkina výprava vedie do jej vlastného vnútra. „Je to prvýkrát, čo vidím a počujem Björk spievať o jej osobných veciach,“ hovorí Siggi Baldursson. „Predtým vždy spievala o fascinácii vedou, prírodou, ideami. To, čo robí tento album takým silným, je práve tá bolesť, ktorou prechádza. Je to pre ňu terapia. A nielen pre ňu.“
Einara Örna sa pýtam, ako je podľa neho možné, že vážna, znepokojujúca, komplikovaná Björk je taká populárna. „Je to preto, lebo všetko robí naplno, s totálnym nasadením,“ hovorí. „She takes no prisoners,“ dodáva.
Dobyvateľka Björk vystúpi v sobotu, 11. júla podvečer na hlavnom pódiu Pohody. Ak budeme pozorne počúvať, zúčastníme sa spolu s ňou na dobrodružnej výprave.
.rokk í Reykjavík
„Prvýkrát som Björk videl a počul spievať v škole, kde sme hrali s mojou kapelou Theyr,“ spomína na prvé osobné stretnutie s Björk Sigtryggur Siggi Baldursson, neskorší dlhoročný spoluhráč speváčky v kapelách KUKL a The Sugarcubes. „Spievala tam so svojou kapelou, ktorá sa volala Exodus. Bolo to niekedy v roku 1981, Björk mala vtedy 16 rokov. Keď som to dieťa videl a počul, úplne mi to vyrazilo dych a chcel som vedieť, kto to do pekla je! Zanechalo to vo mne hlboký dojem. Bol som šokovaný.“
Exodus (kde hral na basgitare neskorší spoluhráč Laurie Anderson či Davida Sylviana Skúli Sverrisson) bola už druhá kapela talentovanej tínedžerky. Tá úplne prvá sa volala Spit and Snot a hrala priamočiary punk. Exodus hrala to, čomu sme v Československu hovorili džezrock.
O rok neskôr sa Björk vrátila k jednoduchšej hudbe a vytvorila svoju prvú známejšiu kapelu Tappi Tíkarrass. Práve s ňou sa objavuje v legendárnom filme Fridrika Thóra Fridrikssona Rokk í Reykjavík. V detských minišatách, s narúžovanými lícami, drsným, dýchavičným hlasom a s veľkou charizmou spieva vo filme dve piesne. Keď sa na ňu pozeráte, Siggiho šoku ľahko porozumiete: mladých kapiel, ktoré hrajú svieži, punkom a novou vlnou strihnutý rokenrol je vo svete veľa, Björk však bola už vtedy zvláštna, výnimočná a ťažko napodobniteľná.
Keď v decembri 1983 vydali Tappi Tíkarrass svoj debutový album Miranda, kapela už neexistovala. V auguste toho istého roku totiž islandské verejnoprávne rádio nečakane zrušilo hudobnú reláciu, ktorú roky pripravoval hudobný publicista, promotér a vydavateľ Asmundur „Ási“ Jonsson. Posledné vysielanie sa Ási rozhodol „osláviť“ živým koncertom jednorázovej superskupiny, do ktorej pozval členov najzaujímavejších alternatívnych kapiel, ktoré v tom čase na Islande pôsobili. Kapele dal názov Gott kvöld, čiže Dobrý večer a jej členmi boli okrem iných spevák a trúbkár Einar Örn Benediktsson z kapely Purrkur Pillnikk, spomínaný bubeník Siggi z Theyr a speváčka Björk. Hudobníkom sa hralo tak dobre, že sa na mieste rozhodli vytvoriť spoločnú kapelu s názvom K.U.K.L., ktorá sa v ďalších troch rokoch stala fenoménom európskej anarchistickej subkultúry. Vydali dva veľmi zaujímavé albumy, odohrali množstvo koncertov v západoeurópskych kluboch (honorárom bolo väčšinou ubytovanie, trochu jedla, veľa pitia a príspevok na benzín) a keď už vďaka nezdravému životnému štýlu ďalej nevládali, rozhodli sa vyjsť z undergroundu a trochu si oddýchnuť.
