Björk mala ako obyčajne grandiózne plány k vydaniu svojej deviatej štúdiovej nahrávky. Poslucháčov mal zastihnúť na začiatku rozsiahlej výstavy v newyorskom Múzeu moderného umenia (MoMA), ktorá multimediálne pokrýva kariéru hudobníčky. K retrospektíve výstavy pribudne aj kniha Björk: Archives, ktorá prepája skúsenosti z kreatívneho priemyslu s akademickými analýzami, filozofickými textami a poéziou. Obe zachytávajú hudobníčku ako inovátorku, ktorá búrala hudobné bariéry medzi avantgardou a popom.
Načasovanie prekazil únik albumu na internet, ktorý primäl vydavateľstvo One Little Indian zverejniť album do dvadsiatich štyroch hodín v digitálnej podobe. Bez pilotného singla, videí, vinylov, aplikácií a ktovie akých ďalších vylepšení. Myslím, že tento škrt cez plány bol tým najlepším, čo sa mohlo poslucháčom prihodiť. Po mnohých rokoch si môžu vypočuť novú tvorbu Björk v nerušenej, výhradne hudobnej podobe.
„Chvíle jasnosti sú také vzácne, radšej ich zdokumentujem.“ Týmito slovami začína najintímnejší a najťaživejší album Björk a funguje ako expozícia ťažkého konca vyše desaťročného vzťahu s filmárom Matthew Barneym. Hudobníčka uchopila svoj rozchod vedecky: piesne s ním spojené archivovala s presným dátumom a usporiadala na časovú os od deviatich mesiacov predchádzajúcich rozchodu až po takmer rok po ňom. Stvorila tak celistvý príbeh citového zranenia a jej dlhého, bolestného liečenia. Vulnicura je totiž spojením slov vulnus a cura, ktoré možno chápať ako „liek na rany“. Pozorovanie postupného rozkladu vzťahu komentovala hudobníčka na svojom facebooku slovami „Moje antropologické ja sa prejavilo a rozhodla som sa piesne zdieľať také, aké sú.“
Dokumentaristický prístup spôsobuje, že jej texty znejú, akoby ležala na gauči Sigmunda Freuda a svoje vnútro analyzovala vo veršoch a rýmoch. Počúvanie jej slov je tak viac než nazeranie do cudzej spálne; je to prienik do hĺbok zranenej a nedokonalej duše. Tento dobrovoľný exhibicionizmus je fascinujúci. Každá jedna skladba, každý jeden verš je hodný citovania na ilustráciu oddanosti Björk nefalšovanej melodráme.
„Kto je otvorený a kto sa už uzavrel?“ Úvodná pieseň Stonemilker je ten najkrehkejší a súčasne najprístupnejší kúsok celej nahrávky, kde sa zraniteľné sláčiky miesia s hebkou elektronikou. Kto dúfal v návrat kráľovnej „divného“ popu, možno ostane sklamaný. Vulnicura je symbiózou nástojčivých klasických aranžmánov s hladkou, futuristickou elektronikou; všetko produkované hudobníčkou. Syntetizátory a beaty mal v réžii mladý venezuelský umelec Alejandro Ghersi, známy svojou experimentálnou tvorbou pod menom Arca a produkciou pre Kanye Westa.
Emotívne a plnokrvné sláčikové aranžmány fungujú sebestačne aj bez elektronických plôch a hutných beatov. „Jediný spôsob, akým som mohla fungovať v súčasnej situácii bolo komponovanie pre sláčiky. Všetko som naaranžovala pre 15 sláčikov,“ vysvetlila hudobnému magazínu Pitchfork. Zvuk huslí, viol, čiel a organickej elektroniky tvorí z Vulnicury impozantný, hermeticky uzavretý chrám bolesti a sily hlbokú ranu vyliečiť.
Björk impozantne prenáša zmätený žiaľ a nespracovateľnú ranu do desaťminútového eposu Black Lake. Temné basy, surreálne symfonické aranžmány a abstraktná, minimalistická elektronika balia speváčkin hlas do zámotku, z ktorého chvíľami exploduje a vzápätí sa doň naspäť zamotáva. Potrebuje útočisko; potrebuje sa pýtať: „Milovala som ťa až príliš?“ Je až neuveriteľné, v akej nespracovanej forme a bez autocenzúry sa pieseň dostala na album. „Rodina bola vždy našou vzájomne posvätnou misiou, ktorú si opustil. Nemáš čo ponúknuť, tvoje srdce je prázdne.“ Čo autentickejšie môže umelec ponúknuť než neotesanú polaroidku zraniteľnej nedokonalosti?
