„Umenie stelesňuje snahu človeka o prekročenie seba samého. Zbližuje ho s ostatnými ľuďmi, približuje ho k prírode, k myšlienkovým hodnotám predkov i k budúcim generáciám. Ani úsilie o najvážnejšie posolstvá však neprebieha vždy pokojne. Veľa objaviteľov skončilo tragicky, iných osud vysmial, postavil im do cesty komické nedorozumenia. Vážnemu etickému dosahu umenia preto vôbec neprotirečí humor. Vtip a irónia, ak sú naozaj pôsobivé, zasahujú bytostné hĺbky s rovnakými dôsledkami, ako drámy. Očisťujú.”
Tieto slová nájdeme v čítanke o umení Načo nám je umenie, ktorá vyšla takmer pred štvrťstoročím. Ich autor, maliar a pedagóg Rudolf Fila, akoby podvedome charakterizoval svoje umelecké a životné úsilie. V šesťdesiatych rokoch sa stal protagonistom aktuálneho umenia informelu, ktorý zásadne zmenil nazeranie na umenie, hlavne u nás, kde bol od čias Benku vnímaný ako archetyp Slovenska vidiecky svet. V nasledujúcich desaťročiach Filova tvorba smeruje čoraz viac ku konceptuálnemu uchopeniu samotného fenoménu maľby, aby dospela k jedinečnej jednote intelektuálnej rozvahy a maliarskej senzibility – opäť u nás vec nevídaná. S Filovým menom sa spája výtvarný komentár v podobe citácie, interpretácie, intervencie, ale najmä veľmi početná kolekcia komentovaných zväčšenín telesných detailov, takzvaných teloviek. Jeho význam prekračuje hranice bývalého Československa a pripája sa k najvyšším hodnotám minimálne európskeho umenia.
V šesťdesiatych rokoch začal vyučovať na bratislavskej Škole umeleckého priemyslu, kde zotrval tridsať rokov. Táto škola sa bezpochyby stala fenoménom aj vďaka nemu. Budovanie vlastného výtvarného programu bolo súbežné s budovaním programu učebného, lebo tu našiel pole neorané. Filova veľkosť umelecká sa vzácne pretavila vo veľkosť pedagogickú. Niekdajšie takmer nekoncepčné vyučovanie typu „malá akadémia“ sa Filovou zásluhou postupne mení v jasný program, postavený na bauhausovskom princípe. Encyklopedické vedomosti, obrovský prehľad v každom umení, nápaditosť, zmysel pre dobrodružstvo tvorby, dôslednosť v experimente, zmysel pre hru a humor, fantázia v každodennosti, ale aj kritické myslenie a irónia mu boli v tomto heroickom úsilí nápomocné. Vďaka súdržnosti pedagógov a vedenia patrila škola aj v neskorších normalizačných rokoch medzi ostrovčeky slobody, lebo isté bohémstvo strpeli aj komunistickí úradníci. Pisateľ týchto riadkov mal šťastie, že v začiatkoch Filovej pedagogickej kariéry patril k jeho žiakom a neskôr ku kolegom pedagógom.
Filove rané obrazy Čo dokáže mesiac, Moji priatelia, Lúka zakvitla, Predjarie sú aj našimi piesňami mladosti. Neskoršie vrcholné obdobie sme už mohli sledovať intímnejšie ako kolegovia, i keď pedagóg sa u Filu nezaprel nikdy.
Tento jeho dar nebol ani zďaleka využitý, a to, paradoxne, najmenej v slobodných podmienkach. Keď dnes počúvame silácke reči o školských reformách, o tom, že žiak má byť vedený k samostatnosti, k tvorivosti, k slobodnému mysleniu, chce sa nám zakričať: To už bolo, len ste si to nevšimli! Určite to potvrdia Filovi žiaci, ktorých je neúrekom a ktorí svorne spomínajú na ono obdobie ako na najdôležitejšie i najkrajšie roky svojho života.
Rudolf Fila sa narodil 19. júla 1932 v Příbrame na Morave. Po absolvovaní Umělecko-průmyslovej školy v Brne (profesor Bohdan Lacina), študoval na Vysokej škole výtvarných umení (profesor Ján Mudroch). Od roku 1960 do roku 1990 vyučoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave. V roku 1991 viedol ateliér voľnej maľby na VŠVU v Bratislave, kde bol habilitovaný na docenta. Od roku 1992 pôsobil ako nezávislý umelec. V šesťdesiatych rokoch sa zúčastnil na viacerých súborných výstavách v Československu i v zahraničí. Neskôr, v rokoch normalizácie, sa ocitol medzi predstaviteľmi alternatívnej kultúry. Niekoľko dôležitých výstav sa však podarilo zorganizovať aj v tomto období v rôznych, i neoficiálnych, priestoroch. V roku 1977 v Nových Zámkoch, v roku 1982 v Trnave a v roku 1988 v Bratislave. Táto výstava, ktorú otvárali Oskár Čepan a Ludvík Kundera manifestačnou účasťou, predznamenala veľké spoločenské zmeny, ktoré sa uskutočnili v nasledujúcom roku. Po roku 1989 vystavoval v Glasgowe a v Londýne, o rok neskôr na významnej medzinárodnej výstave Detente, ktorá štyri roky putovala po Európe. V rokoch 1993 až 1996 mal samostatné výstavy vo Viedni, Budapešti, Varšave, Ulme, Londýne, Châteauroux, Novare a v Paríži. Veľmi významná bola spoločná výstava s Arnulfom Reinerom Pocta Messerschmidtovi, ktorú usporiadala Galéria mesta Bratislavy v roku 1999. Jeho diela sú v početných zbierkových fondoch u nás i v zahraničí. Rudolf Fila zomrel 11. februára 2015 v Bratislave.
