.boyhood a Ida
Akadémia filmového umenia a vied bola založená v Los Angeles roku 1927. Ako už, koniec koncov, vyplýva z pompézneho názvu, jej prvých 36 členov si dalo za úlohu pozdvihnúť kinematografiu v očiach verejnosti z úrovne populárnej zábavy do umeleckých a vedeckých výšin. Prečo nie. Pekné poslanie. Ak by sa tým Akadémia stále riadila, svoju Cenu za najlepší film by v roku 2015 podľa môjho názoru musela dať filmu Boyhood režiséra Richarda Linklatera. Spomedzi všetkých nominovaných diel je rozhodne najinovatívnejší, obsahuje vysokú mieru autenticity, prekvapujúco silnú referenčnú spätosť s realitou a brilantné dramaturgické riešenia v súvislosti s montážou. A nie je trápny, čo sa drvivej väčšine filmov o dospievaní stáva.
V kategórii Najlepší cudzojazyčný film by som mal problém. (Mimochodom, škoda, že sa sem nedostala Vyššia moc Rubena Ostlunda.) Ida (Pawel Pawlikowski) aj Leviathan (Andrej Zvjagincev) sú skvelé filmy. Oba vyčnievajú z radu ostatných nominovaných. Cenu by si asi viac zaslúžila Ida. Je to síce film jednoduchší, konkrétnejší a menej metaforický ako symbolický Leviathan, ale bravúrne dodržiava po celý čas jednotu štýlu a kompaktnosť svojej poetiky, bez nejakej zjavnej kalkulácie, vytvárajúc špecifickú atmosféru.
Boyhood aj Ida sú pomerne tradičné, konvenčné filmy. Akadémia nikdy nenominuje experimentálne diela, uprednostňuje z rôznych dôvodov štandardné hrané filmy s príbehom. Tvorivú koncepciu viacročného nakrúcania, ktorú použil Richard Linklater, využíva dokumentárny film už desiatky rokov, v podstate od pradávna. A filmov, využívajúcich tému à la Ida bolo už tiež mnoho. Ale obe tieto diela tak či onak dokazujú, že film chápaný ako umelecký druh mŕtvy nie je a ani nebude, že sa dá stále divákovi na plátne ukázať to, čo by svojimi očami v bežnom svete nikdy vidieť nemohol. A ešte ho aj prinútia nad tým rozmýšľať. Prosto pozdvihujú kinematografiu v očiach verejnosti do umeleckých výšin.
V predchádzajúcom texte som sa sústredil na dve z kategórií Cien Akadémie. Je aj mnoho ďalších, napríklad kategórie Najlepší (dlho či krátkometrážny) dokument sú v posledných rokoch čoraz viac sledované, získali si rešpekt a pomerne slušnú autoritu. Alebo ceny pre scenáristov, herečky, za kameru, a tak ďalej. Ale tým sa už nebudem zaoberať, pretože o nich vlastne nič neviem a Juraj Kušnierik mi pri zadávaní témy povedal, že nemusím.
.martin Ciel
.kmeň
Ešte šťastie, že nie som jednou z tých asi šesťtisíc členiek a členov Akadémie filmových umení a vied, ktorá zodpovedá za udeľovanie Oscarov. Lebo by som bola smutná, pretože by som medzi nominovanými snímkami ani v cudzojazyčnej sekcii nenašla tú, čo ma v minulom roku najväčšmi očarila – či vlastne: vyrazila mi dych. Film Kmeň ukrajinského scenáristu a režiséra Miroslava Slabošpického. Príbeh o mladých hluchonemých ľuďoch. Komunikujú posunkovou rečou, mimikou, gestami. Divák hodený do neznámych chladných vôd. Internát na okraji mesta ako pars pro toto nášho čudného, často agresívneho sveta. Ukrajina by o tom vedela rozprávať...
.zuzana Mojžišová
.lego príbeh
Grandhotel Budapešť aspoň jednu z deviatich nominácií takmer určite premení, takže netreba nič príliš korigovať, aj tak nikto vlani nenakrútil vnútorne slobodnejší film ako práve Wes Anderson. Oscarov rešpektujem a mám rád takých, akí sú, mainstreamová šou, už len vďaka tradícii pasujúca samu seba do pozície akéhosi prívetivého strážcu „dobrého“ filmového vkusu, nech už to znamená čokoľvek. Konzervatívny tradicionalistický obraz nejestvujúceho jednoduchého pekného filmového sveta, ktorý si je vedomý vlastných limitov.
