V záchranke máme 24-hodinové služby.
Fungujem ako počítač, keď sa na ňom nepracuje, tak sa prepne do stand-by. Keď je dobrá služba, tak polovicu služby strávim čakaním na výjazd, môžem si písať, alebo vypnúť, rozvaliť sa do kresla a myslieť na hlúposti. Doma, keď mám voľný deň, tak vstávam a preberám sa aj hodinu, ale v robote za tie roky dokážem okamžite reagovať a do dvoch minút od prebratia telefonátu byť s celou posádkou v sanitke. Vekom sa to zlepšuje, lebo sa mi znižuje potreba spánku, dnes mi stačí 4-5 hodín. Len mulatovať už nevydržím do rána, o polnoci sa už ťahám domov. Vyzerá to tak, že so zvyšujúcim sa vekom dokážem dlhšie pracovať ako mulatovať.
Keď nerobím, som s manželkou na dovolenke.
To sú také tri týždne v roku. Chodievali sme k moru, ale potom mi zistili malígny melanóm, manželka mala pocit, že musím chodiť popod asfalt, aby ma neosvietilo slnko, takže teraz chodievame na poznávacie zájazdy. Športujem len rekreačne. Plávanie, bicykel, teraz som bol s dcérou a troma vnukmi na lyžovačke. A odkedy vyrátali vedci, že jedno milovanie je taká námaha, ako zabehnúť 800 metrov, rátam sex medzi pohybovú aktivitu. (Smiech.)
Za normálnych okolností po šiestej nejem.
Necítim sa starý, ale môj žalúdok niekedy starý je. Už som prišiel na to, že keď jem viac alebo neskoro, necítim sa potom celkom komfortne. To ma účinne brzdí. Neviem, či to je prejav prezrievania, ale kompenzujem to v iných oblastiach, kde som ešte v plienkach, napríklad som stále idealista a optimista. Vraj sa to v mojom veku nepatrí.
Neužívam pravidelne žiadne lieky.
Možno tak päťkrát do roka analgetiká, keď ma bolí chrbát alebo hlava. Keď sa ma niekto známy spýtal, čo si má dať na ťažkosti, vždy som odpovedal, nežer, schudni, nebude ťa bolieť chrbtica. Bolí ťa hlava? Vypi tri poháre čistej vody. Som za prirodzenejšie spôsoby, ale ľudia to nepovažujú za komfortné, je ľahšie jesť tri tabletky denne desať rokov ako denne päť minút cvičiť cviky na chrbticu. Dávam im rady, ktoré nechcú počuť. Takže dnes ich už odo mňa nikto nepýta.
Som netrpezlivý.
Keď niekto rozvláčne rozpráva, tak mu skáčem do reči, tvárim sa nervózne. Uvedomujem si to a hanbím sa za to, spomeniem si na Leonarda da Vinciho, že na druhých nám vadia najviac vlastné chyby. Viem, že keď sa s niekým rozprávam, často hovorím viackrát to isté inými slovami, ako keby som prednášal. To je asi pedagogická deformácia.
Bývam uštipačný a neusmievam sa pri tom.
To je zas deformácia zo záchranky, zachovať kamennú tvár, tváriť sa neutrálne, aj keď je to s pacientom veľmi zlé. Vtipná poznámka bez úsmevu potom však vyzerá agresívne, je to podobný rozpor ako v mailoch, keď tam nedáte smajlík.
Ľudia majú väčšinou strach zo smrti, trápenia, chorôb.
Keďže poznám metódy liečby bolesti, aby boli znesiteľné, nemusím sa báť. Alebo že ma klepne a dostanem infarkt, s tým zas v mojom veku nič nespravím. Keď mi zistili ochorenie a na internete som našiel, že v mojom štádiu sa 85 % pacientov nedožije dvoch rokov, to so mnou trošku zamávalo. Odvtedy je to tri a pol roka. Viera mi pomohla, povedal som si, že priebeh choroby neovplyvním. Keď si pánboh myslí, že môžem byť na tomto svete užitočný, tak ma tu ešte nechá. A ak už som spravil všetko užitočné, tak pôjdem, veď každý deň sa modlím, príd kráľovstvo tvoje, psychicky sa na to pripravujem.