.autor je maliar.
Tieto slová nájdeme v čítanke o umení Načo nám je umenie, ktorá vyšla takmer pred štvrťstoročím. Ich autor, maliar a pedagóg Rudolf Fila, akoby podvedome charakterizoval svoje umelecké a životné úsilie. V šesťdesiatych rokoch sa stal protagonistom aktuálneho umenia informelu, ktorý zásadne zmenil nazeranie na umenie, hlavne u nás, kde bol od čias Benku vnímaný ako archetyp Slovenska vidiecky svet. V nasledujúcich desaťročiach Filova tvorba smeruje čoraz viac ku konceptuálnemu uchopeniu samotného fenoménu maľby, aby dospela k jedinečnej jednote intelektuálnej rozvahy a maliarskej senzibility – opäť u nás vec nevídaná. S Filovým menom sa spája výtvarný komentár v podobe citácie, interpretácie, intervencie, ale najmä veľmi početná kolekcia komentovaných zväčšenín telesných detailov, takzvaných teloviek. Jeho význam prekračuje hranice bývalého Československa a pripája sa k najvyšším hodnotám minimálne európskeho umenia.
V šesťdesiatych rokoch začal vyučovať na bratislavskej Škole umeleckého priemyslu, kde zotrval tridsať rokov. Táto škola sa bezpochyby stala fenoménom aj vďaka nemu. Budovanie vlastného výtvarného programu bolo súbežné s budovaním programu učebného, lebo tu našiel pole neorané. Filova veľkosť umelecká sa vzácne pretavila vo veľkosť pedagogickú. Niekdajšie takmer nekoncepčné vyučovanie typu „malá akadémia“ sa Filovou zásluhou postupne mení v jasný program, postavený na bauhausovskom princípe. Encyklopedické vedomosti, obrovský prehľad v každom umení, nápaditosť, zmysel pre dobrodružstvo tvorby, dôslednosť v experimente, zmysel pre hru a humor, fantázia v každodennosti, ale aj kritické myslenie a irónia mu boli v tomto heroickom úsilí nápomocné. Vďaka súdržnosti pedagógov a vedenia patrila škola aj v neskorších normalizačných rokoch medzi ostrovčeky slobody, lebo isté bohémstvo strpeli aj komunistickí úradníci. Pisateľ týchto riadkov mal šťastie, že v začiatkoch Filovej pedagogickej kariéry patril k jeho žiakom a neskôr ku kolegom pedagógom.
Filove rané obrazy Čo dokáže mesiac, Moji priatelia, Lúka zakvitla, Predjarie sú aj našimi piesňami mladosti. Neskoršie vrcholné obdobie sme už mohli sledovať intímnejšie ako kolegovia, i keď pedagóg sa u Filu nezaprel nikdy.
Tento jeho dar nebol ani zďaleka využitý, a to, paradoxne, najmenej v slobodných podmienkach. Keď dnes počúvame silácke reči o školských reformách, o tom, že žiak má byť vedený k samostatnosti, k tvorivosti, k slobodnému mysleniu, chce sa nám zakričať: To už bolo, len ste si to nevšimli! Určite to potvrdia Filovi žiaci, ktorých je neúrekom a ktorí svorne spomínajú na ono obdobie ako na najdôležitejšie i najkrajšie roky svojho života.
Rudolf Fila sa narodil 19. júla 1932 v Příbrame na Morave. Po absolvovaní Umělecko-průmyslovej školy v Brne (profesor Bohdan Lacina), študoval na Vysokej škole výtvarných umení (profesor Ján Mudroch). Od roku 1960 do roku 1990 vyučoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave. V roku 1991 viedol ateliér voľnej maľby na VŠVU v Bratislave, kde bol habilitovaný na docenta. Od roku 1992 pôsobil ako nezávislý umelec. V šesťdesiatych rokoch sa zúčastnil na viacerých súborných výstavách v Československu i v zahraničí. Neskôr, v rokoch normalizácie, sa ocitol medzi predstaviteľmi alternatívnej kultúry. Niekoľko dôležitých výstav sa však podarilo zorganizovať aj v tomto období v rôznych, i neoficiálnych, priestoroch. V roku 1977 v Nových Zámkoch, v roku 1982 v Trnave a v roku 1988 v Bratislave. Táto výstava, ktorú otvárali Oskár Čepan a Ludvík Kundera manifestačnou účasťou, predznamenala veľké spoločenské zmeny, ktoré sa uskutočnili v nasledujúcom roku. Po roku 1989 vystavoval v Glasgowe a v Londýne, o rok neskôr na významnej medzinárodnej výstave Detente, ktorá štyri roky putovala po Európe. V rokoch 1993 až 1996 mal samostatné výstavy vo Viedni, Budapešti, Varšave, Ulme, Londýne, Châteauroux, Novare a v Paríži. Veľmi významná bola spoločná výstava s Arnulfom Reinerom Pocta Messerschmidtovi, ktorú usporiadala Galéria mesta Bratislavy v roku 1999. Jeho diela sú v početných zbierkových fondoch u nás i v zahraničí. Rudolf Fila zomrel 11. februára 2015 v Bratislave.
.autor je maliar.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.