Azda preto bol Interstellar nominovaný len vo viac-menej „druhotriednych“ technických kategóriách, hoci z môjho uhla pohľadu ide o umelecky najambicióznejšiu snímku minulého roka. A myslím to celkom vážne, len by k tomu bolo znova treba otvoriť tému umenie, a na to tu nie je ani priestor, ani čas. Možno keby naň davy húfne nechodili do kina, dostalo by sa mu, čo si zaslúži, ale to už by nebol Oscar. Naďalej platí, čo platilo od Mementa – je len otázkou času, kým Christopher Nolan nejaké tie sošky získa.
Samozrejme, že mám k tohtoročným Oscarom výhrady, teda jednu, ale tá je zásadná. Film Lego príbeh nebol ani len nominovaný na cenu za najlepší celovečerný animovaný film. Neviem si to vysvetliť inak, len tak, že sa im tam nehodil pre nominačnú čistotu, alebo ako to inak nazvať. Správne, v Lego príbehu je totiž sekvencia, ktorá celú jeho animovanosť spochybňuje, potom ale mal byť Lego príbeh jednoznačne nominovaný medzi ostatnými neanimovanými filmami. A ak by bolo po mojom, vyhral by. Lebo Lego. A teraz znova vážne. Tá paradigmatická zmena, čo sa neustále toľko omieľa, že sa nám až môže zdať, že žiadnej niet, je vo filme Lego príbeh zachytená a pomenovaná až minuciózne presne. Náš koncept bytia vo vonkajšom svete, v ontologickej realite analógového typu, sa už prakticky vyčerpal, len sme si to ešte nevšimli. Ale cítime to. A presne o tom je Lego príbeh a preto mu ten Oscar patrí, bez ohľadu na to, že ani nebol nominovaný.
.juraj Malíček
.stratené dievča a Vyššia moc
Asi najsilnejšími filmami minulého roka sú pre mňa dva filmy o rodine, resp. o partnerských vzťahoch. Oba filmy sú vlastne inverzné. V prvom z nich, Stratené dievča (Gone Girl) Davida Finchera, sa podvedená psychopatická manželka nezastaví pred ničím (od fingovanej vraždy, z ktorej majú obviniť jej manžela, až po tú skutočnú, nakašírovanú ako zabitie v sebaobrane) a napokon drží neverného, no inak zodpovedného manžela v šachu, takže ho pred televíznymi kamerami donúti predstierať, že sú šťastný pár, ktorý sa čoskoro stane rovnako šťastnou tradičnou rodinou. Vo Vyššej moci (Force majeure) Rubena Östlunda sa, naopak, nestane nič: nikto nezomrie, nikto nikomu neublíži, rodinu však na pár dní načisto rozvráti inštinktívne egoistický postoj otca, ktorý pred rútiacou sa lavínou nechá manželku a deti napospas osudu a sám zdupká. Prehodnocovanie rodových úloh, ale aj silných a slabých stránok našich pováh či vzťahov sú témami oboch filmov. Oba fungujú ako metafory našich vlastných vzťahov a rodín – či už sú tradičné, alebo nie.
.mária Ferenčuhová
.marion Cotillard a Ida
My v Kinečku si často robíme srandu, že na získanie Oscara stačí nakrútiť film o holokauste. Ak sa však bavíme o úspechu, je jasné, že Oscar je pre filmárov tou najvyššou métou. Ja tento rok veľmi prajem tento úspech dvom Európankám, ktoré naň majú oprávnenú šancu. Tou prvou je herečka Marion Cotillard, ktorej výkon vo filme Dva dni, jedna noc mi vyrazil minulý rok v Cannes dych. Komorný a pevne zomknutý príbeh depresívnej ženy (réžia: geniálni bratia Dardennovci), ktorá počas dvoch dní musí zabojovať, aby získala naspäť svoje pracovné miesto neobsahuje jedinú scénu navyše, čo by mohla diváka nudiť, pritom mu nechýba nič k tomu, aby dokázal bytostne uveriť danej situácii a bol na nej osobne a vášnivo zainteresovaný. Scenáristická práca na modelovej dráme funguje takmer na matematickom princípe, ktorý však povyšuje štipka entropie, vďaka ktorej sa to odpočítavanie stáva ľudským a nakoniec nevypočítateľným. Nepokojná, ale pritom precízna strihová skladba a herecký výkon Marion Cotillardovej, ktorá sa až fyzicky stala ženou so silným charakterom chronicky podlamovaným nevierou v samu seba nedajú vydýchnuť. O to viac uspokojí záver, ktorý je pozitívny v niečom úplne inom než je logické vyústenie deja. Kedykoľvek odvtedy vidím v médiách fotografiu Marion, zovrie mi srdce a keď som čítala, úprimne som si zaželala, aby bola napríklad aj takto odmenená za svoje umenie.
