Kresťanstvo vyvolalo v antickom svete revolúciu, obzvlášť v oblasti sexuality. Najlepší spôsob, ako to pochopiť, je v citáte katolíckeho spisovateľa Oscara Wilda: „Všetko je o sexe, okrem sexu samotného. Ten je o moci.“
V antickom svete bolo samozrejmé, že sex súvisí s mocou. Spoločenský poriadok určovala hierarchia sústredných kružníc. V centre stál slobodný muž a občan, následne v ďalších kružniciach ženy, oslobodení otroci, cudzinci, deti, a tak ďalej. Hlavnou paradigmou sexuálneho vzťahu nebol heterosexuálny-homosexuálny pomer, alebo manželský-nemanželský pomer, dokonca nie ani plodný-neplodný styk, ale aktívny-pasívny alebo dominantný-submisívny vzťah. Hlavným tabu pre niekoho, kto bol považovaný za aktívneho, bolo, ak sa ukázal pasívnym. To bol aj dôvod, prečo sexuálne zotročenie (obzvlášť detí) nevyvolávalo hnev, podobne ako homosexualita, aspoň kým zahŕňala vzťah staršieho a mladšieho muža, takže bolo jasné, že ide o vzťah „aktívneho“ a „pasívneho“ účastníka. Takéto poňatie sa týkalo aj heterosexuálneho manželstva, keďže ženy mali nižší sociálny status ako muži.
Stojí za malé pozastavenie uvedomiť si, aký svet sa tým vytvoril. Prax nazývaná expositio, ak to máme povedať decentne – odhaľovanie malých detí, bolo nielen rozšírené, ale aj neproblematické, keďže deti mali nižší status ako dospelí. A dostupné informácie, ktoré sa nám zachovali, sa zhodujú v tom, že typickým osudom takto „odhaľovaných“ detí bola alebo smrť, alebo adopcia do otroctva, čo v zásade znamenalo sexuálne zotročenie, čo bolo najvýnosnejšie „využitie“ dieťaťa.
Verejné domy ponúkali detských sexuálnych otrokov a bolo to normálne a legálne podnikanie. Väčšina ponúkala sex so zotročenými chlapcami. Historické zdroje opisujú sex s vykastrovanými otrokmi ako obzvlášť vzrušujúci. Podľa niektorých zdrojov boli kastrované už bábätká, aby neskôr mohli pracovať vo verejných domoch. Pohanskí apologéti raných kresťanov otvorene zosmiešňovali nielen za to, že odmietali praktizovanie expositia, ale aj za to, že takéto deti zachraňovali a adoptovali si ich.
Keď Seutonius odsúdil Tiberia za to, že „učil deti, ktoré volal malé rybky, aby sa v útlom veku hrali počas kúpeľa medzi jeho nohami“ a „tie, ktoré síce neboli staršie, ale boli už silné a srdečné, navádzal na fellatio,“ nepíše o tom ako o niečom, čo by v jeho publiku vyvolávalo šok a strach, snaží sa skôr o napomenutie za nedostatok sebaovládania a užívania si mnohých pôžitkov.
.sex a hriech
Sex je vždy o moci a nadvláde. A môže to byť vzrušujúce. (Neklamme si.) Ale kresťanstvo prišlo na scénu s hlásaním úplne odlišnej etiky: Pavol opísal manželské vzťahy ako alegóriu vzťahu medzi Kristom a jeho cirkvou, vzťah, ktorý bol, samozrejme, vzťahom sebadarovania až po smrť. V civilizácii, ktorá bola celá o moci, kresťanstvo hovorilo o konci moci.
Sex získal vyššiu duchovnú hodnotu, čo znamenalo, že k nemu mohlo dochádzať za istých stanovených podmienok. Nie z mocenskej svojvôle, ale ako prejav sebadarovania, tak ako Kristus vydobyl svoje víťazstvo nad smrťou cez smrť na kríži. Pre kresťanov sa tento aspekt sexuality stal ľahko zrozumiteľný: potreba dominovať, prevládnuť (lord over), je prejavom hriešneho nutkania, je to príčina Adamovho hriechu. Preto nie je prekvapujúce, že by mohla byť taká dôležitá aj v takej vážnej veci, akou je sexualita. V klasickom kresťanskom chápaní neexistuje hriech sám osebe, vždy je prejavom nedostatku alebo skazenia dobrého. Sexualita je dobrom, ale vinou existencie hriechu musí byť predmetom disciplíny, aby získala formu sebadarovania, či už cez abstinenciu, alebo manželský (reprodukčný) sex.
