Založenie KDH bolo takisto ako vznik VPN, DS, Občanského fóra, ODS či Občanského hnutí nevyhnutným predpokladom slobody. Dnes sa na politické strany pozeráme s nedôverou a nechuťou, ale mýli sa každý, kto tvrdí, že bez nich, a teda bez slobodného výberu našich reprezentantov, by tu bolo lepšie. Nebolo. Naopak, skôr či neskôr by sa svet bez politických strán zvrhol na tyraniu.
Nedôvera a nechuť k dnešným politickým stranám a politike ako takej však má svoje racionálne jadro. A dlhý príbeh KDH ho krásne ilustruje. Toto hnutie bolo presne pred 25 rokmi založené pre ideu. Dalo sa s ňou súhlasiť, alebo ju odmietať, ale bola to idea. Snom Jána Čarnogurského bolo moderné Slovensko, postavené na kresťanskej tradícii, ktoré bude súčasťou Západu, ale aj predpolím Ruska.
A teraz si položme kľúčovú otázku: Aký je sen dnešného KDH?
Tvrdím, že KDH, ale ani Smer, SDKÚ, Sieť či Most už žiadny sen, ideu či predstavu o Slovensku nemajú. Majú už len chuť byť. Byť zvolený, byť vo vláde, byť na očiach. Pokojne aj so Smerom, vlastne s hocikým.
Za 25 rokov sme tu prešli od presadzovania ideí k presadzovaniu seba. Dialo sa to postupne, skryto, takmer nebadane. Lenže keď bol záujem krajiny definitívne pochovaný záujmom strán a ich lídrov, zrazu sa to nedá skryť. Cítiť to z neúprimného pohľadu, naučeného gesta, nudného prejavu, vyprázdnenej reči. Kedysi politik verbálne volal: Voľte ma, aby som čosi zmenil! Preto boli voľby sviatkom. Dnes však neverbálne kričí: Voľte ma, lebo chcem byť dôležitý! A preto sú voľby utrpením.
Nedôvera a nechuť ľudí k politickým stranám sú pritom veľmi nebezpečné, pretože vytvárajú priestor pre polobláznov a konšpirátorov. A tí sa tu už naozaj roja. Ale návrat k ideám ako základu zdravej politiky v situácii, keď strany morálne i ideovo spráchniveli, sa zdá nemožný. Čo chceme robiť, keď Františka Mikloška, Fedora Gála, Petra Zajaca či Antona Vavra nahradili Figeľ, Frešo a Matovič? Cítite to zúfalstvo?
Nepoznám odpoveď. Ale riešením nie sú staré ani nové strany. Jedinú nádej vidím v tom, ak sebavedomí a rovní ľudia, ktorí svoju dôležitosť a cenu neodvodzujú od politickej funkcie či možnosti rýchleho zbohatnutia, začnú vstupovať do politiky.
25-ročný príbeh KDH sa končí stratou elementárnej odvahy, pravdivosti a integrity. Je čas na nové príbehy.
PS:
Vážení čitatelia, v týchto dňoch a týždňoch začíname hovoriť s rôznymi televíziami o vysielaní Lampy. Veľmi dôležité je, že za prvé dva týždne sme na účet nášho občianskeho združenia .týždeň – fond pre kvalitnú žurnalistiku (číslo účtu 2949 459 570/1100) vyzbierali už viac ako polovicu zo sumy 30-tisíc eur, ktoré potrebujeme na technické vybavenie Lampy tak, aby sme ju mohli robiť nezávisle od akejkoľvek televízie. Ak sa nám do polovice marca podarí vyzbierať zvyšok, od apríla začneme Lampu znovu vyrábať.
Ďakujeme.
Nedôvera a nechuť k dnešným politickým stranám a politike ako takej však má svoje racionálne jadro. A dlhý príbeh KDH ho krásne ilustruje. Toto hnutie bolo presne pred 25 rokmi založené pre ideu. Dalo sa s ňou súhlasiť, alebo ju odmietať, ale bola to idea. Snom Jána Čarnogurského bolo moderné Slovensko, postavené na kresťanskej tradícii, ktoré bude súčasťou Západu, ale aj predpolím Ruska.
A teraz si položme kľúčovú otázku: Aký je sen dnešného KDH?
Tvrdím, že KDH, ale ani Smer, SDKÚ, Sieť či Most už žiadny sen, ideu či predstavu o Slovensku nemajú. Majú už len chuť byť. Byť zvolený, byť vo vláde, byť na očiach. Pokojne aj so Smerom, vlastne s hocikým.
Za 25 rokov sme tu prešli od presadzovania ideí k presadzovaniu seba. Dialo sa to postupne, skryto, takmer nebadane. Lenže keď bol záujem krajiny definitívne pochovaný záujmom strán a ich lídrov, zrazu sa to nedá skryť. Cítiť to z neúprimného pohľadu, naučeného gesta, nudného prejavu, vyprázdnenej reči. Kedysi politik verbálne volal: Voľte ma, aby som čosi zmenil! Preto boli voľby sviatkom. Dnes však neverbálne kričí: Voľte ma, lebo chcem byť dôležitý! A preto sú voľby utrpením.
Nedôvera a nechuť ľudí k politickým stranám sú pritom veľmi nebezpečné, pretože vytvárajú priestor pre polobláznov a konšpirátorov. A tí sa tu už naozaj roja. Ale návrat k ideám ako základu zdravej politiky v situácii, keď strany morálne i ideovo spráchniveli, sa zdá nemožný. Čo chceme robiť, keď Františka Mikloška, Fedora Gála, Petra Zajaca či Antona Vavra nahradili Figeľ, Frešo a Matovič? Cítite to zúfalstvo?
Nepoznám odpoveď. Ale riešením nie sú staré ani nové strany. Jedinú nádej vidím v tom, ak sebavedomí a rovní ľudia, ktorí svoju dôležitosť a cenu neodvodzujú od politickej funkcie či možnosti rýchleho zbohatnutia, začnú vstupovať do politiky.
25-ročný príbeh KDH sa končí stratou elementárnej odvahy, pravdivosti a integrity. Je čas na nové príbehy.
PS:
Vážení čitatelia, v týchto dňoch a týždňoch začíname hovoriť s rôznymi televíziami o vysielaní Lampy. Veľmi dôležité je, že za prvé dva týždne sme na účet nášho občianskeho združenia .týždeň – fond pre kvalitnú žurnalistiku (číslo účtu 2949 459 570/1100) vyzbierali už viac ako polovicu zo sumy 30-tisíc eur, ktoré potrebujeme na technické vybavenie Lampy tak, aby sme ju mohli robiť nezávisle od akejkoľvek televízie. Ak sa nám do polovice marca podarí vyzbierať zvyšok, od apríla začneme Lampu znovu vyrábať.
Ďakujeme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.