Ak pôjde všetko podľa plánu, Slováci o rok nebudú platiť vlastnou menou a zákony ich krajiny budú ešte viac ovplyvňovať úradníci v Bruseli. Dňa 1. januára 2009 by sme totiž nemali vstúpiť iba do eurozóny, ale aj do novej podoby EÚ, do ktorej úniu zahalí Lisabonská zmluva.
Tieto zmeny, ktoré svojím významom ďaleko predstihujú oslavované pričlenenie k Schengenu a sú skôr porovnateľné s naším vstupom do EÚ, však v krajine nevyvolávajú nijaké vzrušenie.
Prijatie eura sa predkladá ako viac-menej technicko-ekonomický problém, hoci vzdanie sa vlastnej meny je výsostne politická otázka. Jeden rozdiel tu je. To, že o rok by sme mali platiť novou menou, je všeobecne známa skutočnosť, na ktorú sa pripravujú rôzne inštitúcie aj firmy. No o Lisabonskej zmluve, ktorú odklepli v polovici decembra lídri krajín,
nemá tušenie ani nadpriemerne informovaný občan. V stave verejného bezvedomia o tom, čo prichádza z EÚ, si tak politici v doterajších verejných proklamáciách bez problémov vystačia s bezobsažnými frázami. Mediálny tlak na politikov, cez ktorý by sa verejnosť mohla dozvedieť viac, neexistuje, keďže aj pre novinárov je to nezaujímavý, nezrozumiteľný dokument. V tejto atmosfére si vláda Roberta Fica vo fáze formulovania pozícií jednotlivých štátov EÚ preto mohla pokojne dovoliť nemať k Lisabonskej zmluve ani jednu (!) pripomienku. O tom, čo zmluva naozaj znamená, vedia kompetentní ľudia na ministerstve zahraničia, zopár ďalších ľudí a hádam aj náš premiér a doktor práv v jednej osobe. Neprepadajme však zúfalstvu nad našou malosťou – podobný nezáujem panuje aj vo väčšine iných členských štátoch, čo zrejme teší tvorcov zmluvy, ktorí si želajú v priebehu tohto roka jej hladkú ratifikáciu. Pre jej neatraktívnosť a nezrozumiteľnosť urobili dosť. Predchodkyňa Lisabonskej zmluvy, euroústava, ešte vzbudzovala aké-také vášne, ktoré viedli Francúzov a Holanďanov k jej odmietnutiu. Tí síce tiež veľa netušili o jej obsahu, ale pojem ústava bol dostatočne dramatický.
.komu sa chce čítať?
Už sám jazyk euroústavy bol nepekný, to bol dôvod, prečo ju vtedy Václav Havel, inak jej priaznivec, označil ako „upovídaný, zašmodrchaný text“. Text Lisabonskej zmluvy sa pre istotu nedá normálne čítať vôbec. Celá zmluva je vlastne revíziou už existujúcich zmlúv, Zmluvy o EÚ a Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, do ktorých boli zapracované hlavné paragrafy odmietnutej euroústavy. Výsledkom je miestami nečitateľný chuchvalec slov, oproti ktorému pôsobí aj „zašmodrchaná“ euroústava vcelku ako prehľadné čítanie. Len na ilustráciu: odborníci sa nevedia dohodnúť, v koľkých oblastiach Lisabonská zmluva presúva kompetencie zo štátov do Bruselu. Jedni ich počet odhadujú na vyše 40, iní „hádajú“ do 70. Kompetencia sem, kompetencia tam...
.smerom k horšiemu
Náš časopis je známy tým, že nevíta vstup do eurozóny a krach euroústavy pokladal za úspech. Preto by podľa nás bolo dobré, keby sa v tomto roku rozhodlo o odklade eura, ktoré napríklad Česi neplánujú ani v dohľadnom čase a ešte lepšie by bolo, keby Lisabonská zmluva stroskotala v ratifikačnom procese. Kým v prípade eura existujú popri nevýhodách a rizikách aj zrejmé výhody (viac v texte Roberta Žitňanského), v prípade Lisabonskej zmluvy, ktorá je silným odvarom euroústavy, jednoznačne prevažuje bilancia nevýhod – prirodzene, najmä z pohľadu kritikov ďalšej bruselskej centralizácie. Dôvodov, prečo by bolo dobré, keby táto zmluva neprežila tento rok, je niekoľko a sú závažné.