A nijako nie je prekvapujúce, že tak Starý zákon, ako Pavlove apoštolské listy úzko prepájajú pohanstvo s modlárstvom a sexuálnou perverziou. Nielen pre rozsah takýchto praktík v dejinách, ako napríklad posvätný a slávnostný charakter prostitúcie, ale práve preto, že v pohanskom svete je „všetko o sexe, okrem sexu, ktorý je o moci“. V pohanskom svete vládne fraktál dominancie: muža nad ženou, oslobodeného otroka nad otrokom, občana nad cudzincom, dominantného sexuálneho partnera nad submisívnym. Pohanská sexualita vedie k pohanskému pohľadu na svet a ten vedie k pohanskej kultúre, a vice versa. To všetko uvádzam len ako rozvláčny úvod k tomu, aby som povedal: „Všimli ste si, že Päťdesiat odtieňov sivej je kultúrnym fenoménom doby?“
.návrat Bourbonovcov
Platí to isté, čo v ekonomickej sfére. Ak sa zbavíte všetkých pravidiel, nepovedie to k rozkvetu žiadnej utópie, ale stane sa to, že silní budú ovládať slabých. Sexuálna dominancia je prepojená so sociálnou dominanciou. Stačí si všimnúť, ako ukázal Ross Douthat v New York Times, ako libertinizmus štátnych škôl napomáha utvrdzovať sociálnu stratifikáciu spoločnosti (College, the Great Unequalizer, 3. máj 2014). Aj to nás vedie k pripusteniu si možnosti, že to, čo vidíme, nie je žiadna sexuálna „revolúcia“ ale skôr sexuálna reakcia: návrat Bourbonovcov, zvrátiť kresťanskú sexuálnu revolúciu a vrátiť sa k starým dobrým pohanským časom. (Sociálni konzervatívci, ktorí tvrdia, že Päťdesiat odtieňov sivej je v tomto zmysle niečím „komplementárnym“ sú, samozrejme, v tomto zmysle úplne mimo.)
Väčšina dnešných „revolucionárov“ je spochybnená hrubosťou Päťdesiatich odtieňov. Niektorých džinov je ťažké zahnať naspäť do fľaše. Aby som nebol pochopený zle, nechcem s touto analógiou zachádzať ďaleko, prezentujem ju ako istú provokáciu.
Treba však dodať, že ak niečo reprezentuje reálnu „revolúciu“, je to spoľahlivá umelá antikoncepcia. Tá naozaj zmenila toho veľa. Po druhé, hoci mnoho našich praktík môže byť pohanských, nie je to to jediné, čo sa deje. Skutočnosť, že Oscar Wilde v devätnástom storočí stále hovoril o tom, ako sex súvisí s mocou, ukazuje, ako málo bol „kresťanský Západ“ pokresťančený. Obnova autentickej kresťanskej sexuálnej etiky bude vyžadovať kreativitu, napríklad niečo na spôsob „nového feminizmu“ po ktorom volal Jána Pavol II. Napokon, ak je tu niekto skutočným revolucionárom, sú to kresťania. Pascal-Emanuel Gobry/
Francúzsky autor, publicista a podnikateľ. Zakladateľ firmy pre výskum trhu Noosphere, v minulosti sa podieľal na vytvorení BI Intelligence, spracovateľskom a výskumnom centre pre Business Insider. Píše pre viaceré médiá, o. i. pravidlený ekonomický stĺpček pre Atlantico, pravidelný stĺpček pre Forbes magazine alebo blog pre Patheos.com, kde pôvodne vyšiel aj tento článok. Jeho texty vychádzajú aj ďalších médiách, napríklad v mesačníku Atlantic, Commentary Magazine, Daily Beast, Federalist, Quartz, American Scene či denníku Le Figaro. Prednáša na ekonomickej škole HEC v Paríži, kde aj žije. Je ženatý, má jedno dieťa.
