Berlínsky filmový festival nikdy nesklame. Ani v aktuálnom ročníku Berlinale to nebolo ináč. V istom zmysle je príjemné – v čoraz neprehľadnejšom filmovom priemysle – vedieť, že na niektoré nemecké istoty sa môžete spoľahnúť.
Napríklad si môžete byť istí, že aj niekoľko ďalších rokov budete pristávať na letisku Tegel – otvorenie nového berlínskeho letiska bolo znovu posunuté, tentoraz na rok 2017, pričom pôvodne malo začať fungovať už v roku 2011. A mnoho ďalších rokov sa na vás bude z obrovských obrazoviek na Postdamer Platz usmievať žoviálna tvár Dietera Kosslicka, vítajúceho filmové hviezdy na červenom koberci. Jeho mandát riaditeľa festivalu bol práve predĺžený do roku 2019 (je v tejto funkcii od roku 2001), čím jeho pozícia dosahuje stabilitu, ktorú mu môže závidieť aj Putin. Ako od mimoriadne talentovaného marketéra, ktorým nepochybne je, môžeme od neho očakávať geniálne marketingové ťahy, podobné Talent Campusu alebo Kulinárskemu kinu, ktoré vymyslel v posledných rokoch. Koniec koncov, je to práve on, kto opakuje každému, kto je ochotný počúvať, že Berlinale je „10-dňová marketingová kampaň filmu.”
.nájdi si svoj tag
Pravdupovediac, tá kampaň víťazí nad filmom častejšie, než by bolo milé.
Asi preto je Berlínsky festival taký „úspešný” podľa nekriticky uctievaných čísiel. Vyzerá to tak, že festival musí každý rok prekonať nejaký kvantitatívny rekord: či už ide o počet akreditovaných filmových profesionálov, počet návštev festivalovej webstránky, alebo počet projekcií na festivalovom filmovom trhu. Zdá sa, že nepísaným mottom festivalu je „Každému jeho vlastné kino”, keďže Kosslick a jeho tím neustále diverzifikujú ponuku smerom k fragmentovanému publiku.
Už roky sa Berlinale orientuje na „cieľové skupiny”, „záujmy” a „kategórie” viac než na všeobecnejšiu a abstraktnejšiu lásku k filmu ako takému. Neznamená to, že by ste v Berlíne nemohli uvidieť výborné filmy, ale len zriedka sú to filmy, ktoré k sebe pritiahnu všetkých. Možno, že hlavné pódium je na to príliš malé, možno, že návštevníkov festivalu prestali zaujímať filmy, ktoré „nie sú určené pre nich”.
Berlinale funguje podobne ako veľká zoznamka, ktorá dáva dokopy ponuku projekcií s náklonnosťami a záujmami publika. Najpopulárnejšími kategóriami na Berlinale sú: Menšiny, Hviezdy, Gay/Lesbian, Jedlo, Mládež, Tabu, Sloboda prejavu, Nemecký a Experimentálny. Ak sa v žiadnej z týchto kategórií nenájdete, tak Berlinale pravdepodobne nie je pre vás.
.nielen politická cena
Našťastie, filmy – napriek tomu, že sú vyberané podľa týchto kategórií – nemožno zredukovať na jednoduché „tagy”. Aktuálny držiteľ Zlatého medveďa, film disidentského iránskeho filmára Jafara Panahiho Taxík je toho dokonalým príkladom. Na prvý pohľad je to dielo, ktoré potvrdzuje ďalšiu pravdu o Berlinale: totiž, že ceny sú udeľované „politicky”. Ak sa na to pozrieme trochu cynicky, tak Pahani, ktorému iránska vláda zakázala na dvadsať rokov filmovanie a už štyri roky žije v domácom väzení, je perfektným symbolom kategórie „utláčaní filmári,” ktorú Kosslick vehementne propaguje – niekedy aj napriek nižšej kvalite filmov samotných. Taxík je, našťastie, jednoznačne silný film. Ako napísal Scott Foundas z časopisu Variety: „To, čo z Taxíka robí veľký film, je fakt, že jeho formálna hravosť, politická irónia a hlboký humanizmus by neboli slabšie, ani keby ho Pahani natočil ako slobodný občan.” Road movie po uliciach Teheránu je pritom známy žáner nezávislej iránskej filmovej scény, keďže auto je pravdepodobne najbezpečnejším miestom na slobodnú komunikáciu. Jafar Panahi, ktorý bol Kiarostamiho asistent, si pri práci na Taxíku určite znovu pozrel jeho majsterštyk Desať, v ktorom rozvádzajúca sa žena vozí vo svojom aute po Teheráne rôznych cestujúcich, vrátane svojho syna.