V prvom rade, zmluva je v priamom rozpore s Laekenskou deklaráciou, ktorú posvätili lídri EÚ v decembri 2001. Táto deklarácia bola aspoň pokusom o chorobopis EÚ – poukazovalo sa na demokratický deficit únie, jej nezrozumiteľnosť, odtrhnutosť od ľudí, prvýkrát sa zmienila možnosť, že integrácia nie je len jednosmerka, ale že niektoré kompetencie sa môžu presunúť aj späť na štáty. Zmluva však tieto problémy nerieši, ale skôr prehlbuje. Jeden príklad za mnohé: nijako sa nevyriešil problém postavenia Európskeho súdneho dvora (ESD), ktorý už niekoľkokrát v minulosti svojvoľne rozšíril právomoci EÚ na úkor štátov. Naopak, ten bude bdieť aj nad dodžiavaním novozakotvenej Charty základných práv, ktorá zďaleka nie je iba výpočtom základných ľudských práv. Už teraz sa odborníci v zahraničných analýzach nevedia dohodnúť, čo všetko to bude znamenať – nakoľko budú môcť sudcovia v Luxemburgu hovoriť do nášho sociálneho a pracovného práva. To bol aj dôvod, prečo Briti a Poliaci tlačili na to, aby sa ich uplatňovanie Charty netýkalo. Ale odborníci sa opäť nevedia zhodnúť, či ich výnimky majú šancu na prežitie. Odpoveď by však ESD, ktorý sa chápe viac ako motor európskej integrácie než ako prísny strážca zmlúv, dodal zrejme rýchlo. Prezident ESD Vassilios Skouris sa pred časom bránil výčitkám, že jeho inštitúcia príliš zasahuje do sociálnej politiky štátov, slovami: „Ten, kto chce sociálnu Európu, nám nemôže vyčítať, že sme zašli priďaleko.“ Práve táto európska inštitúcia vychádza z Lisabonskej zmluvy ako veľký, a ako uvedieme neskôr, nie posledný víťaz.
.komu patrí EÚ?
Výrečnou črtou Lisabonskej zmluvy je, že presúva zo štátov na rozhodovaciu úroveň EÚ Bruselu niekoľko desiatok právomocí, no ani jednu právomoc nevracia späť. Najvážnejším posunom je, že sa pod pôsobnosť EÚ dostáva oblasť spravodlivosti a bezpečnosti (policajná a súdna kooperácia) a politické rozhodnutia v ďalších oblastiach: azyl, imigrácia, energetika, doprava, verejné zdravie, sociálne zabezpečenie, turistika, šport... O niektorých z nich už aj predtým mohla rozhodovať EÚ, teraz sa však ruší právo veta a nahrádza novou kvalifikovanou väčšinou. A tu by mali najmä stredné a menšie krajiny, teda aj Slovensko, spozornieť. Váha týchto krajín sa pri hlasovaniach o normách EÚ, podľa ktorých sa ich obyvatelia musia riadiť, v Radách ministrov zreteľne zníži. Momentálne existuje v podobe zmluvy z Nice takzvaný systém vážených hlasov, podľa ktorého disponuje 80-miliónové Nemecko 29 hlasmi, 40-miliónové Poľsko 27, Česi 12 a Slováci 7 hlasmi. Od roku 2014 však podľa zmluvy začne platiť nový systém takzvanej dvojitej väčšiny. Zákon bude platiť vtedy, ak ho podporí 55 percent členských štátov tvoriacich 65 percent populácie, pričom zablokovať ho môžu minimálne štyri krajiny. Jednoznačným víťazom tejto zmeny je Nemecko. Tri bruselské think-tanky (EPS, Egmont, EPC) v spoločnej štúdii vyrátali, že kým podľa zmluvy z Nice mali Nemci pri hlasovaní o takmer 18 percent menšiu váhu než by zodpovedalo ich podielu na populácii, teraz sa to preklopí a budú nadreprezentovaní o 23 percent. Malé Slovensko na rozdiel od Česka síce samo osebe nestratí, ale výrazné oslabenie stredných a menších štátov (tým pádom celej Vyšehradskej štvorky) v prospech štyroch najväčších štátov a najmä Nemecka, je sotva v našom národnom záujme. Iste, dá sa namietať, že k hlasovaniam v Radách ministrov v praxi takmer vôbec neprichádza. Ale prečo Nemcom a Francúzom na novom modeli záležalo natoľko, že pre roztržky s Poľskom v tejto veci v lete minulého roku takmer stroskotal summit? Hlasy sú jednoducho „potenciálnymi zbraňami“, ktorými možno mávať v legislatívnom procese. Mimochodom, boli to Nemci a Francúzi, ktorí pred štyrmi rokmi zastavili hlasovaním konanie Komisie vinou ich vysokého deficitu. Práve touto zmluvou dostávajú lepšiu možnosť, ako presadzovať cez európsku legislatívu svoje záujmy, ale najmä výhodný nástroj ako blokovať či hroziť blokáciou návrhov, ktoré im nie sú po vôli.