.sugarcubes
„Trávili sme veľa času s Ásim Jonssonom, Björk a jej vtedajším partnerom Thórom Eldonom, rozprávali sme sa o umení a rozhodli sme sa založiť firmu, ktorá by bola platformou pre naše umelecké aktivity,“ hovorí Einar Örn. Tak vzniklo vydavateľstvo Smekkleysa. Jeho neformálnymi patrónmi sa stali Ronald Reagan a Michail Gorbačov. Tí sa totiž v roku 1986 zišli v Reykjavíku na pamätnom summite a mladí umelci zacítili podnikateľskú príležitosť. Vyrobili pohľadnicu s portrétmi prezidenta a generálneho tajomníka, z ktorej sa stal vyhľadávaný suvenír. Vďaka úspešnému predaju pohľadnice získali peniaze potrebné na nahratie niekoľkých piesní svojej novej kapely. Mala názov Sykurmolarnir a podľa Einara hrala „surrealistický pop“. Kapela vznikla v deň, keď Björk porodila syna Sindriho a prvý singel Ammaeli (po slovensky Narodeniny) vyšiel 21. novembra 1986, v deň Björkiných 21. narodenín.
Šťastnou zhodou okolností práve vtedy Einarov priateľ Derek Birkett zakladal v Londýne vydavateľstvo One Little Indian a hľadal neopočúvanú kapelu na prvý album. Einar mu pustil Ammaeli a pár ďalších pesničiek. Derek bol nadšený a rozhodol sa, že to vydá. Len nech si názov preložia do angličtiny a aj piesne nech znovu nahrajú po anglicky. Tak vznikli The Sugarcubes, ich prvý hit Birthday a to, čomu sa neskôr začalo hovoriť islandská hudobná explózia.
Pýtam sa Einara a Siggiho na Björkin vklad do tvorby K.U.K.L. a The Sugarcubes. „Björk spievala, v K.U.K.L. hrala aj na flaute a prinášala nápady. Obidve kapely fungovali na základe demokratickej spolupráce. Nikto nesmel priniesť na skúšku hotovú pieseň. Mohol priniesť nápad, ktorý sme potom všetci spolu spracovali,“ hovorí Siggi. „Všetko, čo sme vytvorili, vzniklo kolektívne,“ dopĺňa ho Einar. „Išlo o to vložiť sa do hudby na 100 percent. Išlo nám o tvorbu. Kto čo napísal či zložil, bolo nepodstatné.“ Hoci bola Björk najzapamätateľnejšia a najvýraznejšia členka kapely, nikdy to nebolo Björk & The Sugarcubes.
Ak sa o nejakej hudobnej skupine hovorí, že dobyla svet, o The Sugarcubes to platí doslova. Koncom osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov sa stali popri U2 najznámejšou kapelou svetovej alternatívnej scény.
