Je to raz tak, nič s tým nespravíme. Nielen, že ľudia ako besní vyťahujú na svetlo božie chlpaté neforemné svetre po starých rodičoch, nosia čudné okuliare nápadne sa podobajúce na tie, ktoré kedysi fasovali vyfešákovaní frekventanti STASI. Ale trendsetteri tentoraz zabŕdli ešte hlbšie. Pristúpili aj k posledným, najtradičnejším a treba povedať povážlivo vyhroteným prístupom k vlastnému zovňajšku či rovno telu.
.obrátenie labužníka
Do módy prichádza pôst, vážení! A to teda nie je žiadna sranda. Navyše, nejde len o nejaké jednodňové koketovanie so zeleným čajíčkom, ale rovno o hutný štyridsaťdňový pôstisko. Kto sa hanbí alebo len chce byť geopoliticky vyvážený, volá to ramadán, iní sa s tým neondia a povedia si, že od popolcovej stredy sú na púšti a diabol nediabol, vydržia nejesť to mäsisko až do Veľkého piatku.
Lenže. Rozhodnutie je jedna vec, no nájsť na tých štyridsať dní obživu hodnú labužníka, je vec druhá. Ešte šťastie že na všetky vtipy a pichľavé reči o vegetariánoch a ich fajnôstkach prišla tvrdá a jasná odpoveď. Veru, veru. Skončili sa nactiutŕhačské reči o sójových vechťoch a iných rastlinných derivátoch bez chuti. Naozaj na svete existuje kuchyňa, ktorá sa za to, že je vegetariánska, nielenže nehanbí (sic!), ale je dokonca taká lahodná, že by labužníka a ostrieľaného gourmeta šmahom ruky vedela obrátiť na vegetariánstvo.
.kuchyňa oddaných
Vznikla, samozrejme, v krajine, kde je najviac michelinských hviezdičiek na meter štvorcový – v Japonsku. Presnejšie v Kjóte, ktoré je obsypané starými budhistickým kláštormi s nádhernými zenovými záhradami, kde sa v tichých jazierkach hojdajú spokojné koi kapre. Nič im nehrozí, pretože budhistickí mnísi nemôžu jesť nič, čo dýchalo, hoci aj žiabrami. No keďže si chcú zároveň dopriať pri jedle vnemový zážitok, vychutnať si do špiku kostí svoju veľkú reinkarnačnú halucináciu, vypiplali si pre seba niečo, čo volajú shojin ryori – kuchyňa oddaných.
Pozostáva z misky ryže, misky polievky a misky zeleninového šalátu. Čo sa však pod týmito skromnými pomenovaniami skrýva, je pravá, nefalšovaná a hlavne neopísateľná poézia. Vycibrená jednoduchosť chutí naservírovaná tak, že v každom z nás okamžite zaplesá akokoľvek dobre utajované dieťa. Zenoví mnísi majú totiž okrem striktného pravidla neusmrtiť pri jedle žiadneho živého tvora aj iné, možno ešte prísnejšie pravidlo. A tiež sa vzťahuje k ich filozofii najmenej ubližovať.
.ničím neplytvať!
Ak už musíme jesť rastliny, nesmie z nich ostať navnivoč ani kúsok, majú svoju obetu pre náš život priniesť celé. Teda sa s nimi neplytvá. Toto pravidlo vybičovalo kuchársku kreativitu tých, čo pripravujú jedlo pre mníchov natoľko, že poobjavovali chute dosiaľ nepoznané a v minucióznom servírovaní nemajú na svete páru. A tak na stole nájdeme polievku, kde sa v jemnom zeleninovom vývare hompáľa do seba nádherne zavinutá yuba (juba) – vyzrážaná kožka zo sójového mlieka spolu s dokrehka poduseným bambusovým výhonkom. Zimnú kreáciu dopĺňa puk akejsi jazernej rastlinky. Miska ryže je ozdobená jemnými prúžkami špeciálnej riasy, ktorá jej dodá jemnú nahorklú chuť a krásne ju dosolí. No a ako šalát človek dostane nepreberné množstvo pošírovanej a naladanej zeleniny od výmyslu sveta, servírovanej v podobe zimných, akoby čarovným prútikom zakliatych kvetín.