.záplavy v Európe
Hromadné rušenie práva veta a nový systém hlasovania prívrženci novej zmluvy zdôvodňujú tým, že EÚ potrebuje vyššiu efektivitu rozhodovania a vyššiu akcieschopnosť. Ale o čom je vlastne reč? V súčasnosti platí asi 22-tisíc legislatívnych aktov Únie. Pritom v priebehu 40 rokov, v rokoch 1957 až 1997, vydal Brusel desaťtisíc noriem, kým za posledných desať rokov to bolo dvanásťtisíc noriem. Podľa eurokritického think-tanku Open Europe vzniklo v Británii od roku 1998 celkom alebo čiastočne až 77 percent regulácií z iniciatívy EÚ. Asi ešte hodnovernejší prieskum robilo nemecké ministerstvo spravodlivosti, podľa ktorého v rokoch 1998 až 2004 pochádzalo 84 percent právnych aktov z Bruselu, len 16 percent z Berlína. Prívrženci čoraz užšej integrácie však tvrdia, že Európa bude úspešná v prípade, že Únia bude silnejšia a efektívnejšia než je dnes...
.bezzubé parlamenty
V takejto prekrútenej optike sa nemožno čudovať, že posilňovanie orgánov EÚ sa berie ako samozrejmosť. Už ani euroskeptikom nenapadne kritizovať fakt, že Európsky parlament, kedysi relatívne bezvýznamný, bude môcť vďaka Lisabonu spolurozhodovať o ďalších 40 oblastiach. Pritom sa v novinách v súvislosti s europarlamentom nepíše, respektíve sa nanajvýš zdôrazňuje, že sa zmení počet poslancov. To je však malichernosť. Omnoho dôležitejší je iný paragraf zmluvy, podľa ktorého europoslanci získajú výsadu navrhovať revíziu zmluvy. Inými slovami, budú môcť navrhovať prenos ďalších kompetencií zo štátov do Bruselu. Keďže v parlamente vládnu silné federalistické nálady (mnohým poslancom napríklad prekáža, že Únia nerozhoduje aj o daniach), štrasburský parlament tak získa jedinečný nástroj, ako tlačiť na ďalšiu bruselizáciu Európy.
V krátkych prehľadoch sa zvykne uvádzať, že táto zmluva predsa len vyhovela Laekanskej deklarácii a tým, ktorí požadovali väčšie vtiahnutie národných parlamentov do legislatívneho procesu EÚ. Bližší pohľad však optimizmus utlmí. Iste, tretina parlamentov štátov EÚ môže vzniesť námietku, ak sa im zdá, že návrh Komisie je v rozpore s princípom subsidiarity (teda, že EÚ chce zasiahnuť do sféry, o ktorej má rozhodovať štát). Má na to osem týždňov od predstavenia návrhu – ťažko si predstaviť, že by sa minimálne deväť parlamentov vedelo v takom čase zmobilizovať. Keby sa im to aj podarilo, Komisia môže, ale nemusí ich námietku akceptovať. Ide teda celkom o bezzubý inštrument. Spomínané bruselské think-tanky okrem toho upozornili, že táto právomoc parlamentov by sa mala dotýkať asi 60 až 70 návrhov zákonov, ktoré Komisia ročne predloží. Nie však dvoch až troch tisícok opatrení a rozhodnutí výborov Komisie, ktoré ročne zaplavia členské štáty.