Tou druhou oscarovou Európankou je producentka poľského filmu Ida, Ewa Puszczyńska, úžasná profesionálka, ktorú poznám osobne a viem, že má obrovskú zásluhu na tejto veľkej poľskej hrdosti. S Ewou sme sa pred dvoma rokmi zoznámili na SOFE – workshope pre filmových agentov v poľskej Wroclawi. Ako tútorka nás tu učila zostavovať precízne rozpočty, prezentovať svoje projekty a čo je hlavné – veriť im. Ona sama sa k filmu dostala pôvodne ako tlmočníčka na medzinárodných produkciách, predovšetkým reklám. Neskôr pracovala už ako producentka na množstve koprodukcií a tento rok dostala Poľsko medzi nominácie na najlepší cudzojazyčný film. Jej historky z nakrúcania, v ktorých producentka často figuruje ako James Bond v sukniach sú vysoko motivačné.
Do tretice by som rada spomenula niekoho, kto sa nikdy medzi nominácie na Oscara nedostal ani nedostane a to napriek tomu, že vytvoril jediný naozaj nesmrteľný film. Peter Kubelka, svetoznámy rakúsky avantgardný filmár a teoretik, reprezentuje „ponornú rieku kinematografie", ktorú málokto pozná a aj tak je vždy o krok vpredu, pretože podobne ako armáda v oblasti technických vynálezov, avantgardný film skúma hranice a možnosti filmového média a vytvára jeho slovník častokrát o polstoročie predtým, než po niektorom z jeho postupov siahne oscarový režisér. Takže ja by som dala Oscara Kubelkovi a nemusela by som kvôli tomu ani chodiť do Hollywoodu, pretože už čoskoro príde do Bratislavy. V Kine Mladosť premietne a bude analyzovať svoje filmy UNSERE AFRIKAREISE, ADEBAR, SCHWECHATER, ARNULF RAINER, ANTIPHON. Všetky budú premietnuté z originálnych 16mm a 35mm pásov z osobného archívu Petra Kubelku. Bude tiež prednášať o jazyku jedla. Pre Kubelku je varenie performatívnym umením a prehistorickým sochárstvom ľudstva, pôvodom kultúry, matkou všetkých umení.
.eva Križková
Akadémia filmového umenia a vied bola založená v Los Angeles roku 1927. Ako už, koniec koncov, vyplýva z pompézneho názvu, jej prvých 36 členov si dalo za úlohu pozdvihnúť kinematografiu v očiach verejnosti z úrovne populárnej zábavy do umeleckých a vedeckých výšin. Prečo nie. Pekné poslanie. Ak by sa tým Akadémia stále riadila, svoju Cenu za najlepší film by v roku 2015 podľa môjho názoru musela dať filmu Boyhood režiséra Richarda Linklatera. Spomedzi všetkých nominovaných diel je rozhodne najinovatívnejší, obsahuje vysokú mieru autenticity, prekvapujúco silnú referenčnú spätosť s realitou a brilantné dramaturgické riešenia v súvislosti s montážou. A nie je trápny, čo sa drvivej väčšine filmov o dospievaní stáva.
V kategórii Najlepší cudzojazyčný film by som mal problém. (Mimochodom, škoda, že sa sem nedostala Vyššia moc Rubena Ostlunda.) Ida (Pawel Pawlikowski) aj Leviathan (Andrej Zvjagincev) sú skvelé filmy. Oba vyčnievajú z radu ostatných nominovaných. Cenu by si asi viac zaslúžila Ida. Je to síce film jednoduchší, konkrétnejší a menej metaforický ako symbolický Leviathan, ale bravúrne dodržiava po celý čas jednotu štýlu a kompaktnosť svojej poetiky, bez nejakej zjavnej kalkulácie, vytvárajúc špecifickú atmosféru.
Boyhood aj Ida sú pomerne tradičné, konvenčné filmy. Akadémia nikdy nenominuje experimentálne diela, uprednostňuje z rôznych dôvodov štandardné hrané filmy s príbehom. Tvorivú koncepciu viacročného nakrúcania, ktorú použil Richard Linklater, využíva dokumentárny film už desiatky rokov, v podstate od pradávna. A filmov, využívajúcich tému à la Ida bolo už tiež mnoho. Ale obe tieto diela tak či onak dokazujú, že film chápaný ako umelecký druh mŕtvy nie je a ani nebude, že sa dá stále divákovi na plátne ukázať to, čo by svojimi očami v bežnom svete nikdy vidieť nemohol. A ešte ho aj prinútia nad tým rozmýšľať. Prosto pozdvihujú kinematografiu v očiach verejnosti do umeleckých výšin.
