Odsun dlhodobého riešenia Grécka bude trvať 4 mesiace a – zrejme – opäť zvyšuje konečné náklady „záchrany“. Alternatívny scenár však bol grécky bankrot počas bezpečnostnej krízy okolo Ukrajiny, čo nechcel naozaj nikto.
Napriek siláckym rečiam nového gréckeho vedenia pred domácimi voľbami vyhrali v povolebnom pokri o podmienky dohody veritelia – teda štáty eurozóny, ECB a MMF. Jednoducho preto, lebo Schäuble a Dijsselbloem, ktorí viedli rokovania, presvedčili Varoufakisa, že ani teória hier, ktorej je profesorom, mu nepomôže, lebo oni neuhnú. Ústupky Európy a MMF nie sú síce iba symbolické, ale isto nie sú zásadné. Naopak, Syriza – ak chce dohodu plniť – sa musí kľúčových bodov volebného programu celkom vzdať. To, samozrejme, nie je explicitne v dohode, ale napríklad zvýšiť minimálny dôchodok na 750 eur pri udržaní primárnych prebytkov rozpočtu, čo v dohode je, sa jednoducho nedá.
Reformy, ktoré si Gréci presadili – zlepšenie výberu daní, potlačenie korupcie, zdanenie oligarchov s účtami v zahraničí – sú však na veľmi dlhé lakte. A čo je podstatné, aj keby sa ujali, zlepšujú možno fungovanie štátu, avšak neriešia akútne problémy ekonomiky. Ak doteraz platilo, že grécky dlh je nesplatiteľný, tak so Syrizou vo vláde a najmä s jej predstavou, že kľúč je v zdanení bohatých a nalievaní peňazí, kam oko dohliadne, je splatenie dlhu dvojnásobne vylúčené.
Tsipras a spol. sa oprávnene desia okamžitého a neriadeného bankrotu s výrazným schudobnením celého obyvateľstva. Aj takýto nepríjemný koniec je však lepší ako hrôza bez konca, ktorou je päť rokov gréckeho „zachraňovania“. Za ten čas došlo k poklesu HDP o 25 percent, 25-percentná nezamestnanosť, prudký prepad príjmov a podobne, pričom – teraz pozor – štátny dlh za ten čas vzrástol zo 130 na 174 percent HDP! Ako je to možné, keď navyše Grécko už odpísalo z dlhov okolo 100 miliárd eur (haircut súkromných investorov)? Nuž, iba tak, že čím viac klesá grécke HDP, tým vyššie je percento jeho dlhu.
Môžeme sa hrať s matematikou, ale existuje lepší dôkaz, že liečba Grécka nezaberá, než to, že jeho dlh je vyšší, než bol na začiatku? Pri zrode „záchranného“ programu stála europeistická povera, že v eurozóne sa nekrachuje a z eura sa neodchádza, lebo je na večnosť pre všetkých, čo ho prijmú. Dnes je za udržiavaním Grécka na prístrojoch – okrem obáv z dôsledkov na eurozónu – už len oveľa „pragmatickejší“ fakt. Veriteľmi Atén sú totiž európski daňoví poplatníci, ktorí by stratu svojich peňazí spočítali vlastným politikom vo voľbách.
Gréci sú dnes rukojemníkmi vlastnej „záchrany“. Sami na katarziu bankrotom nemajú odvahu, a Európa ich k tomu nepostrčí, lebo by to celé platila a ešte by priznala svoj veľký omyl.
Napriek siláckym rečiam nového gréckeho vedenia pred domácimi voľbami vyhrali v povolebnom pokri o podmienky dohody veritelia – teda štáty eurozóny, ECB a MMF. Jednoducho preto, lebo Schäuble a Dijsselbloem, ktorí viedli rokovania, presvedčili Varoufakisa, že ani teória hier, ktorej je profesorom, mu nepomôže, lebo oni neuhnú. Ústupky Európy a MMF nie sú síce iba symbolické, ale isto nie sú zásadné. Naopak, Syriza – ak chce dohodu plniť – sa musí kľúčových bodov volebného programu celkom vzdať. To, samozrejme, nie je explicitne v dohode, ale napríklad zvýšiť minimálny dôchodok na 750 eur pri udržaní primárnych prebytkov rozpočtu, čo v dohode je, sa jednoducho nedá.
Reformy, ktoré si Gréci presadili – zlepšenie výberu daní, potlačenie korupcie, zdanenie oligarchov s účtami v zahraničí – sú však na veľmi dlhé lakte. A čo je podstatné, aj keby sa ujali, zlepšujú možno fungovanie štátu, avšak neriešia akútne problémy ekonomiky. Ak doteraz platilo, že grécky dlh je nesplatiteľný, tak so Syrizou vo vláde a najmä s jej predstavou, že kľúč je v zdanení bohatých a nalievaní peňazí, kam oko dohliadne, je splatenie dlhu dvojnásobne vylúčené.
Tsipras a spol. sa oprávnene desia okamžitého a neriadeného bankrotu s výrazným schudobnením celého obyvateľstva. Aj takýto nepríjemný koniec je však lepší ako hrôza bez konca, ktorou je päť rokov gréckeho „zachraňovania“. Za ten čas došlo k poklesu HDP o 25 percent, 25-percentná nezamestnanosť, prudký prepad príjmov a podobne, pričom – teraz pozor – štátny dlh za ten čas vzrástol zo 130 na 174 percent HDP! Ako je to možné, keď navyše Grécko už odpísalo z dlhov okolo 100 miliárd eur (haircut súkromných investorov)? Nuž, iba tak, že čím viac klesá grécke HDP, tým vyššie je percento jeho dlhu.
Môžeme sa hrať s matematikou, ale existuje lepší dôkaz, že liečba Grécka nezaberá, než to, že jeho dlh je vyšší, než bol na začiatku? Pri zrode „záchranného“ programu stála europeistická povera, že v eurozóne sa nekrachuje a z eura sa neodchádza, lebo je na večnosť pre všetkých, čo ho prijmú. Dnes je za udržiavaním Grécka na prístrojoch – okrem obáv z dôsledkov na eurozónu – už len oveľa „pragmatickejší“ fakt. Veriteľmi Atén sú totiž európski daňoví poplatníci, ktorí by stratu svojich peňazí spočítali vlastným politikom vo voľbách.
Gréci sú dnes rukojemníkmi vlastnej „záchrany“. Sami na katarziu bankrotom nemajú odvahu, a Európa ich k tomu nepostrčí, lebo by to celé platila a ešte by priznala svoj veľký omyl.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.