.revolučný potenciál
Výpočet zásadných zmien by mohol pokračovať: zmluvou získava EÚ právnu subjektivitu (doteraz ju mali iba Európske spoločenstvá), čo jej bude umožnovať uzatvárať medzinárodné zmluvy s inými partnermi vo všetkých oblastiach, ktoré pokrýva – dosiaľ tak mohla robiť iba v obchodnej politike. Lisabonská zmluva je ďalej revolučná v tom, že umožňuje presúvanie právomocí zo štátov na EÚ, ale aj späť bez toho, aby sa musela na medzivládnych summitoch dohadovať nová zmluva. Na presun právomoci bude stačiť jednomyseľné rozhodnutie predstaviteľov jednotlivých štátov v Európskej rade. Zmluva tak v sebe skrýva veľký potenciál posúvať EÚ v tichosti spôsobom, aký dnes sotva predvídať.
Osud európskej ústavy dokazuje, že podpis lídrov EÚ pod eurozmluvu ešte nemusí znamenať jej konečný úspech. Teraz je však možností na stroskotanie Lisabonskej zmluvy v ratifikačnom procese podstatne menej než bolo v prípade referend o euroústave. Zatiaľ je jasné, že referendum bude iba v Írsku, v drvivej väčšine štátov sa bude o zmluve hlasovať v parlamentoch. A ťažko si predstaviť v EÚ parlament, ktorý by hlasoval proti. Komplikácie však nie sú vylúčené – britský premiér Gordon Brown, ktorý sa pred mesiacom trochu smiešne vyhovoril, že sa pre domáce povinnosti nemôže zúčastniť na slávnostnom podpise zmluvy v Lisabone, dobre vie, že Briti sú na centralizačný tlak Bruselu oveľa citlivejší než iné národy. Nech sa teda v tomto roku dejú zázraky...
Tieto zmeny, ktoré svojím významom ďaleko predstihujú oslavované pričlenenie k Schengenu a sú skôr porovnateľné s naším vstupom do EÚ, však v krajine nevyvolávajú nijaké vzrušenie.
Prijatie eura sa predkladá ako viac-menej technicko-ekonomický problém, hoci vzdanie sa vlastnej meny je výsostne politická otázka. Jeden rozdiel tu je. To, že o rok by sme mali platiť novou menou, je všeobecne známa skutočnosť, na ktorú sa pripravujú rôzne inštitúcie aj firmy. No o Lisabonskej zmluve, ktorú odklepli v polovici decembra lídri krajín,
nemá tušenie ani nadpriemerne informovaný občan. V stave verejného bezvedomia o tom, čo prichádza z EÚ, si tak politici v doterajších verejných proklamáciách bez problémov vystačia s bezobsažnými frázami. Mediálny tlak na politikov, cez ktorý by sa verejnosť mohla dozvedieť viac, neexistuje, keďže aj pre novinárov je to nezaujímavý, nezrozumiteľný dokument. V tejto atmosfére si vláda Roberta Fica vo fáze formulovania pozícií jednotlivých štátov EÚ preto mohla pokojne dovoliť nemať k Lisabonskej zmluve ani jednu (!) pripomienku. O tom, čo zmluva naozaj znamená, vedia kompetentní ľudia na ministerstve zahraničia, zopár ďalších ľudí a hádam aj náš premiér a doktor práv v jednej osobe. Neprepadajme však zúfalstvu nad našou malosťou – podobný nezáujem panuje aj vo väčšine iných členských štátoch, čo zrejme teší tvorcov zmluvy, ktorí si želajú v priebehu tohto roka jej hladkú ratifikáciu. Pre jej neatraktívnosť a nezrozumiteľnosť urobili dosť. Predchodkyňa Lisabonskej zmluvy, euroústava, ešte vzbudzovala aké-také vášne, ktoré viedli Francúzov a Holanďanov k jej odmietnutiu. Tí síce tiež veľa netušili o jej obsahu, ale pojem ústava bol dostatočne dramatický.
