Slovensko nástup militaristických tendencií prudko podcenilo, a robí tak dodnes. Stovky mladíkov túžiacich po dobrodružstve a vojenskom drile ostávali roky v poloilegalite slovenských lesov a nik presne nevedel, čo sa to vlastne deje. Zvykli sme si neriešiť to a zakrývali sme si oči. Potom sa objavil prvý slovenský bojovník na strane proukrajinských síl a verejnosť spozornela. Keď vo vysielaní ruského Prvého kanála prehovoril zmesou ruských a slovenských výrazov s nezameniteľným prízvukom mladý muž s ledabolo navlečenou maskou, nebolo už piesku, do ktorého by sme mohli strkať hlavy. Martin Keprta otvoril oči mnohým, ktorí si dovtedy tvrdohlavo odmietali pripustiť, že Slovensko má naozaj veľký problém.
V samotnej túžbe mladých mužov po zbraniach, súbojoch, plánovaní taktiky a stratégie nie je žiadny zásadný problém. Dostatočne cieľavedomí jedinci nájdu uplatnenie v legálnych bezpečnostných zložkách štátu, alebo pracujú pre súkromný sektor. Ešte vždy tu však ostáva akási sivá zóna, teda jedinci, ktorí buď nie sú dostatočne sociabilní, alebo nespĺňajú kritériá na výkon služby, a teda sú v priebehu prijímacích procedúr vylúčení, čo v sebe nesie náboj hroziacej frustrácie. Tí muži sa v mnohom líšia, jedno však majú spoločné. Odmietnutie a neprijatie, spochybnenie autoritami či blízkymi vzťahovými osobami je pre nich často na hranici znesiteľného. To ich núti pokúšať sa dokázať, že došlo k omylu, že je to celé inak, že niečo, alebo niekto mimo nich spôsobilo neúspech. Práve tu sídli zárodok problému, ktorý sa končí buď zmierením sa s realitou a postupným útlmom radikalizmu, alebo naopak, – nekončí sa a eskaluje do čoraz väčšej patológie.
Ani to by však nemuselo v krajine, ktorá má dostatočne vyvinuté sebazáchovné inštinkty, znamenať problém. Ale je Slovensko takouto krajinou? Ojedinelé násilné incidenty na spôsob Harmanovej strelnice v Devínskej prakticky nemožno predvídať, a teda im ani nezabránime. Niekoľkoročný cieľavedomý výcvik a premyslené rozhodnutie pre odchod na front však nie je ojedinelým incidentom. Ide o logický dôsledok vývoja, ktorý by pri účinnom využití Slovenskej informačnej služby či Vojenského spravodajstva ani nemusel nastať. Ak by Slovensko disponovalo fungujúcimi preventívnymi programami, zameranými na podchytenie týchto skupín, ak by napríklad armáda umožňovala nejakú atraktívnu formu spolupráce aj s ľuďmi, ktorí by sa v pravidelnej službe z nejakého dôvodu neuplatnili, je silný predpoklad, že by žiadnemu z nich nenapadlo ísť realizovať svoje sny do bojovej zóny.
V začiatkoch svojej činnosti pritom mnohí z dnešných extrémistov aktívne vyhľadávali kontakt a spoluprácu s armádou. Pokúšali sa na vojakov podobať, rovnako sa vyjadrovali, používali podobné stratégie a postupy, udeľovali si hodnosti odpozorované z vojenských štruktúr. Táto tendencia bola zjavná napríklad aj u samotného Keprtu: ešte v roku 2013 s nadšením viedol oddiel svojich spolubojovníkov pri plnení vriec s pieskom počas povodne v Devíne. Spolupracovali pritom s vojakmi a na svojom facebooku následne zverejnili fotografie, ktoré sprevádzal nadšený text, ako Slovenskí branci pomáhali obyvateľstvu pod velením Ozbrojených síl SR.
Dnes? Dnes je absolútna väčšina príslušníkov rôznych paravojenských skupín na Slovensku pod silným vplyvom ideológov čerpajúcich svoje bludy z nevyčerpateľných zásobníkov proruskej propagandy, ktorá s neuveriteľnou účinnosťou zasiahla sociálne siete a web. Medzi bojachtivými mladíkmi je už takmer nemožné nájsť takého, ktorý by inklinoval k západným hodnotám a pre ktorého by NATO neznamenalo nepriateľa na život a na smrť. Niektorí už reálne nasadili život za hodnoty, ktoré sa od tých našich zásadne odlišujú. Vznikajú nové skupiny, odhaľujúce svetové sprisahania, chlapci z Petržalky sa chodia učiť technikám boja do tajgy a vracajú sa zocelení a presvedčení o dejinnej úlohe Putina. S trochou cynizmu možno povedať, že problémom nie sú tí, čo odchádzajú. Problémom začínajú byť tí, ktorí tu s nami ostali.