Po páde do temnoty Black Lake sa však Vulnicura rozjasňuje a každou jednou piesňou Björk čoraz viac objíma svoju ranu zobrazenú aj na obale nahrávky a necháva ju dýchať. „Ak nás ľutujem, bránim svojej duši rásť. Neodstraňuj moju bolesť. Je mojou jedinou šancou na zahojenie.“ Už na konci odhodlanej balady Notget tak poslucháč tuší, že umelkyňa je už v bezpečí. Hlavne, keď citlivo, ale aj sebaisto spieva, že „v láske sme nesmrteľní, veční a v bezpečí pred smrťou“.
Opätovná spolupráca s Antonym Hegartym v piesni Atom Dance vzýva tanec ako najlepší liek na zahojenie. „Ak cítiš prílev prvotnej lásky, vstúp do bolesti a tancuj so mnou.“ Až v závere sa Arca konečne odtrhne z reťaze a posúva náladu do sviežejších tónov. Akoby Björk dokazovala, že svoju dýchajúcu ranu hojí tempom, energiou a objatím. Rodinu a deti už konečne dokáže ochrániť. „Keď som zlomená, som v celku,“ spieva v hybnej Quicksand.
Počas svojej vyše tridsaťročnej kariéry Björk zachytila pocity bolesti už v smutnokrásnej balade All Is Full Of Love a islandsky eruptívnej piesni Jóga. Tieto skladby z albumu Homogenic dodnes patria k tomu najsilnejšiemu, čo pop music ponúka. Intimitu prehĺbila na nasledujúcom Vespertine, ktorý je jej „ženským“ albumom s anjelsky čistými kompozíciami ako Pagan Poetry.
Vulnicura nie je voľným pokračovaním týchto dvoch klenotov. Silných, chytľavých melódií ponúka menej, rovnako aj ikonických metafor a zapamätateľných veršov. Björkine hudobné ambície ju vedú ku klenutejším, ale aj menej spevavým melódiám, ktoré morfujú do nových tvarov a zanechávajú nepripraveného poslucháča v zmätku. Niekoľko vypočutí však odpovie na všetky otázky a vytvorí zážitok neobyčajného ponoru do vnútra jeden silnej, nenapodobniteľnej ženy.
Vulnicura je viac, než len rozchodový album. Je to Björkino prepojenie svetov klasiky a elektroniky, popu a experimentálnej scény, matky a zlomenej rodiny, bolesti a nádeje, vesmíru a duše.
.autor je spolupracovník .týždňa.
Načasovanie prekazil únik albumu na internet, ktorý primäl vydavateľstvo One Little Indian zverejniť album do dvadsiatich štyroch hodín v digitálnej podobe. Bez pilotného singla, videí, vinylov, aplikácií a ktovie akých ďalších vylepšení. Myslím, že tento škrt cez plány bol tým najlepším, čo sa mohlo poslucháčom prihodiť. Po mnohých rokoch si môžu vypočuť novú tvorbu Björk v nerušenej, výhradne hudobnej podobe.
„Chvíle jasnosti sú také vzácne, radšej ich zdokumentujem.“ Týmito slovami začína najintímnejší a najťaživejší album Björk a funguje ako expozícia ťažkého konca vyše desaťročného vzťahu s filmárom Matthew Barneym. Hudobníčka uchopila svoj rozchod vedecky: piesne s ním spojené archivovala s presným dátumom a usporiadala na časovú os od deviatich mesiacov predchádzajúcich rozchodu až po takmer rok po ňom. Stvorila tak celistvý príbeh citového zranenia a jej dlhého, bolestného liečenia. Vulnicura je totiž spojením slov vulnus a cura, ktoré možno chápať ako „liek na rany“. Pozorovanie postupného rozkladu vzťahu komentovala hudobníčka na svojom facebooku slovami „Moje antropologické ja sa prejavilo a rozhodla som sa piesne zdieľať také, aké sú.“
Dokumentaristický prístup spôsobuje, že jej texty znejú, akoby ležala na gauči Sigmunda Freuda a svoje vnútro analyzovala vo veršoch a rýmoch. Počúvanie jej slov je tak viac než nazeranie do cudzej spálne; je to prienik do hĺbok zranenej a nedokonalej duše. Tento dobrovoľný exhibicionizmus je fascinujúci. Každá jedna skladba, každý jeden verš je hodný citovania na ilustráciu oddanosti Björk nefalšovanej melodráme.