Pre úplnosť treba zaznamenať, že toto nie je prvýkrát, keď filmár, nežijúci na slobode, dostal prestížnu cenu. Kurdský režisér Yilmaz Güney dostal v roku 1982 Zlatú palmu v Cannes za film Yol, ktorý nakrútil Güneyho asistent podľa jeho inštrukcií. Samotný režisér bol totiž v tom čase vo väzení.
.znepokojivý El Club
Cenu Veľkej poroty získal film Pabla Larraina El Club. Ide o drámu, ktorá sa dotýka ďalšej obľúbenej témy Berlinale, totiž sexuálneho zneužívania v katolíckej cirkvi. Navrhol by som vytvorenie novej kategórie pre tieto filmy, keďže každý rok je v súťaži aspoň jeden: v roku 2013 to bol napríklad film Malgorzaty Szumowskej V mene koho, v roku 2014 snímka Dietricha Brüggemanna Krížová cesta. El Club však priniesol filmársky zážitok, ktorý presahuje prosté odsúdenie morálnych lapsusov čilskej cirkvi. Larrain vstupuje do utajeného sveta štyroch škandálmi postihnutých kňazov (prevažne odsúdených za pedofíliu, no nielen), ktorí spolu žijú v nenápadnom dome anonymného mesta na brehu Tichého oceánu.
Základný koncept je výborný, jeho spracovanie tak isto. Larrain, ktorý venoval svoje prvé tri filmy životu v Čile počas Pinochetovej diktatúry, vytvoril drsnú atmosféru, ktorá dokonale odráža vnútorný zmätok protagonistov (vedenie hercov je vynikajúce). El Club je hlboký a presný v skúmaní ľudskej psychiky a zároveň nemilosrdný v zobrazení zoho, ako Cirkev systematicky a násilne zakrývala znepokojivú pravdu.
Zvláštne na tohtoročnom Berlinale bolo to, že renomovaní režiséri – napríklad Werner Herzog, Peter Greenaway, Terrence Malick alebo Banoit Jacquot – odišli s prázdnymi rukami, naznačujúc tak generačnú výmenu. Darilo sa, ako obyčajne, latinskoamerickému filmu so štyrmi ocenenými snímkami začínajúcich aj skúsených filmárov. A nakoniec, ani východná Európa nedopadla zle: Rumun Radu Jude a Poľka Malgorzata Szumowska si rozdelili Cenu za najlepšiu réžiu za filmy Aferim! a Body (Telo).
.autor je riaditeľ festivalu Torino Film Lab.
Napríklad si môžete byť istí, že aj niekoľko ďalších rokov budete pristávať na letisku Tegel – otvorenie nového berlínskeho letiska bolo znovu posunuté, tentoraz na rok 2017, pričom pôvodne malo začať fungovať už v roku 2011. A mnoho ďalších rokov sa na vás bude z obrovských obrazoviek na Postdamer Platz usmievať žoviálna tvár Dietera Kosslicka, vítajúceho filmové hviezdy na červenom koberci. Jeho mandát riaditeľa festivalu bol práve predĺžený do roku 2019 (je v tejto funkcii od roku 2001), čím jeho pozícia dosahuje stabilitu, ktorú mu môže závidieť aj Putin. Ako od mimoriadne talentovaného marketéra, ktorým nepochybne je, môžeme od neho očakávať geniálne marketingové ťahy, podobné Talent Campusu alebo Kulinárskemu kinu, ktoré vymyslel v posledných rokoch. Koniec koncov, je to práve on, kto opakuje každému, kto je ochotný počúvať, že Berlinale je „10-dňová marketingová kampaň filmu.”
.nájdi si svoj tag
Pravdupovediac, tá kampaň víťazí nad filmom častejšie, než by bolo milé.
Asi preto je Berlínsky festival taký „úspešný” podľa nekriticky uctievaných čísiel. Vyzerá to tak, že festival musí každý rok prekonať nejaký kvantitatívny rekord: či už ide o počet akreditovaných filmových profesionálov, počet návštev festivalovej webstránky, alebo počet projekcií na festivalovom filmovom trhu. Zdá sa, že nepísaným mottom festivalu je „Každému jeho vlastné kino”, keďže Kosslick a jeho tím neustále diverzifikujú ponuku smerom k fragmentovanému publiku.
Už roky sa Berlinale orientuje na „cieľové skupiny”, „záujmy” a „kategórie” viac než na všeobecnejšiu a abstraktnejšiu lásku k filmu ako takému. Neznamená to, že by ste v Berlíne nemohli uvidieť výborné filmy, ale len zriedka sú to filmy, ktoré k sebe pritiahnu všetkých. Možno, že hlavné pódium je na to príliš malé, možno, že návštevníkov festivalu prestali zaujímať filmy, ktoré „nie sú určené pre nich”.
