Ako rehoľníci sme na Slovensku vstúpili do oslavy roka zasväteného životu, ako kresťania sme vstúpili do času pokánia. Výborné príležitosti opýtať sa nášho svedomia, čo sme to urobili (respektíve neurobili) že sme došli až sem. Je čas pozametať si v cirkvi pred vlastným prahom.
Ideál Kristovho evanjelia nikdy nebol v kríze, bol a ostáva čistý a silný pre vybudovanie človeka zvnútra. Zdá sa, že v kríze sme ponorení my, ktorí máme byť nositeľmi daru a Ducha Evanjelia. Keby sme v ňom boli konzistentne zakorenení, nikdy by si žiadny referendoví predskokani (zo strachu pred strápnením) nedovolili vytrhávanie jeho kontextu zavesené na bilbordy, ktoré budú možno o chvíľu hlásať, že Ježiš v evanjeliu vystupuje ako večný obhajca pedofílie. Treba žiť súvzťažnú kontinuitu toho, čo hovorí evanjelium pre náš život. Kristus nám neponúka pozvanie na lacnú bezbolestnú cestu bez kríža, lebo ani On sám nešiel po takej. Nejde teda o plytké zbratanie sa s týmto svetom, ale o jeho prekvasenie s pokorným vedomím, že máme čo ponúknuť. Len tak nás prestane strašiť odluka cirkvi od štátu a pochopíme, že predreferendové rozdelenie spoločnosti vôbec nie je najväčším zlom. Veď ani Ježiš nepriniesol na zem nejaký zdanlivý pokoj, ktorý by zámerne prehliadal hlboké rozdiely medzi ľuďmi, len preto, aby zachoval sladký vonkajší súlad. Netúžme po cirkvi triumfalizmu, lebo história nás učí, že existuje niečo ako zvláštny smútok víťazov, ktorý berie zopár cenností. Opýtajte sa cyklistu Armstronga.
Ideál Kristovho evanjelia nikdy nebol v kríze, bol a ostáva čistý a silný pre vybudovanie človeka zvnútra. Zdá sa, že v kríze sme ponorení my, ktorí máme byť nositeľmi daru a Ducha Evanjelia. Keby sme v ňom boli konzistentne zakorenení, nikdy by si žiadny referendoví predskokani (zo strachu pred strápnením) nedovolili vytrhávanie jeho kontextu zavesené na bilbordy, ktoré budú možno o chvíľu hlásať, že Ježiš v evanjeliu vystupuje ako večný obhajca pedofílie. Treba žiť súvzťažnú kontinuitu toho, čo hovorí evanjelium pre náš život. Kristus nám neponúka pozvanie na lacnú bezbolestnú cestu bez kríža, lebo ani On sám nešiel po takej. Nejde teda o plytké zbratanie sa s týmto svetom, ale o jeho prekvasenie s pokorným vedomím, že máme čo ponúknuť. Len tak nás prestane strašiť odluka cirkvi od štátu a pochopíme, že predreferendové rozdelenie spoločnosti vôbec nie je najväčším zlom. Veď ani Ježiš nepriniesol na zem nejaký zdanlivý pokoj, ktorý by zámerne prehliadal hlboké rozdiely medzi ľuďmi, len preto, aby zachoval sladký vonkajší súlad. Netúžme po cirkvi triumfalizmu, lebo história nás učí, že existuje niečo ako zvláštny smútok víťazov, ktorý berie zopár cenností. Opýtajte sa cyklistu Armstronga.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.