K jedlu v Japonsku a špeciálne v kláštore neodmysliteľne patrí čaj. Klasický zelený je však počas jedla neprípustný, keďže je vyhradený iba na čas meditácií. Počas stolovania zenoví mnísi popíjajú čudný čaj z praženej ryže. A človek neverí, ako niečo také jednoduché môže tak výborne chutiť. A vôbec, ako to mohlo niekomu napadnúť? Obyčajná hnedá guľôčka obhorenej ryže, hompáľajúca sa v horúcej vode. Jeden dúšok a človek cíti zem. To je zen, priatelia
.autor je scenárista.
Urobme si tamagoyaki/
Kto nie je až tak na trendy a má sklony pri diétach a pôstoch tak trošku podvádzať, nech pokojne siahne aj po živočíšnych výrobkoch. Za nejaké to vajíčko sa predsa nestrieľa. Najmä nie u zenbudhistov. Navyše vajíčko je jedna z najčastejšie používaných ingrediencií v japonskej kuchyni a častokrát ho jedia úplne v surovom stave, keďže tam nemajú salmonelu. Skutočnou chuťovkou je ale ich omeleta tamagoyaki, ktorú skoro každý deň japonské mamy pripravujú do školy deťom. Recept je jednoduchý. Rozšprudľujeme spolu tri vajíčka, do ktorých pridáme jednu lyžičku sójovej omáčky, jednu lyžičku sladkého ryžového vína mirin a štipku soli. Na prípravu rolovanej omeletky sa používa špeciálna štvorcová panvica, no dá sa to aj na malej obyčajnej. Panvicu potrieme olejom, rozpálime a nalejeme tenučkú vrstvu zmesi. Tú, keď začne tuhnúť zrolujeme na jednu stranu panvice. Potom na panvicu znovu nalejeme trochu z vajíčok, aj pod rolku a kotúľame ju nazad. Takto na ňu naberáme postupne jednu vrstvu na druhú, kým neminieme celú zmes. Potom už len krásnu žltú rolku priečne narežeme a podávame.
.obrátenie labužníka
Do módy prichádza pôst, vážení! A to teda nie je žiadna sranda. Navyše, nejde len o nejaké jednodňové koketovanie so zeleným čajíčkom, ale rovno o hutný štyridsaťdňový pôstisko. Kto sa hanbí alebo len chce byť geopoliticky vyvážený, volá to ramadán, iní sa s tým neondia a povedia si, že od popolcovej stredy sú na púšti a diabol nediabol, vydržia nejesť to mäsisko až do Veľkého piatku.
Lenže. Rozhodnutie je jedna vec, no nájsť na tých štyridsať dní obživu hodnú labužníka, je vec druhá. Ešte šťastie že na všetky vtipy a pichľavé reči o vegetariánoch a ich fajnôstkach prišla tvrdá a jasná odpoveď. Veru, veru. Skončili sa nactiutŕhačské reči o sójových vechťoch a iných rastlinných derivátoch bez chuti. Naozaj na svete existuje kuchyňa, ktorá sa za to, že je vegetariánska, nielenže nehanbí (sic!), ale je dokonca taká lahodná, že by labužníka a ostrieľaného gourmeta šmahom ruky vedela obrátiť na vegetariánstvo.
.kuchyňa oddaných
Vznikla, samozrejme, v krajine, kde je najviac michelinských hviezdičiek na meter štvorcový – v Japonsku. Presnejšie v Kjóte, ktoré je obsypané starými budhistickým kláštormi s nádhernými zenovými záhradami, kde sa v tichých jazierkach hojdajú spokojné koi kapre. Nič im nehrozí, pretože budhistickí mnísi nemôžu jesť nič, čo dýchalo, hoci aj žiabrami. No keďže si chcú zároveň dopriať pri jedle vnemový zážitok, vychutnať si do špiku kostí svoju veľkú reinkarnačnú halucináciu, vypiplali si pre seba niečo, čo volajú shojin ryori – kuchyňa oddaných.