V predchádzajúcom texte som sa sústredil na dve z kategórií Cien Akadémie. Je aj mnoho ďalších, napríklad kategórie Najlepší (dlho či krátkometrážny) dokument sú v posledných rokoch čoraz viac sledované, získali si rešpekt a pomerne slušnú autoritu. Alebo ceny pre scenáristov, herečky, za kameru, a tak ďalej. Ale tým sa už nebudem zaoberať, pretože o nich vlastne nič neviem a Juraj Kušnierik mi pri zadávaní témy povedal, že nemusím.
.martin Ciel
.kmeň
Ešte šťastie, že nie som jednou z tých asi šesťtisíc členiek a členov Akadémie filmových umení a vied, ktorá zodpovedá za udeľovanie Oscarov. Lebo by som bola smutná, pretože by som medzi nominovanými snímkami ani v cudzojazyčnej sekcii nenašla tú, čo ma v minulom roku najväčšmi očarila – či vlastne: vyrazila mi dych. Film Kmeň ukrajinského scenáristu a režiséra Miroslava Slabošpického. Príbeh o mladých hluchonemých ľuďoch. Komunikujú posunkovou rečou, mimikou, gestami. Divák hodený do neznámych chladných vôd. Internát na okraji mesta ako pars pro toto nášho čudného, často agresívneho sveta. Ukrajina by o tom vedela rozprávať...
.zuzana Mojžišová
.lego príbeh
Grandhotel Budapešť aspoň jednu z deviatich nominácií takmer určite premení, takže netreba nič príliš korigovať, aj tak nikto vlani nenakrútil vnútorne slobodnejší film ako práve Wes Anderson. Oscarov rešpektujem a mám rád takých, akí sú, mainstreamová šou, už len vďaka tradícii pasujúca samu seba do pozície akéhosi prívetivého strážcu „dobrého“ filmového vkusu, nech už to znamená čokoľvek. Konzervatívny tradicionalistický obraz nejestvujúceho jednoduchého pekného filmového sveta, ktorý si je vedomý vlastných limitov.
Azda preto bol Interstellar nominovaný len vo viac-menej „druhotriednych“ technických kategóriách, hoci z môjho uhla pohľadu ide o umelecky najambicióznejšiu snímku minulého roka. A myslím to celkom vážne, len by k tomu bolo znova treba otvoriť tému umenie, a na to tu nie je ani priestor, ani čas. Možno keby naň davy húfne nechodili do kina, dostalo by sa mu, čo si zaslúži, ale to už by nebol Oscar. Naďalej platí, čo platilo od Mementa – je len otázkou času, kým Christopher Nolan nejaké tie sošky získa.
Samozrejme, že mám k tohtoročným Oscarom výhrady, teda jednu, ale tá je zásadná. Film Lego príbeh nebol ani len nominovaný na cenu za najlepší celovečerný animovaný film. Neviem si to vysvetliť inak, len tak, že sa im tam nehodil pre nominačnú čistotu, alebo ako to inak nazvať. Správne, v Lego príbehu je totiž sekvencia, ktorá celú jeho animovanosť spochybňuje, potom ale mal byť Lego príbeh jednoznačne nominovaný medzi ostatnými neanimovanými filmami. A ak by bolo po mojom, vyhral by. Lebo Lego. A teraz znova vážne. Tá paradigmatická zmena, čo sa neustále toľko omieľa, že sa nám až môže zdať, že žiadnej niet, je vo filme Lego príbeh zachytená a pomenovaná až minuciózne presne. Náš koncept bytia vo vonkajšom svete, v ontologickej realite analógového typu, sa už prakticky vyčerpal, len sme si to ešte nevšimli. Ale cítime to. A presne o tom je Lego príbeh a preto mu ten Oscar patrí, bez ohľadu na to, že ani nebol nominovaný.
.juraj Malíček
.stratené dievča a Vyššia moc
Asi najsilnejšími filmami minulého roka sú pre mňa dva filmy o rodine, resp. o partnerských vzťahoch. Oba filmy sú vlastne inverzné. V prvom z nich, Stratené dievča (Gone Girl) Davida Finchera, sa podvedená psychopatická manželka nezastaví pred ničím (od fingovanej vraždy, z ktorej majú obviniť jej manžela, až po tú skutočnú, nakašírovanú ako zabitie v sebaobrane) a napokon drží neverného, no inak zodpovedného manžela v šachu, takže ho pred televíznymi kamerami donúti predstierať, že sú šťastný pár, ktorý sa čoskoro stane rovnako šťastnou tradičnou rodinou. Vo Vyššej moci (Force majeure) Rubena Östlunda sa, naopak, nestane nič: nikto nezomrie, nikto nikomu neublíži, rodinu však na pár dní načisto rozvráti inštinktívne egoistický postoj otca, ktorý pred rútiacou sa lavínou nechá manželku a deti napospas osudu a sám zdupká. Prehodnocovanie rodových úloh, ale aj silných a slabých stránok našich pováh či vzťahov sú témami oboch filmov. Oba fungujú ako metafory našich vlastných vzťahov a rodín – či už sú tradičné, alebo nie.