.komu sa chce čítať?
Už sám jazyk euroústavy bol nepekný, to bol dôvod, prečo ju vtedy Václav Havel, inak jej priaznivec, označil ako „upovídaný, zašmodrchaný text“. Text Lisabonskej zmluvy sa pre istotu nedá normálne čítať vôbec. Celá zmluva je vlastne revíziou už existujúcich zmlúv, Zmluvy o EÚ a Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, do ktorých boli zapracované hlavné paragrafy odmietnutej euroústavy. Výsledkom je miestami nečitateľný chuchvalec slov, oproti ktorému pôsobí aj „zašmodrchaná“ euroústava vcelku ako prehľadné čítanie. Len na ilustráciu: odborníci sa nevedia dohodnúť, v koľkých oblastiach Lisabonská zmluva presúva kompetencie zo štátov do Bruselu. Jedni ich počet odhadujú na vyše 40, iní „hádajú“ do 70. Kompetencia sem, kompetencia tam...
.smerom k horšiemu
Náš časopis je známy tým, že nevíta vstup do eurozóny a krach euroústavy pokladal za úspech. Preto by podľa nás bolo dobré, keby sa v tomto roku rozhodlo o odklade eura, ktoré napríklad Česi neplánujú ani v dohľadnom čase a ešte lepšie by bolo, keby Lisabonská zmluva stroskotala v ratifikačnom procese. Kým v prípade eura existujú popri nevýhodách a rizikách aj zrejmé výhody (viac v texte Roberta Žitňanského), v prípade Lisabonskej zmluvy, ktorá je silným odvarom euroústavy, jednoznačne prevažuje bilancia nevýhod – prirodzene, najmä z pohľadu kritikov ďalšej bruselskej centralizácie. Dôvodov, prečo by bolo dobré, keby táto zmluva neprežila tento rok, je niekoľko a sú závažné.
V prvom rade, zmluva je v priamom rozpore s Laekenskou deklaráciou, ktorú posvätili lídri EÚ v decembri 2001. Táto deklarácia bola aspoň pokusom o chorobopis EÚ – poukazovalo sa na demokratický deficit únie, jej nezrozumiteľnosť, odtrhnutosť od ľudí, prvýkrát sa zmienila možnosť, že integrácia nie je len jednosmerka, ale že niektoré kompetencie sa môžu presunúť aj späť na štáty. Zmluva však tieto problémy nerieši, ale skôr prehlbuje. Jeden príklad za mnohé: nijako sa nevyriešil problém postavenia Európskeho súdneho dvora (ESD), ktorý už niekoľkokrát v minulosti svojvoľne rozšíril právomoci EÚ na úkor štátov. Naopak, ten bude bdieť aj nad dodžiavaním novozakotvenej Charty základných práv, ktorá zďaleka nie je iba výpočtom základných ľudských práv. Už teraz sa odborníci v zahraničných analýzach nevedia dohodnúť, čo všetko to bude znamenať – nakoľko budú môcť sudcovia v Luxemburgu hovoriť do nášho sociálneho a pracovného práva. To bol aj dôvod, prečo Briti a Poliaci tlačili na to, aby sa ich uplatňovanie Charty netýkalo. Ale odborníci sa opäť nevedia zhodnúť, či ich výnimky majú šancu na prežitie. Odpoveď by však ESD, ktorý sa chápe viac ako motor európskej integrácie než ako prísny strážca zmlúv, dodal zrejme rýchlo. Prezident ESD Vassilios Skouris sa pred časom bránil výčitkám, že jeho inštitúcia príliš zasahuje do sociálnej politiky štátov, slovami: „Ten, kto chce sociálnu Európu, nám nemôže vyčítať, že sme zašli priďaleko.“ Práve táto európska inštitúcia vychádza z Lisabonskej zmluvy ako veľký, a ako uvedieme neskôr, nie posledný víťaz.
