Významný politik povedal, že do novín môže písať každý, komu sa zachce a že by sa to malo zmeniť. Je to myšlienka hodná analýzy. Vyplýva z nej, že do novín by mali písať iba povolení prispievatelia. Pravdepodobne by mali podstúpiť nejaký test, niečo podobné ako vodičské skúšky. Ak by testom prešli, dostali by písomné povolenie publikovať.
Otázka znie – od koho by to písomné povolenie dostali? Je nad slnko jasnejšie, že by musela existovať nejaká skupina ľudí, ktorí by tie testy viedli. Teda komisia. Kto by tvoril tú komisiu? Samozrejme odborníci. Kto by boli tí odborníci? Tí, čo píšu do novín. Lenže ako môžeme vedieť, že sú to odborníci, ak nemajú písomné osvedčenie, že môžu písať do novín. Kto by im mal vydať to osvedčenie? Nejaká komisia, zložená z odborníkov, ktorí síce nepíšu do novín, ale vedia, kto a najmä ako by tam mal prispievať. Kto by asi tak mohol tvoriť túto komisiu? Sú dve možnosti. Buď hocikto, kto nepíše do novín. To znamená dobrovoľníci náhodne vybraní z radov obyvateľstva. To by bolo, pravdaže, komplikované. Nie preto, že by sa takí dobrovoľníci nenašli, ale preto, že by mohli mať rôzne predstavy o tom, kto a ako môže písať do novín. Takže by sa nedohodli.
Druhá možnosť je, že komisia by bola zložená z politikov. Ale nie z hocijakých, lebo tí by sa už vôbec nedohodli. Museli by to byť politici, ktorí majú zjednotenú predstavu o tom, čo a najmä ako treba písať do novín. Nepochybujem, že by sa takí našli. Predsedom komisie by mal byť niekto nezávislý, objektívny, nestranný a v neposlednom rade aj dobrosrdečný a láskavý – teda ten politik, ktorý povedal, že nie je dobré, ak do novín môže písať každý, komu sa zachce. On by vybral ostatných členov komisie, podľa vlastného uváženia. Potom by sa uskutočnili testy a komisia by vypracovala zoznam. Nie tých, ktorí do novín písať môžu, ale tých, ktorí do novín písať nesmú. Bude to prehľadnejšie a predíde sa nedorozumeniam. Každý šéfredaktor by mal mať zoznam poruke a uverejňovať len príspevky tých, ktorí na zozname nie sú. Nie je isté, či by mal byť zoznam zakázaných aj verejne známy. Mohlo by sa stať, že tí, čo sú na zozname, by si rôznymi cestičkami začali vybavovať, aby boli zo zoznamu vymazaní. Niektorí zúfalci by sa mohli pokúsiť riešiť svoj problém aj právnou cestou. Ak bude zoznam tajný, nikto nebude môcť dokázať, že na ňom je. Dokonca že vôbec nejaký taký zoznam existuje. Myslím, že by to fungovalo, veď je to už vyskúšané.
Otázka znie – od koho by to písomné povolenie dostali? Je nad slnko jasnejšie, že by musela existovať nejaká skupina ľudí, ktorí by tie testy viedli. Teda komisia. Kto by tvoril tú komisiu? Samozrejme odborníci. Kto by boli tí odborníci? Tí, čo píšu do novín. Lenže ako môžeme vedieť, že sú to odborníci, ak nemajú písomné osvedčenie, že môžu písať do novín. Kto by im mal vydať to osvedčenie? Nejaká komisia, zložená z odborníkov, ktorí síce nepíšu do novín, ale vedia, kto a najmä ako by tam mal prispievať. Kto by asi tak mohol tvoriť túto komisiu? Sú dve možnosti. Buď hocikto, kto nepíše do novín. To znamená dobrovoľníci náhodne vybraní z radov obyvateľstva. To by bolo, pravdaže, komplikované. Nie preto, že by sa takí dobrovoľníci nenašli, ale preto, že by mohli mať rôzne predstavy o tom, kto a ako môže písať do novín. Takže by sa nedohodli.
Druhá možnosť je, že komisia by bola zložená z politikov. Ale nie z hocijakých, lebo tí by sa už vôbec nedohodli. Museli by to byť politici, ktorí majú zjednotenú predstavu o tom, čo a najmä ako treba písať do novín. Nepochybujem, že by sa takí našli. Predsedom komisie by mal byť niekto nezávislý, objektívny, nestranný a v neposlednom rade aj dobrosrdečný a láskavý – teda ten politik, ktorý povedal, že nie je dobré, ak do novín môže písať každý, komu sa zachce. On by vybral ostatných členov komisie, podľa vlastného uváženia. Potom by sa uskutočnili testy a komisia by vypracovala zoznam. Nie tých, ktorí do novín písať môžu, ale tých, ktorí do novín písať nesmú. Bude to prehľadnejšie a predíde sa nedorozumeniam. Každý šéfredaktor by mal mať zoznam poruke a uverejňovať len príspevky tých, ktorí na zozname nie sú. Nie je isté, či by mal byť zoznam zakázaných aj verejne známy. Mohlo by sa stať, že tí, čo sú na zozname, by si rôznymi cestičkami začali vybavovať, aby boli zo zoznamu vymazaní. Niektorí zúfalci by sa mohli pokúsiť riešiť svoj problém aj právnou cestou. Ak bude zoznam tajný, nikto nebude môcť dokázať, že na ňom je. Dokonca že vôbec nejaký taký zoznam existuje. Myslím, že by to fungovalo, veď je to už vyskúšané.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.