Tento nástroj, ktorý nahradil nefungujúci euroval, dal do rúk bankárov takmer tisíc miliárd eur. To je 3 000 eur na každého obyvateľa eurozóny. Nepomohlo. Teda bankám a štátom, do ktorých dlhopisov nové peniaze tiekli, určite pomohlo, objem úverov podnikom však naďalej veselo klesal.
Politici a ich úradníci si ale netrúfnu nechať ekonomického pacienta bez peňažných barličiek. ECB preto z klobúka monetárnych kúziel pohotovo vytiahla pokračovanie programov dlhodobých úverov bankám a následne sme sa dočkali aj oneskoreného remaku amerického kvantitatívneho uvoľňovania (QE). Jeho európska adaptácia má mať mesačný objem 60 miliárd novovytvorených eur, za ktoré sa budú nakupovať dlhopisy členských štátov.
Očakávania sú veľké. Tento postrek novými peniazmi už predsa musí zabrať. Poruke sú vedecké argumenty, ako napríklad: „Veď to fungovalo v USA!“. O tom, že 16 kôl programov QE nezabralo v Japonsku, sa nehovorí. Abstrahuje sa aj od iných premenných. O niečo veselšia ekonomická situácia v USA napríklad určite nebude mať nič dočinenia s tým, že v USA sa zakladajú start-upy trochu rýchlejšie a ľahšie než v Grécku, že francúzsky zamestnanec je dlhšie na dovolenke ako Američanka na materskej a že prepustiť talianskeho zamestnanca môže byť ťažšie a drahšie, než rozvod amerického miliardára. Ďalším prehliadaným detailom je, že európske banky sa topia v likvidite už dnes a objem úverov produktívnej časti ekonomiky napriek tomu klesá. Vďaka dotovaným úrokom pritom rastú úvery obyvateľstvu na nehnuteľnosti a spotrebu. Kam vedie takýto „španielsky ekonomický rast“, to by sme už mohli tušiť.
Ku kvantitatívnemu uvoľňovaniu sa európska monetárna autorita uchýlila napriek tomu, že peňažná zásoba v eurozóne rastie rýchlejšie než v USA – a to aj v Taliansku či Španielsku. Na Slovensku dokonca podobným tempom ako v rokoch v znamení bublifuku. Bankári majú likvidity toľko, že nevedia, do akého špekulatívneho vankúša ju skôr napchať. Stimulácii novými peniazmi sa však nedarí naštartovať ozajstné investície podnikateľov, zato cez rekordne nízke úroky ničí sny budúcich dôchodcov o bohatej jeseni života strávenej relaxom s vnúčatami.
Komerčné banky v úlohe nákupných maniačok však vždy potešia politikov. Slovenská vláda „šetrí“ stovky miliónov eur vďaka absurdne nízkym úrokom. Ale načo šetriť, keď centrálna banka zdrogovala dlhopisovú hliadku do bezvedomia. V prostredí, keď sa banky bijú o to, aby vám požičali do štátneho rozpočtu, by reformoval iba ideologicky zaslepený „neoliberál“ bez akejkoľvek voličskej empatie.
A fiškálna pohodička evidentne panuje aj v Bruseli. Súdružka učiteľka Európska komisia opäť privrela oko nad absenciou domácich úloh u žiakov z dobrých rodín a bez bližšieho vysvetlenia odmietla potrestať Francúzsko a Taliansko. Bez reforiem a redukcie dlhu, ktorý predstavuje budúce vysoké dane, sa však v Európe vrece s efektívnymi investíciami nikdy neroztrhne.
.autor pracuje v INESS.
Politici a ich úradníci si ale netrúfnu nechať ekonomického pacienta bez peňažných barličiek. ECB preto z klobúka monetárnych kúziel pohotovo vytiahla pokračovanie programov dlhodobých úverov bankám a následne sme sa dočkali aj oneskoreného remaku amerického kvantitatívneho uvoľňovania (QE). Jeho európska adaptácia má mať mesačný objem 60 miliárd novovytvorených eur, za ktoré sa budú nakupovať dlhopisy členských štátov.
Očakávania sú veľké. Tento postrek novými peniazmi už predsa musí zabrať. Poruke sú vedecké argumenty, ako napríklad: „Veď to fungovalo v USA!“. O tom, že 16 kôl programov QE nezabralo v Japonsku, sa nehovorí. Abstrahuje sa aj od iných premenných. O niečo veselšia ekonomická situácia v USA napríklad určite nebude mať nič dočinenia s tým, že v USA sa zakladajú start-upy trochu rýchlejšie a ľahšie než v Grécku, že francúzsky zamestnanec je dlhšie na dovolenke ako Američanka na materskej a že prepustiť talianskeho zamestnanca môže byť ťažšie a drahšie, než rozvod amerického miliardára. Ďalším prehliadaným detailom je, že európske banky sa topia v likvidite už dnes a objem úverov produktívnej časti ekonomiky napriek tomu klesá. Vďaka dotovaným úrokom pritom rastú úvery obyvateľstvu na nehnuteľnosti a spotrebu. Kam vedie takýto „španielsky ekonomický rast“, to by sme už mohli tušiť.
Ku kvantitatívnemu uvoľňovaniu sa európska monetárna autorita uchýlila napriek tomu, že peňažná zásoba v eurozóne rastie rýchlejšie než v USA – a to aj v Taliansku či Španielsku. Na Slovensku dokonca podobným tempom ako v rokoch v znamení bublifuku. Bankári majú likvidity toľko, že nevedia, do akého špekulatívneho vankúša ju skôr napchať. Stimulácii novými peniazmi sa však nedarí naštartovať ozajstné investície podnikateľov, zato cez rekordne nízke úroky ničí sny budúcich dôchodcov o bohatej jeseni života strávenej relaxom s vnúčatami.
Komerčné banky v úlohe nákupných maniačok však vždy potešia politikov. Slovenská vláda „šetrí“ stovky miliónov eur vďaka absurdne nízkym úrokom. Ale načo šetriť, keď centrálna banka zdrogovala dlhopisovú hliadku do bezvedomia. V prostredí, keď sa banky bijú o to, aby vám požičali do štátneho rozpočtu, by reformoval iba ideologicky zaslepený „neoliberál“ bez akejkoľvek voličskej empatie.
A fiškálna pohodička evidentne panuje aj v Bruseli. Súdružka učiteľka Európska komisia opäť privrela oko nad absenciou domácich úloh u žiakov z dobrých rodín a bez bližšieho vysvetlenia odmietla potrestať Francúzsko a Taliansko. Bez reforiem a redukcie dlhu, ktorý predstavuje budúce vysoké dane, sa však v Európe vrece s efektívnymi investíciami nikdy neroztrhne.
.autor pracuje v INESS.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.