Stretli sme sa vo štvrtok v novom sídle Rádia Slobodná Európa nad pražskými Vinohradmi. Jefim, rodák z Kyjeva, signatár Charty 77, neskôr donútený emigrovať, sa ani po 20 rokoch nezmenil. Je usmievavý, priateľský, má stále rovnakú aj iskrivú chuť predstaviť svojim hosťom prostredie, v ktorom pracuje. Pamätám si to ešte z Mníchova, keď ma ako neskúseného chlapca očaril kombináciou plachosti, ľudskosti a informačnej vybavenosti. Teraz sa to už len zopakovalo – keď sme spolu s Tomkim Němcom vošli do ostro chránenej budovy RFE/RL, Jefim sa napriek funkcii a povinnostiam stal okamžite nielen naším partnerom do rozhovoru, ale aj sprievodcom, čašníkom, a napokon aj ochotným fotografickým modelom, s ktorým sme pri hľadaní vhodného pozadia prešli celý areál a nakoniec aj jeho okolie.
Toto jeho správanie je však iba rámcom toho, čoho som sa vo štvrtok znovu po tých 20 rokoch dotkol. Jefim Fištejn patrí k ľuďom, ktorí vidia za roh, a ja som si overil, že hovoriť s takýmito ľuďmi aspoň raz za čas nevyhnutne potrebujem.
Nejdem teraz vypichovať žiadnu časť z rozhovoru, ktorý nájdete na stranách 20 až 23. Na tomto mieste poviem niečo iné – v zmäti bláznivých, nezodpovedných a nepodložených vyjadrení o konflikte, ktorý vedie Rusko na Ukrajine, mi formulácie a spôsob myslenia Jefima Fištejna prišli ako svätená voda v pekle manipulácií.
Keď som sa vracal nočnou Českomoravskou vrchovinou domov, premýšľal som, prečo je smerom k Rusku tak málo Fištejnov, a tak veľa Čarnogurských. A napadlo mi čosi kacírske: Nebude naša neschopnosť rozlíšiť agresora od napadnutého nakoniec daná najmä našou neschopnosťou empatie? Jefim to naznačil, a mne to na tej vrchovine prišlo čoraz viac možné. Nie sme tu, na katolíckom Slovensku, stále skôr poddanskými pritakávačmi sily, než vyznávačmi slobody a, s dovolením, lásky?
Vážení čitatelia,
za tri týždne sme na účet nášho občianskeho združenia .týždeň – fond pre kvalitnú žurnalistiku (číslo účtu 2949 459 570/1100) vyzbierali už viac ako dve tretiny zo sumy 30-tisíc eur, ktoré potrebujeme na technické vybavenie Lampy tak, aby sme ju mohli robiť nezávisle od akejkoľvek televízie.
Ak sa nám do polovice marca podarí vyzbierať zvyšných 10-tisíc eur, od apríla začneme Lampu znovu vyrábať.
Ďakujeme.
Toto jeho správanie je však iba rámcom toho, čoho som sa vo štvrtok znovu po tých 20 rokoch dotkol. Jefim Fištejn patrí k ľuďom, ktorí vidia za roh, a ja som si overil, že hovoriť s takýmito ľuďmi aspoň raz za čas nevyhnutne potrebujem.
Nejdem teraz vypichovať žiadnu časť z rozhovoru, ktorý nájdete na stranách 20 až 23. Na tomto mieste poviem niečo iné – v zmäti bláznivých, nezodpovedných a nepodložených vyjadrení o konflikte, ktorý vedie Rusko na Ukrajine, mi formulácie a spôsob myslenia Jefima Fištejna prišli ako svätená voda v pekle manipulácií.
Keď som sa vracal nočnou Českomoravskou vrchovinou domov, premýšľal som, prečo je smerom k Rusku tak málo Fištejnov, a tak veľa Čarnogurských. A napadlo mi čosi kacírske: Nebude naša neschopnosť rozlíšiť agresora od napadnutého nakoniec daná najmä našou neschopnosťou empatie? Jefim to naznačil, a mne to na tej vrchovine prišlo čoraz viac možné. Nie sme tu, na katolíckom Slovensku, stále skôr poddanskými pritakávačmi sily, než vyznávačmi slobody a, s dovolením, lásky?
Vážení čitatelia,
za tri týždne sme na účet nášho občianskeho združenia .týždeň – fond pre kvalitnú žurnalistiku (číslo účtu 2949 459 570/1100) vyzbierali už viac ako dve tretiny zo sumy 30-tisíc eur, ktoré potrebujeme na technické vybavenie Lampy tak, aby sme ju mohli robiť nezávisle od akejkoľvek televízie.
Ak sa nám do polovice marca podarí vyzbierať zvyšných 10-tisíc eur, od apríla začneme Lampu znovu vyrábať.
Ďakujeme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.