V antickom svete bolo samozrejmé, že sex súvisí s mocou. Spoločenský poriadok určovala hierarchia sústredných kružníc. V centre stál slobodný muž a občan, následne v ďalších kružniciach ženy, oslobodení otroci, cudzinci, deti, a tak ďalej. Hlavnou paradigmou sexuálneho vzťahu nebol heterosexuálny-homosexuálny pomer, alebo manželský-nemanželský pomer, dokonca nie ani plodný-neplodný styk, ale aktívny-pasívny alebo dominantný-submisívny vzťah. Hlavným tabu pre niekoho, kto bol považovaný za aktívneho, bolo, ak sa ukázal pasívnym. To bol aj dôvod, prečo sexuálne zotročenie (obzvlášť detí) nevyvolávalo hnev, podobne ako homosexualita, aspoň kým zahŕňala vzťah staršieho a mladšieho muža, takže bolo jasné, že ide o vzťah „aktívneho“ a „pasívneho“ účastníka. Takéto poňatie sa týkalo aj heterosexuálneho manželstva, keďže ženy mali nižší sociálny status ako muži.
Stojí za malé pozastavenie uvedomiť si, aký svet sa tým vytvoril. Prax nazývaná expositio, ak to máme povedať decentne – odhaľovanie malých detí, bolo nielen rozšírené, ale aj neproblematické, keďže deti mali nižší status ako dospelí. A dostupné informácie, ktoré sa nám zachovali, sa zhodujú v tom, že typickým osudom takto „odhaľovaných“ detí bola alebo smrť, alebo adopcia do otroctva, čo v zásade znamenalo sexuálne zotročenie, čo bolo najvýnosnejšie „využitie“ dieťaťa.
Verejné domy ponúkali detských sexuálnych otrokov a bolo to normálne a legálne podnikanie. Väčšina ponúkala sex so zotročenými chlapcami. Historické zdroje opisujú sex s vykastrovanými otrokmi ako obzvlášť vzrušujúci. Podľa niektorých zdrojov boli kastrované už bábätká, aby neskôr mohli pracovať vo verejných domoch. Pohanskí apologéti raných kresťanov otvorene zosmiešňovali nielen za to, že odmietali praktizovanie expositia, ale aj za to, že takéto deti zachraňovali a adoptovali si ich.
Keď Seutonius odsúdil Tiberia za to, že „učil deti, ktoré volal malé rybky, aby sa v útlom veku hrali počas kúpeľa medzi jeho nohami“ a „tie, ktoré síce neboli staršie, ale boli už silné a srdečné, navádzal na fellatio,“ nepíše o tom ako o niečom, čo by v jeho publiku vyvolávalo šok a strach, snaží sa skôr o napomenutie za nedostatok sebaovládania a užívania si mnohých pôžitkov.
.sex a hriech
Sex je vždy o moci a nadvláde. A môže to byť vzrušujúce. (Neklamme si.) Ale kresťanstvo prišlo na scénu s hlásaním úplne odlišnej etiky: Pavol opísal manželské vzťahy ako alegóriu vzťahu medzi Kristom a jeho cirkvou, vzťah, ktorý bol, samozrejme, vzťahom sebadarovania až po smrť. V civilizácii, ktorá bola celá o moci, kresťanstvo hovorilo o konci moci.
Sex získal vyššiu duchovnú hodnotu, čo znamenalo, že k nemu mohlo dochádzať za istých stanovených podmienok. Nie z mocenskej svojvôle, ale ako prejav sebadarovania, tak ako Kristus vydobyl svoje víťazstvo nad smrťou cez smrť na kríži. Pre kresťanov sa tento aspekt sexuality stal ľahko zrozumiteľný: potreba dominovať, prevládnuť (lord over), je prejavom hriešneho nutkania, je to príčina Adamovho hriechu. Preto nie je prekvapujúce, že by mohla byť taká dôležitá aj v takej vážnej veci, akou je sexualita. V klasickom kresťanskom chápaní neexistuje hriech sám osebe, vždy je prejavom nedostatku alebo skazenia dobrého. Sexualita je dobrom, ale vinou existencie hriechu musí byť predmetom disciplíny, aby získala formu sebadarovania, či už cez abstinenciu, alebo manželský (reprodukčný) sex.