.komu patrí EÚ?
Výrečnou črtou Lisabonskej zmluvy je, že presúva zo štátov na rozhodovaciu úroveň EÚ Bruselu niekoľko desiatok právomocí, no ani jednu právomoc nevracia späť. Najvážnejším posunom je, že sa pod pôsobnosť EÚ dostáva oblasť spravodlivosti a bezpečnosti (policajná a súdna kooperácia) a politické rozhodnutia v ďalších oblastiach: azyl, imigrácia, energetika, doprava, verejné zdravie, sociálne zabezpečenie, turistika, šport... O niektorých z nich už aj predtým mohla rozhodovať EÚ, teraz sa však ruší právo veta a nahrádza novou kvalifikovanou väčšinou. A tu by mali najmä stredné a menšie krajiny, teda aj Slovensko, spozornieť. Váha týchto krajín sa pri hlasovaniach o normách EÚ, podľa ktorých sa ich obyvatelia musia riadiť, v Radách ministrov zreteľne zníži. Momentálne existuje v podobe zmluvy z Nice takzvaný systém vážených hlasov, podľa ktorého disponuje 80-miliónové Nemecko 29 hlasmi, 40-miliónové Poľsko 27, Česi 12 a Slováci 7 hlasmi. Od roku 2014 však podľa zmluvy začne platiť nový systém takzvanej dvojitej väčšiny. Zákon bude platiť vtedy, ak ho podporí 55 percent členských štátov tvoriacich 65 percent populácie, pričom zablokovať ho môžu minimálne štyri krajiny. Jednoznačným víťazom tejto zmeny je Nemecko. Tri bruselské think-tanky (EPS, Egmont, EPC) v spoločnej štúdii vyrátali, že kým podľa zmluvy z Nice mali Nemci pri hlasovaní o takmer 18 percent menšiu váhu než by zodpovedalo ich podielu na populácii, teraz sa to preklopí a budú nadreprezentovaní o 23 percent. Malé Slovensko na rozdiel od Česka síce samo osebe nestratí, ale výrazné oslabenie stredných a menších štátov (tým pádom celej Vyšehradskej štvorky) v prospech štyroch najväčších štátov a najmä Nemecka, je sotva v našom národnom záujme. Iste, dá sa namietať, že k hlasovaniam v Radách ministrov v praxi takmer vôbec neprichádza. Ale prečo Nemcom a Francúzom na novom modeli záležalo natoľko, že pre roztržky s Poľskom v tejto veci v lete minulého roku takmer stroskotal summit? Hlasy sú jednoducho „potenciálnymi zbraňami“, ktorými možno mávať v legislatívnom procese. Mimochodom, boli to Nemci a Francúzi, ktorí pred štyrmi rokmi zastavili hlasovaním konanie Komisie vinou ich vysokého deficitu. Práve touto zmluvou dostávajú lepšiu možnosť, ako presadzovať cez európsku legislatívu svoje záujmy, ale najmä výhodný nástroj ako blokovať či hroziť blokáciou návrhov, ktoré im nie sú po vôli.
.záplavy v Európe
Hromadné rušenie práva veta a nový systém hlasovania prívrženci novej zmluvy zdôvodňujú tým, že EÚ potrebuje vyššiu efektivitu rozhodovania a vyššiu akcieschopnosť. Ale o čom je vlastne reč? V súčasnosti platí asi 22-tisíc legislatívnych aktov Únie. Pritom v priebehu 40 rokov, v rokoch 1957 až 1997, vydal Brusel desaťtisíc noriem, kým za posledných desať rokov to bolo dvanásťtisíc noriem. Podľa eurokritického think-tanku Open Europe vzniklo v Británii od roku 1998 celkom alebo čiastočne až 77 percent regulácií z iniciatívy EÚ. Asi ešte hodnovernejší prieskum robilo nemecké ministerstvo spravodlivosti, podľa ktorého v rokoch 1998 až 2004 pochádzalo 84 percent právnych aktov z Bruselu, len 16 percent z Berlína. Prívrženci čoraz užšej integrácie však tvrdia, že Európa bude úspešná v prípade, že Únia bude silnejšia a efektívnejšia než je dnes...