Pozostáva z misky ryže, misky polievky a misky zeleninového šalátu. Čo sa však pod týmito skromnými pomenovaniami skrýva, je pravá, nefalšovaná a hlavne neopísateľná poézia. Vycibrená jednoduchosť chutí naservírovaná tak, že v každom z nás okamžite zaplesá akokoľvek dobre utajované dieťa. Zenoví mnísi majú totiž okrem striktného pravidla neusmrtiť pri jedle žiadneho živého tvora aj iné, možno ešte prísnejšie pravidlo. A tiež sa vzťahuje k ich filozofii najmenej ubližovať.
.ničím neplytvať!
Ak už musíme jesť rastliny, nesmie z nich ostať navnivoč ani kúsok, majú svoju obetu pre náš život priniesť celé. Teda sa s nimi neplytvá. Toto pravidlo vybičovalo kuchársku kreativitu tých, čo pripravujú jedlo pre mníchov natoľko, že poobjavovali chute dosiaľ nepoznané a v minucióznom servírovaní nemajú na svete páru. A tak na stole nájdeme polievku, kde sa v jemnom zeleninovom vývare hompáľa do seba nádherne zavinutá yuba (juba) – vyzrážaná kožka zo sójového mlieka spolu s dokrehka poduseným bambusovým výhonkom. Zimnú kreáciu dopĺňa puk akejsi jazernej rastlinky. Miska ryže je ozdobená jemnými prúžkami špeciálnej riasy, ktorá jej dodá jemnú nahorklú chuť a krásne ju dosolí. No a ako šalát človek dostane nepreberné množstvo pošírovanej a naladanej zeleniny od výmyslu sveta, servírovanej v podobe zimných, akoby čarovným prútikom zakliatych kvetín.
K jedlu v Japonsku a špeciálne v kláštore neodmysliteľne patrí čaj. Klasický zelený je však počas jedla neprípustný, keďže je vyhradený iba na čas meditácií. Počas stolovania zenoví mnísi popíjajú čudný čaj z praženej ryže. A človek neverí, ako niečo také jednoduché môže tak výborne chutiť. A vôbec, ako to mohlo niekomu napadnúť? Obyčajná hnedá guľôčka obhorenej ryže, hompáľajúca sa v horúcej vode. Jeden dúšok a človek cíti zem. To je zen, priatelia
.autor je scenárista.
Urobme si tamagoyaki/
Kto nie je až tak na trendy a má sklony pri diétach a pôstoch tak trošku podvádzať, nech pokojne siahne aj po živočíšnych výrobkoch. Za nejaké to vajíčko sa predsa nestrieľa. Najmä nie u zenbudhistov. Navyše vajíčko je jedna z najčastejšie používaných ingrediencií v japonskej kuchyni a častokrát ho jedia úplne v surovom stave, keďže tam nemajú salmonelu. Skutočnou chuťovkou je ale ich omeleta tamagoyaki, ktorú skoro každý deň japonské mamy pripravujú do školy deťom. Recept je jednoduchý. Rozšprudľujeme spolu tri vajíčka, do ktorých pridáme jednu lyžičku sójovej omáčky, jednu lyžičku sladkého ryžového vína mirin a štipku soli. Na prípravu rolovanej omeletky sa používa špeciálna štvorcová panvica, no dá sa to aj na malej obyčajnej. Panvicu potrieme olejom, rozpálime a nalejeme tenučkú vrstvu zmesi. Tú, keď začne tuhnúť zrolujeme na jednu stranu panvice. Potom na panvicu znovu nalejeme trochu z vajíčok, aj pod rolku a kotúľame ju nazad. Takto na ňu naberáme postupne jednu vrstvu na druhú, kým neminieme celú zmes. Potom už len krásnu žltú rolku priečne narežeme a podávame.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.