„Kto je otvorený a kto sa už uzavrel?“ Úvodná pieseň Stonemilker je ten najkrehkejší a súčasne najprístupnejší kúsok celej nahrávky, kde sa zraniteľné sláčiky miesia s hebkou elektronikou. Kto dúfal v návrat kráľovnej „divného“ popu, možno ostane sklamaný. Vulnicura je symbiózou nástojčivých klasických aranžmánov s hladkou, futuristickou elektronikou; všetko produkované hudobníčkou. Syntetizátory a beaty mal v réžii mladý venezuelský umelec Alejandro Ghersi, známy svojou experimentálnou tvorbou pod menom Arca a produkciou pre Kanye Westa.
Emotívne a plnokrvné sláčikové aranžmány fungujú sebestačne aj bez elektronických plôch a hutných beatov. „Jediný spôsob, akým som mohla fungovať v súčasnej situácii bolo komponovanie pre sláčiky. Všetko som naaranžovala pre 15 sláčikov,“ vysvetlila hudobnému magazínu Pitchfork. Zvuk huslí, viol, čiel a organickej elektroniky tvorí z Vulnicury impozantný, hermeticky uzavretý chrám bolesti a sily hlbokú ranu vyliečiť.
Björk impozantne prenáša zmätený žiaľ a nespracovateľnú ranu do desaťminútového eposu Black Lake. Temné basy, surreálne symfonické aranžmány a abstraktná, minimalistická elektronika balia speváčkin hlas do zámotku, z ktorého chvíľami exploduje a vzápätí sa doň naspäť zamotáva. Potrebuje útočisko; potrebuje sa pýtať: „Milovala som ťa až príliš?“ Je až neuveriteľné, v akej nespracovanej forme a bez autocenzúry sa pieseň dostala na album. „Rodina bola vždy našou vzájomne posvätnou misiou, ktorú si opustil. Nemáš čo ponúknuť, tvoje srdce je prázdne.“ Čo autentickejšie môže umelec ponúknuť než neotesanú polaroidku zraniteľnej nedokonalosti?
Po páde do temnoty Black Lake sa však Vulnicura rozjasňuje a každou jednou piesňou Björk čoraz viac objíma svoju ranu zobrazenú aj na obale nahrávky a necháva ju dýchať. „Ak nás ľutujem, bránim svojej duši rásť. Neodstraňuj moju bolesť. Je mojou jedinou šancou na zahojenie.“ Už na konci odhodlanej balady Notget tak poslucháč tuší, že umelkyňa je už v bezpečí. Hlavne, keď citlivo, ale aj sebaisto spieva, že „v láske sme nesmrteľní, veční a v bezpečí pred smrťou“.
Opätovná spolupráca s Antonym Hegartym v piesni Atom Dance vzýva tanec ako najlepší liek na zahojenie. „Ak cítiš prílev prvotnej lásky, vstúp do bolesti a tancuj so mnou.“ Až v závere sa Arca konečne odtrhne z reťaze a posúva náladu do sviežejších tónov. Akoby Björk dokazovala, že svoju dýchajúcu ranu hojí tempom, energiou a objatím. Rodinu a deti už konečne dokáže ochrániť. „Keď som zlomená, som v celku,“ spieva v hybnej Quicksand.
Počas svojej vyše tridsaťročnej kariéry Björk zachytila pocity bolesti už v smutnokrásnej balade All Is Full Of Love a islandsky eruptívnej piesni Jóga. Tieto skladby z albumu Homogenic dodnes patria k tomu najsilnejšiemu, čo pop music ponúka. Intimitu prehĺbila na nasledujúcom Vespertine, ktorý je jej „ženským“ albumom s anjelsky čistými kompozíciami ako Pagan Poetry.
Vulnicura nie je voľným pokračovaním týchto dvoch klenotov. Silných, chytľavých melódií ponúka menej, rovnako aj ikonických metafor a zapamätateľných veršov. Björkine hudobné ambície ju vedú ku klenutejším, ale aj menej spevavým melódiám, ktoré morfujú do nových tvarov a zanechávajú nepripraveného poslucháča v zmätku. Niekoľko vypočutí však odpovie na všetky otázky a vytvorí zážitok neobyčajného ponoru do vnútra jeden silnej, nenapodobniteľnej ženy.
Vulnicura je viac, než len rozchodový album. Je to Björkino prepojenie svetov klasiky a elektroniky, popu a experimentálnej scény, matky a zlomenej rodiny, bolesti a nádeje, vesmíru a duše.
.autor je spolupracovník .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.