.bezzubé parlamenty
V takejto prekrútenej optike sa nemožno čudovať, že posilňovanie orgánov EÚ sa berie ako samozrejmosť. Už ani euroskeptikom nenapadne kritizovať fakt, že Európsky parlament, kedysi relatívne bezvýznamný, bude môcť vďaka Lisabonu spolurozhodovať o ďalších 40 oblastiach. Pritom sa v novinách v súvislosti s europarlamentom nepíše, respektíve sa nanajvýš zdôrazňuje, že sa zmení počet poslancov. To je však malichernosť. Omnoho dôležitejší je iný paragraf zmluvy, podľa ktorého europoslanci získajú výsadu navrhovať revíziu zmluvy. Inými slovami, budú môcť navrhovať prenos ďalších kompetencií zo štátov do Bruselu. Keďže v parlamente vládnu silné federalistické nálady (mnohým poslancom napríklad prekáža, že Únia nerozhoduje aj o daniach), štrasburský parlament tak získa jedinečný nástroj, ako tlačiť na ďalšiu bruselizáciu Európy.
V krátkych prehľadoch sa zvykne uvádzať, že táto zmluva predsa len vyhovela Laekanskej deklarácii a tým, ktorí požadovali väčšie vtiahnutie národných parlamentov do legislatívneho procesu EÚ. Bližší pohľad však optimizmus utlmí. Iste, tretina parlamentov štátov EÚ môže vzniesť námietku, ak sa im zdá, že návrh Komisie je v rozpore s princípom subsidiarity (teda, že EÚ chce zasiahnuť do sféry, o ktorej má rozhodovať štát). Má na to osem týždňov od predstavenia návrhu – ťažko si predstaviť, že by sa minimálne deväť parlamentov vedelo v takom čase zmobilizovať. Keby sa im to aj podarilo, Komisia môže, ale nemusí ich námietku akceptovať. Ide teda celkom o bezzubý inštrument. Spomínané bruselské think-tanky okrem toho upozornili, že táto právomoc parlamentov by sa mala dotýkať asi 60 až 70 návrhov zákonov, ktoré Komisia ročne predloží. Nie však dvoch až troch tisícok opatrení a rozhodnutí výborov Komisie, ktoré ročne zaplavia členské štáty.
.revolučný potenciál
Výpočet zásadných zmien by mohol pokračovať: zmluvou získava EÚ právnu subjektivitu (doteraz ju mali iba Európske spoločenstvá), čo jej bude umožnovať uzatvárať medzinárodné zmluvy s inými partnermi vo všetkých oblastiach, ktoré pokrýva – dosiaľ tak mohla robiť iba v obchodnej politike. Lisabonská zmluva je ďalej revolučná v tom, že umožňuje presúvanie právomocí zo štátov na EÚ, ale aj späť bez toho, aby sa musela na medzivládnych summitoch dohadovať nová zmluva. Na presun právomoci bude stačiť jednomyseľné rozhodnutie predstaviteľov jednotlivých štátov v Európskej rade. Zmluva tak v sebe skrýva veľký potenciál posúvať EÚ v tichosti spôsobom, aký dnes sotva predvídať.
Osud európskej ústavy dokazuje, že podpis lídrov EÚ pod eurozmluvu ešte nemusí znamenať jej konečný úspech. Teraz je však možností na stroskotanie Lisabonskej zmluvy v ratifikačnom procese podstatne menej než bolo v prípade referend o euroústave. Zatiaľ je jasné, že referendum bude iba v Írsku, v drvivej väčšine štátov sa bude o zmluve hlasovať v parlamentoch. A ťažko si predstaviť v EÚ parlament, ktorý by hlasoval proti. Komplikácie však nie sú vylúčené – britský premiér Gordon Brown, ktorý sa pred mesiacom trochu smiešne vyhovoril, že sa pre domáce povinnosti nemôže zúčastniť na slávnostnom podpise zmluvy v Lisabone, dobre vie, že Briti sú na centralizačný tlak Bruselu oveľa citlivejší než iné národy. Nech sa teda v tomto roku dejú zázraky...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.