„Nikdy sme nemali žiadny marketingový plán,“ spomína na éru The Sugarcubes Einar Örn. „Boli sme surrealistický kolektív, nerobili sme nič, s čím by všetci nesúhlasili. Veľa sme koncertovali a je zázrak, že sa nám podarilo nahrať tri albumy. Boli sme na veľkom turné s New Order a Public Image Limited a potom s U2 a Public Enemy. Nebol to biznis, užívali sme si to, všade sme so sebou brali menej známe islandské kapely a z peňazí, čo sme zarobili, sme financovali projekty vydavateľstva Smekkleysa. Keď sa peniaze minuli, mohli sme vydať ďalší album, aby sme zase niečo zarobili. Ale to bolo pre nás neprijateľné. My sme priatelia, nie obchodní partneri a hudbu by sme kvôli peniazom nikdy nerobili.“
.debut a po ňom
V roku 1990, keď The Sugarcubes pracovali na svojom poslednom albume Stick Around For Joy nahrala Björk album Gling-gló s jazzovým triom klaviristu Gudmundura Ingólfssona. „Zaujímal ju v tom čase islandský pop z päťdesiatych rokov a jazzové štandardy,“ hovorí Siggi. „Björk nahrala Gling-gló za dva dni, prakticky naživo, tak ako sa voľakedy nahrávali jazzové albumy. Ľudia na ňu neskôr hádzali peniaze, aby piesne z tohto albumu zahrala naživo na Islande. Ale ona to odmietala. To je typická Björk: urobí rozhodnutie a potom sa ho drží. Nikdy, naozaj nikdy nerobila hudbu pre peniaze. Vďaka tomu sa s ňou niekedy ťažko spolupracuje.“
V roku 1993 sa The Sugarcubes rozhodli skončiť, hoci, ako vyššie spomína Einar, priateľské vzťahy zostali. Björk sa presťahovala do Londýna, kde začala spolupracovať s producentom Nelleem Hooperom. V júni vydala svoj prvý sólový album Debut, ktorý vo viacerých krajinách získal zlatú, v USA platinovú, vo Veľkej Británii dvojnásobne platinovú platňu. Podstatnejšia však bola hudba. Na Debute nájdeme tracky, ktoré možno považovať za tanečnú elektroniku, vo viacerých skladbách však znejú zaujímavo skomponované sláčiky, vibrafón, harfa či saxofóny.
Björk sa tak hneď na začiatku svojej sólovej kariéry stala známa ako posúvačka a prekračovateľka hraníc. Hoci každý z ďalších siedmich albumov má jej nezameniteľný zvuk a autorský rukopis, každý z nich je podobný ceste do nových krajín. „Všetky jej albumy sú svojím spôsobom konceptuálne,“ hovorí Siggi. „Každý je správou z výpravy. Je ako bojovníčka, ktorá ide dobyť nové územie, objaviť nové svety. Ak si pozorný poslucháč, tak na tieto výpravy ideš s ňou. Je to unikátny zážitok.“ Na albumoch Post (1995) a Homogenic (1997) spolupracovala s viacerými elektronickými producentami, no nájdeme na nich aj skladby s big bandom, sláčikmi, harfou či akordeónom. Vespertine z roku 2001 je na rozdiel od predchádzajúcich troch albumov osobnejší, intímnejší – práve na ňom nájdeme piesne inšpirované vzťahom s filmárom a sochárom Matthewom Barneym, s ktorým žila viac než desať rokov a aktuálna Vulnicura je umeleckou správou o ich bolestnom rozchode.
Medúlla z roku 2004 je nahratá prakticky a capella so speváckym zborom a len minimom hudobných nástrojov. Podobne ako na ďalšom albume (Volta, 2007) sú témy jej piesní často politické (vďaka piesni Declare Independence mala problémy v Číne a zrušené bolo aj jej vystúpenie na festivale Exit v Srbsku). Témou Biophilie z roku 2011 je naopak fascinácia fyzikou, chémiou a vesmírom. Nateraz posledná Björkina výprava vedie do jej vlastného vnútra. „Je to prvýkrát, čo vidím a počujem Björk spievať o jej osobných veciach,“ hovorí Siggi Baldursson. „Predtým vždy spievala o fascinácii vedou, prírodou, ideami. To, čo robí tento album takým silným, je práve tá bolesť, ktorou prechádza. Je to pre ňu terapia. A nielen pre ňu.“
Einara Örna sa pýtam, ako je podľa neho možné, že vážna, znepokojujúca, komplikovaná Björk je taká populárna. „Je to preto, lebo všetko robí naplno, s totálnym nasadením,“ hovorí. „She takes no prisoners,“ dodáva.
Dobyvateľka Björk vystúpi v sobotu, 11. júla podvečer na hlavnom pódiu Pohody. Ak budeme pozorne počúvať, zúčastníme sa spolu s ňou na dobrodružnej výprave.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.