.autor je spolupracovník .týždňa.
V samotnej túžbe mladých mužov po zbraniach, súbojoch, plánovaní taktiky a stratégie nie je žiadny zásadný problém. Dostatočne cieľavedomí jedinci nájdu uplatnenie v legálnych bezpečnostných zložkách štátu, alebo pracujú pre súkromný sektor. Ešte vždy tu však ostáva akási sivá zóna, teda jedinci, ktorí buď nie sú dostatočne sociabilní, alebo nespĺňajú kritériá na výkon služby, a teda sú v priebehu prijímacích procedúr vylúčení, čo v sebe nesie náboj hroziacej frustrácie. Tí muži sa v mnohom líšia, jedno však majú spoločné. Odmietnutie a neprijatie, spochybnenie autoritami či blízkymi vzťahovými osobami je pre nich často na hranici znesiteľného. To ich núti pokúšať sa dokázať, že došlo k omylu, že je to celé inak, že niečo, alebo niekto mimo nich spôsobilo neúspech. Práve tu sídli zárodok problému, ktorý sa končí buď zmierením sa s realitou a postupným útlmom radikalizmu, alebo naopak, – nekončí sa a eskaluje do čoraz väčšej patológie.
Ani to by však nemuselo v krajine, ktorá má dostatočne vyvinuté sebazáchovné inštinkty, znamenať problém. Ale je Slovensko takouto krajinou? Ojedinelé násilné incidenty na spôsob Harmanovej strelnice v Devínskej prakticky nemožno predvídať, a teda im ani nezabránime. Niekoľkoročný cieľavedomý výcvik a premyslené rozhodnutie pre odchod na front však nie je ojedinelým incidentom. Ide o logický dôsledok vývoja, ktorý by pri účinnom využití Slovenskej informačnej služby či Vojenského spravodajstva ani nemusel nastať. Ak by Slovensko disponovalo fungujúcimi preventívnymi programami, zameranými na podchytenie týchto skupín, ak by napríklad armáda umožňovala nejakú atraktívnu formu spolupráce aj s ľuďmi, ktorí by sa v pravidelnej službe z nejakého dôvodu neuplatnili, je silný predpoklad, že by žiadnemu z nich nenapadlo ísť realizovať svoje sny do bojovej zóny.
V začiatkoch svojej činnosti pritom mnohí z dnešných extrémistov aktívne vyhľadávali kontakt a spoluprácu s armádou. Pokúšali sa na vojakov podobať, rovnako sa vyjadrovali, používali podobné stratégie a postupy, udeľovali si hodnosti odpozorované z vojenských štruktúr. Táto tendencia bola zjavná napríklad aj u samotného Keprtu: ešte v roku 2013 s nadšením viedol oddiel svojich spolubojovníkov pri plnení vriec s pieskom počas povodne v Devíne. Spolupracovali pritom s vojakmi a na svojom facebooku následne zverejnili fotografie, ktoré sprevádzal nadšený text, ako Slovenskí branci pomáhali obyvateľstvu pod velením Ozbrojených síl SR.
Dnes? Dnes je absolútna väčšina príslušníkov rôznych paravojenských skupín na Slovensku pod silným vplyvom ideológov čerpajúcich svoje bludy z nevyčerpateľných zásobníkov proruskej propagandy, ktorá s neuveriteľnou účinnosťou zasiahla sociálne siete a web. Medzi bojachtivými mladíkmi je už takmer nemožné nájsť takého, ktorý by inklinoval k západným hodnotám a pre ktorého by NATO neznamenalo nepriateľa na život a na smrť. Niektorí už reálne nasadili život za hodnoty, ktoré sa od tých našich zásadne odlišujú. Vznikajú nové skupiny, odhaľujúce svetové sprisahania, chlapci z Petržalky sa chodia učiť technikám boja do tajgy a vracajú sa zocelení a presvedčení o dejinnej úlohe Putina. S trochou cynizmu možno povedať, že problémom nie sú tí, čo odchádzajú. Problémom začínajú byť tí, ktorí tu s nami ostali.
.autor je spolupracovník .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.