A nijako nie je prekvapujúce, že tak Starý zákon, ako Pavlove apoštolské listy úzko prepájajú pohanstvo s modlárstvom a sexuálnou perverziou. Nielen pre rozsah takýchto praktík v dejinách, ako napríklad posvätný a slávnostný charakter prostitúcie, ale práve preto, že v pohanskom svete je „všetko o sexe, okrem sexu, ktorý je o moci“. V pohanskom svete vládne fraktál dominancie: muža nad ženou, oslobodeného otroka nad otrokom, občana nad cudzincom, dominantného sexuálneho partnera nad submisívnym. Pohanská sexualita vedie k pohanskému pohľadu na svet a ten vedie k pohanskej kultúre, a vice versa. To všetko uvádzam len ako rozvláčny úvod k tomu, aby som povedal: „Všimli ste si, že Päťdesiat odtieňov sivej je kultúrnym fenoménom doby?“
.návrat Bourbonovcov
Platí to isté, čo v ekonomickej sfére. Ak sa zbavíte všetkých pravidiel, nepovedie to k rozkvetu žiadnej utópie, ale stane sa to, že silní budú ovládať slabých. Sexuálna dominancia je prepojená so sociálnou dominanciou. Stačí si všimnúť, ako ukázal Ross Douthat v New York Times, ako libertinizmus štátnych škôl napomáha utvrdzovať sociálnu stratifikáciu spoločnosti (College, the Great Unequalizer, 3. máj 2014). Aj to nás vedie k pripusteniu si možnosti, že to, čo vidíme, nie je žiadna sexuálna „revolúcia“ ale skôr sexuálna reakcia: návrat Bourbonovcov, zvrátiť kresťanskú sexuálnu revolúciu a vrátiť sa k starým dobrým pohanským časom. (Sociálni konzervatívci, ktorí tvrdia, že Päťdesiat odtieňov sivej je v tomto zmysle niečím „komplementárnym“ sú, samozrejme, v tomto zmysle úplne mimo.)
Väčšina dnešných „revolucionárov“ je spochybnená hrubosťou Päťdesiatich odtieňov. Niektorých džinov je ťažké zahnať naspäť do fľaše. Aby som nebol pochopený zle, nechcem s touto analógiou zachádzať ďaleko, prezentujem ju ako istú provokáciu.
Treba však dodať, že ak niečo reprezentuje reálnu „revolúciu“, je to spoľahlivá umelá antikoncepcia. Tá naozaj zmenila toho veľa. Po druhé, hoci mnoho našich praktík môže byť pohanských, nie je to to jediné, čo sa deje. Skutočnosť, že Oscar Wilde v devätnástom storočí stále hovoril o tom, ako sex súvisí s mocou, ukazuje, ako málo bol „kresťanský Západ“ pokresťančený. Obnova autentickej kresťanskej sexuálnej etiky bude vyžadovať kreativitu, napríklad niečo na spôsob „nového feminizmu“ po ktorom volal Jána Pavol II. Napokon, ak je tu niekto skutočným revolucionárom, sú to kresťania. Pascal-Emanuel Gobry/
Francúzsky autor, publicista a podnikateľ. Zakladateľ firmy pre výskum trhu Noosphere, v minulosti sa podieľal na vytvorení BI Intelligence, spracovateľskom a výskumnom centre pre Business Insider. Píše pre viaceré médiá, o. i. pravidlený ekonomický stĺpček pre Atlantico, pravidelný stĺpček pre Forbes magazine alebo blog pre Patheos.com, kde pôvodne vyšiel aj tento článok. Jeho texty vychádzajú aj ďalších médiách, napríklad v mesačníku Atlantic, Commentary Magazine, Daily Beast, Federalist, Quartz, American Scene či denníku Le Figaro. Prednáša na ekonomickej škole HEC v Paríži, kde aj žije. Je ženatý, má jedno dieťa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.