Berlinale funguje podobne ako veľká zoznamka, ktorá dáva dokopy ponuku projekcií s náklonnosťami a záujmami publika. Najpopulárnejšími kategóriami na Berlinale sú: Menšiny, Hviezdy, Gay/Lesbian, Jedlo, Mládež, Tabu, Sloboda prejavu, Nemecký a Experimentálny. Ak sa v žiadnej z týchto kategórií nenájdete, tak Berlinale pravdepodobne nie je pre vás.
.nielen politická cena
Našťastie, filmy – napriek tomu, že sú vyberané podľa týchto kategórií – nemožno zredukovať na jednoduché „tagy”. Aktuálny držiteľ Zlatého medveďa, film disidentského iránskeho filmára Jafara Panahiho Taxík je toho dokonalým príkladom. Na prvý pohľad je to dielo, ktoré potvrdzuje ďalšiu pravdu o Berlinale: totiž, že ceny sú udeľované „politicky”. Ak sa na to pozrieme trochu cynicky, tak Pahani, ktorému iránska vláda zakázala na dvadsať rokov filmovanie a už štyri roky žije v domácom väzení, je perfektným symbolom kategórie „utláčaní filmári,” ktorú Kosslick vehementne propaguje – niekedy aj napriek nižšej kvalite filmov samotných. Taxík je, našťastie, jednoznačne silný film. Ako napísal Scott Foundas z časopisu Variety: „To, čo z Taxíka robí veľký film, je fakt, že jeho formálna hravosť, politická irónia a hlboký humanizmus by neboli slabšie, ani keby ho Pahani natočil ako slobodný občan.” Road movie po uliciach Teheránu je pritom známy žáner nezávislej iránskej filmovej scény, keďže auto je pravdepodobne najbezpečnejším miestom na slobodnú komunikáciu. Jafar Panahi, ktorý bol Kiarostamiho asistent, si pri práci na Taxíku určite znovu pozrel jeho majsterštyk Desať, v ktorom rozvádzajúca sa žena vozí vo svojom aute po Teheráne rôznych cestujúcich, vrátane svojho syna.
Pre úplnosť treba zaznamenať, že toto nie je prvýkrát, keď filmár, nežijúci na slobode, dostal prestížnu cenu. Kurdský režisér Yilmaz Güney dostal v roku 1982 Zlatú palmu v Cannes za film Yol, ktorý nakrútil Güneyho asistent podľa jeho inštrukcií. Samotný režisér bol totiž v tom čase vo väzení.
.znepokojivý El Club
Cenu Veľkej poroty získal film Pabla Larraina El Club. Ide o drámu, ktorá sa dotýka ďalšej obľúbenej témy Berlinale, totiž sexuálneho zneužívania v katolíckej cirkvi. Navrhol by som vytvorenie novej kategórie pre tieto filmy, keďže každý rok je v súťaži aspoň jeden: v roku 2013 to bol napríklad film Malgorzaty Szumowskej V mene koho, v roku 2014 snímka Dietricha Brüggemanna Krížová cesta. El Club však priniesol filmársky zážitok, ktorý presahuje prosté odsúdenie morálnych lapsusov čilskej cirkvi. Larrain vstupuje do utajeného sveta štyroch škandálmi postihnutých kňazov (prevažne odsúdených za pedofíliu, no nielen), ktorí spolu žijú v nenápadnom dome anonymného mesta na brehu Tichého oceánu.
Základný koncept je výborný, jeho spracovanie tak isto. Larrain, ktorý venoval svoje prvé tri filmy životu v Čile počas Pinochetovej diktatúry, vytvoril drsnú atmosféru, ktorá dokonale odráža vnútorný zmätok protagonistov (vedenie hercov je vynikajúce). El Club je hlboký a presný v skúmaní ľudskej psychiky a zároveň nemilosrdný v zobrazení zoho, ako Cirkev systematicky a násilne zakrývala znepokojivú pravdu.
Zvláštne na tohtoročnom Berlinale bolo to, že renomovaní režiséri – napríklad Werner Herzog, Peter Greenaway, Terrence Malick alebo Banoit Jacquot – odišli s prázdnymi rukami, naznačujúc tak generačnú výmenu. Darilo sa, ako obyčajne, latinskoamerickému filmu so štyrmi ocenenými snímkami začínajúcich aj skúsených filmárov. A nakoniec, ani východná Európa nedopadla zle: Rumun Radu Jude a Poľka Malgorzata Szumowska si rozdelili Cenu za najlepšiu réžiu za filmy Aferim! a Body (Telo).
.autor je riaditeľ festivalu Torino Film Lab.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.