.mária Ferenčuhová
.marion Cotillard a Ida
My v Kinečku si často robíme srandu, že na získanie Oscara stačí nakrútiť film o holokauste. Ak sa však bavíme o úspechu, je jasné, že Oscar je pre filmárov tou najvyššou métou. Ja tento rok veľmi prajem tento úspech dvom Európankám, ktoré naň majú oprávnenú šancu. Tou prvou je herečka Marion Cotillard, ktorej výkon vo filme Dva dni, jedna noc mi vyrazil minulý rok v Cannes dych. Komorný a pevne zomknutý príbeh depresívnej ženy (réžia: geniálni bratia Dardennovci), ktorá počas dvoch dní musí zabojovať, aby získala naspäť svoje pracovné miesto neobsahuje jedinú scénu navyše, čo by mohla diváka nudiť, pritom mu nechýba nič k tomu, aby dokázal bytostne uveriť danej situácii a bol na nej osobne a vášnivo zainteresovaný. Scenáristická práca na modelovej dráme funguje takmer na matematickom princípe, ktorý však povyšuje štipka entropie, vďaka ktorej sa to odpočítavanie stáva ľudským a nakoniec nevypočítateľným. Nepokojná, ale pritom precízna strihová skladba a herecký výkon Marion Cotillardovej, ktorá sa až fyzicky stala ženou so silným charakterom chronicky podlamovaným nevierou v samu seba nedajú vydýchnuť. O to viac uspokojí záver, ktorý je pozitívny v niečom úplne inom než je logické vyústenie deja. Kedykoľvek odvtedy vidím v médiách fotografiu Marion, zovrie mi srdce a keď som čítala, úprimne som si zaželala, aby bola napríklad aj takto odmenená za svoje umenie.
Tou druhou oscarovou Európankou je producentka poľského filmu Ida, Ewa Puszczyńska, úžasná profesionálka, ktorú poznám osobne a viem, že má obrovskú zásluhu na tejto veľkej poľskej hrdosti. S Ewou sme sa pred dvoma rokmi zoznámili na SOFE – workshope pre filmových agentov v poľskej Wroclawi. Ako tútorka nás tu učila zostavovať precízne rozpočty, prezentovať svoje projekty a čo je hlavné – veriť im. Ona sama sa k filmu dostala pôvodne ako tlmočníčka na medzinárodných produkciách, predovšetkým reklám. Neskôr pracovala už ako producentka na množstve koprodukcií a tento rok dostala Poľsko medzi nominácie na najlepší cudzojazyčný film. Jej historky z nakrúcania, v ktorých producentka často figuruje ako James Bond v sukniach sú vysoko motivačné.
Do tretice by som rada spomenula niekoho, kto sa nikdy medzi nominácie na Oscara nedostal ani nedostane a to napriek tomu, že vytvoril jediný naozaj nesmrteľný film. Peter Kubelka, svetoznámy rakúsky avantgardný filmár a teoretik, reprezentuje „ponornú rieku kinematografie", ktorú málokto pozná a aj tak je vždy o krok vpredu, pretože podobne ako armáda v oblasti technických vynálezov, avantgardný film skúma hranice a možnosti filmového média a vytvára jeho slovník častokrát o polstoročie predtým, než po niektorom z jeho postupov siahne oscarový režisér. Takže ja by som dala Oscara Kubelkovi a nemusela by som kvôli tomu ani chodiť do Hollywoodu, pretože už čoskoro príde do Bratislavy. V Kine Mladosť premietne a bude analyzovať svoje filmy UNSERE AFRIKAREISE, ADEBAR, SCHWECHATER, ARNULF RAINER, ANTIPHON. Všetky budú premietnuté z originálnych 16mm a 35mm pásov z osobného archívu Petra Kubelku. Bude tiež prednášať o jazyku jedla. Pre Kubelku je varenie performatívnym umením a prehistorickým sochárstvom ľudstva, pôvodom kultúry, matkou všetkých umení.
.eva Križková
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.