Fungujem ako počítač, keď sa na ňom nepracuje, tak sa prepne do stand-by. Keď je dobrá služba, tak polovicu služby strávim čakaním na výjazd, môžem si písať, alebo vypnúť, rozvaliť sa do kresla a myslieť na hlúposti. Doma, keď mám voľný deň, tak vstávam a preberám sa aj hodinu, ale v robote za tie roky dokážem okamžite reagovať a do dvoch minút od prebratia telefonátu byť s celou posádkou v sanitke. Vekom sa to zlepšuje, lebo sa mi znižuje potreba spánku, dnes mi stačí 4-5 hodín. Len mulatovať už nevydržím do rána, o polnoci sa už ťahám domov. Vyzerá to tak, že so zvyšujúcim sa vekom dokážem dlhšie pracovať ako mulatovať.
Keď nerobím, som s manželkou na dovolenke.
To sú také tri týždne v roku. Chodievali sme k moru, ale potom mi zistili malígny melanóm, manželka mala pocit, že musím chodiť popod asfalt, aby ma neosvietilo slnko, takže teraz chodievame na poznávacie zájazdy. Športujem len rekreačne. Plávanie, bicykel, teraz som bol s dcérou a troma vnukmi na lyžovačke. A odkedy vyrátali vedci, že jedno milovanie je taká námaha, ako zabehnúť 800 metrov, rátam sex medzi pohybovú aktivitu. (Smiech.)
Za normálnych okolností po šiestej nejem.
Necítim sa starý, ale môj žalúdok niekedy starý je. Už som prišiel na to, že keď jem viac alebo neskoro, necítim sa potom celkom komfortne. To ma účinne brzdí. Neviem, či to je prejav prezrievania, ale kompenzujem to v iných oblastiach, kde som ešte v plienkach, napríklad som stále idealista a optimista. Vraj sa to v mojom veku nepatrí.
Neužívam pravidelne žiadne lieky.
Možno tak päťkrát do roka analgetiká, keď ma bolí chrbát alebo hlava. Keď sa ma niekto známy spýtal, čo si má dať na ťažkosti, vždy som odpovedal, nežer, schudni, nebude ťa bolieť chrbtica. Bolí ťa hlava? Vypi tri poháre čistej vody. Som za prirodzenejšie spôsoby, ale ľudia to nepovažujú za komfortné, je ľahšie jesť tri tabletky denne desať rokov ako denne päť minút cvičiť cviky na chrbticu. Dávam im rady, ktoré nechcú počuť. Takže dnes ich už odo mňa nikto nepýta.
Som netrpezlivý.
Keď niekto rozvláčne rozpráva, tak mu skáčem do reči, tvárim sa nervózne. Uvedomujem si to a hanbím sa za to, spomeniem si na Leonarda da Vinciho, že na druhých nám vadia najviac vlastné chyby. Viem, že keď sa s niekým rozprávam, často hovorím viackrát to isté inými slovami, ako keby som prednášal. To je asi pedagogická deformácia.
Bývam uštipačný a neusmievam sa pri tom.
To je zas deformácia zo záchranky, zachovať kamennú tvár, tváriť sa neutrálne, aj keď je to s pacientom veľmi zlé. Vtipná poznámka bez úsmevu potom však vyzerá agresívne, je to podobný rozpor ako v mailoch, keď tam nedáte smajlík.
Ľudia majú väčšinou strach zo smrti, trápenia, chorôb.
Keďže poznám metódy liečby bolesti, aby boli znesiteľné, nemusím sa báť. Alebo že ma klepne a dostanem infarkt, s tým zas v mojom veku nič nespravím. Keď mi zistili ochorenie a na internete som našiel, že v mojom štádiu sa 85 % pacientov nedožije dvoch rokov, to so mnou trošku zamávalo. Odvtedy je to tri a pol roka. Viera mi pomohla, povedal som si, že priebeh choroby neovplyvním. Keď si pánboh myslí, že môžem byť na tomto svete užitočný, tak ma tu ešte nechá. A ak už som spravil všetko užitočné, tak pôjdem, veď každý deň sa modlím, príd kráľovstvo tvoje, psychicky sa na to pripravujem.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.