Obchodná

ĽS: Keď v roku 1982 zomrel Leonid Iľjič Brežnev, normalizácia bežala na plné obrátky. Vo výkladoch na Obchodnej ulici boli všade jeho fotografie a ja som nemal odvahu zachytiť to na film. Toto všetko sa zopakovalo po 16 mesiacoch 9. februára 1984, keď zomrel ďalší súdruh, generálny tajomník Jurij Vladimirovič Andropov. Jeho portrétmi bola znovu zaplavená celá ulica. Tento moment odštartoval moje dokumentovanie Obchodnej. Podarilo sa mi zachytiť zaujímavé konfrontácie, ktoré vznikli spojením názvu obchodu a samotného parte a začal som si všímať aj inú politickú výzdobu výkladov ako boli napríklad Víťazný február, prvý a deviaty máj, SNP, VOSR a podobne. Maličké foto som daroval pár priateľom ako Novoročný pozdrav. Niektorí z nich mali strach vlastniť takéto foto a reagovali otázkou, prečo sa tak veľmi usilujem o pobyt v Leopoldove alebo Ilave. O rok a mesiac prišla smrť ďalšieho sovietskeho generálneho tajomníka Konstantina Ustinoviča Černenka a situácia na Obchodnej sa znovu zopakovala. Ľudia chodili okolo obchodov a nedochádzali im súvislosti. Takéto fotenie sa mi odvtedy stalo poslaním a snažil som sa zachytiť rituály doby prezentované vo výkladoch. Tá insitná úprimnosť aranžérov bola jedinečná, niektorí ako keby súťažili v hľadaní „nových foriem agitácie“, iní to odbili „aby bolo“. Potom prišla novembrová Nežná a ja som zase fotil. Zdalo sa, že môžem s projektom skončiť, ale v akejsi zotrvačnosti som to nedokázal. Sedel som v „kine“ a začal pozerať druhý diel. Kapitalizmus do Obchodnej zasiahol razantnejšie ako vlečúci sa socializmus. A znova to bolo zaujímavé. V jednotlivých priestoroch sa striedali rôzne obchody. Prestavby, rekonštrukcie a sezónne výpredaje sa stali typickým znakom kapitalistického konzumu. Sledovanie príbehu ulice stále pokračovalo, aj keď som presedlal z analógu na digitál. Potom som sa pokúsil roztriediť nafotené zábery podľa jednotlivých výkladov, ale bolo to nad moje sily a schopnosti, no fotiť a archivovať som neprestával. MS: Archívom s viacerými  fasciklami s názvom „Obchodná“, som bola očarená. Mala som pocit, že človek, ktorý 30 rokov fotil ten istý projekt, musí byť blázon alebo fanatik. Ľubo nafotil okolo 4 000 záberov plus niekoľko tisíc digitálnych, ktoré bolo treba roztriediť na jednotlivé obchody či popisné čísla a rozlúštiť čas vzniku týchto záberov. Indexy – kontaktné kópie negatívov – som zoskenovala, aby sa v prípade potreby dalo s materiálom pracovať elektronicky. Manžel bol bezradný a netušil, kde začať. A tak som sa do toho dala ja. Nevedela som, ako, a tak som pribrala na pomoc viacero identifikačných pomôcok. Fasády sa prestavbami celkom zmenili. Hľadala som na domoch popisné čísla, rôzne zabudované skrinky, plynomery, elektromery, ventilátory od plynového kúrenia, rámy okien, vypínače a ďalšie identifikačné znamienka, ktoré mi pomáhali jednotlivé výklady triediť. Neskôr som sa cez google začala virtuálne prechádzať po Obchodnej a prezerať si každý dom s obchodom. Táto identifikácia trvala niekoľko mesiacov, keďže za tridsať rokov sa zmenila ich funkcia alebo vizáž niekedy aj sedemkrát. Obchodnou ulicou som denne prejšla virtuálne aj 30-krát, a tak som identifikovala približne 66 výkladov. Potom som zábery skenovala, retušovala a dôverne spoznávala históriu výkladov. Dnes, keď kráčam ulicou, vybavujú sa mi osudy jednotlivých obchodov.

Ľubo Stacho je garantom a profesorom na Katedre fotografie VŠVU v Bratislave.
Monika Stacho je doktorka umenia, mama dvoch detí a manželka Ľuba Stacha.