nie som kapelníkom Bandy, ale starejším.
Moji spoluhráči sú o poldruha desaťročia mladší a to je dôvod, aby mi vo všetkom nedôverovali. Som schopný prejsť sto, čo sto, tristo ľudových piesní a žiadnu nevybrať. Ak tá emócia, ktorá z pesničky ide, nie je pre mňa príťažlivá, hľadám ďalej. Mrzí ma, keď mi na skúške neprejde ťažko vydrený návrh novej veci, ale chcem, aby sa s tým, čo hráme, všetci v kapele stotožnili, takže mi neostane nič iné, ako ten úžasný nápad pochovať.
chodím.
Keď sa veľmi neponáhľam a môžem kráčať, zvyčajne sa ma zmocnia hormóny radosti. Rovno z domu v Rači idem peši cez vinohrady a potom bočnými uličkami mesta a keď už nestíham do roboty, nasadnem na električku. Aj na bežkách vlastne nebežím, ale chodím a kochám sa prírodou.
vymyslel som duchovno-športovú disciplínu – kótovanie.
V krajine hľadám kóty, teda miesta, ktoré majú vnútornú silu. Trebárs je z nich pekný výhľad, alebo sú na sútoku prameňov, alebo majú nejaký silný geomagnetizmus, alebo čo, sú to skrátka body, na ktorých zastanem a uvedomím si, áno, toto je kóta. S kótou sa treba harmonizovať. Prebieha to rôzne, niekedy sa stačí len tak stíšiť, pomeditovať, niekto sa môže aj pomodliť, ale hlavne sa treba kochať. Mnohí moji priatelia sú nadšení kóteri a ešte sa nestalo, aby sme sa nezhodli na tom, čo kóta je a čo nie. Na urýchlenie harmonizácie si dáme zvyčajne aj za gambáčik ovocnej pálenky alebo vínka, čo sú esencie harmonického vzťahu človeka s prírodou. Naša krajina je plná takýchto magických bodov a pri kótovaní je dôležité neminúť ich.
rád som si zahral aj v orchestri.
Aj keď vyspelú súhru symfonikov obdivujem, je to pre mňa príliš kolektívne umenie, muzikantova stopa je tu na môj vkus malá. Ako študent som si myslel, že sa budem venovať komornej hudbe. Ale v súťaži som kvôli tréme veľmi neobstál. Na konzervatóriu sme mali vystúpenia dosť zriedka a veľmi na nich záležalo. To moje premotivovanie sa prejavilo takou trémou, že môj výkon išiel rapídne dole. Až folklór ma z toho vyliečil. Na vysokej škole som vystupoval so súborom aj dva razy do týždňa, takže tréma opadla. Dnes je pre mňa koncertovanie priam drogou.
rád nakupujem v starožitnostiach.
Zdedil som po otcovi zbierku posthabánskej keramiky a postupne ju dopĺňam. Zbieram aj hudobné nástroje, najmä husle, ale mám aj rôzne etnické brnkacie nástroje a perkusie, od balalajky cez rôzne tamburíny až po prvorepublikovú bendžomandolínu bratislavskej výroby. V zastavárňach zas nakupujem lacné bicykle. Môžem ich nechať niekde pred krčmou alebo na stanici. Mám ich viac, už ich rozdávam kamarátom. V muzike ma moja rodina – manželka a deti veľmi podporujú, v zberateľstve nie.
v mladosti som sa hôr nebál.
A to som chodil s ochranármi pri oprave dreveníc s brvnom prehodeným cez plece po inom takisto tenkom brvne vo výške dvoch metrov. Ale zmenilo sa to. Boli sme lyžovať v Dolomitoch a keď sme sa vyviezli na trojtisícovú Marmoladu, silno snežilo a fučalo. Cítil som tú hĺbku podo mnou, to neznámo a nebol to dobrý pocit. Niežeby som si čupol a začal usedavo plakať, ale zistil som, že mám k horám a výškam vážny rešpekt.
som vďačný za to, čo mám.
Niekedy mám pocit, že mám viac, ako si zaslúžim. Nezávidím úspešnejším, aj keď mám ešte, najmä v muzike, sny, ktoré by som chcel naplniť. Pod vplyvom výchovy a asi aj umenia, som už v mladosti cítil, že je dôležité nepredstavovať si seba ako stred vesmíru. V tomto je úžasné aj kresťanstvo, že nás dáva dole z piedestálu, na ktorý sme sa sami vytlačili. Občas, keď sa cítim hore, musím si povedať: trošku sa „zohladni“, a ide sa ďalej.