Netúžim nariekať za časmi, keď tu Stoka bola, som fatalistka, presvedčená o tom, že všetko je „presne také aké má byť“ (ako vravieval Vasil Turok, rusínsky guru.) A Stoka musela padnúť. Pri pohľade na prázdne miesto, kde doteraz nič nie je a mohla tam tá stará budova, pomaľovaná slovenskými výtvarníkmi, pokojne ďalej žiť svojím životom, mi však dochádza to hlavné. Prečo musela padnúť. Odpoveď je prostá: Aby nebránila v jednoliatom výhľade. Takáto zvrátenosť sa ani vo voľnej prírode nevyskytuje. Stoka, skrátka, iba nevyhovovala vkusu tých, čo postavili celú tú parádu zo skla a kovu oproti. V tom je celá tragédia Slovenska a jeho mentálna bieda. Ani naši moderní architekti nie sú nič iné než ich komunistickí predchodcovia. Ich povaha je boľševická. Aj lev zabíja občas len z hry, ale dá sa to pochopiť: Musí si precvičovať svoje schopnosti lovu. Čo si precvičili slovenskí architekti? Že nie sú schopní nechať žiť niečo, čo už tu je, má vlastného, osobitého ducha, čo neprojektovali sami. Že o skutočnej tradícii nemajú ani šajnu. To autentické, čo vzniklo aj bez nich, neprijmú. Vedia to len zašliapnuť silou a nakresliť miesto toho svoj modrý umelohmotný plot. Občas pri tom plote stojím a predstavujem si, ako tam na terase, pri zrekonštruovanej fasáde, sedia starí štamgasti a pozorujú japonských turistov, čo sa fotia pri Bubánovej maľbe a krčme sa darí. Lebo presne tak by to bolo. Keby... Keby sme nežili na krásnom, jednoliatom Slovensku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.