Počas troch sezón, ktoré Slovan strávil v ruskej KHL, sa toho veľa zmenilo. V prvom rade sa Rusko stalo z potenciálne nebezpečnej krajiny otvoreným agresorom, ktorý brutálnym spôsobom ohrozuje mier v celej Európe. Expanzia hokejovej ligy, ktorej zmyslom bolo aj posilnenie ruského vplyvu a obchodných záujmov v Európe, tým do značnej miery stratila význam. Načo je mäkká expanzia krajine, ktorá vysiela armády na územia iných štátov? A aké obchody môže podporiť hokej v časoch stupňujúcich sa ekonomických sankcií?
Zo športového hľadiska sa toho tiež zmenilo dosť. V prípade Slovana bola každá ďalšia sezóna horšia, ako tá predchádzajúca. Malo to aj svoje objektívne príčiny, ale v zásade to bol typický slovenský príbeh, v ktorom sa nečakaný a výrazný úspech nepretaví do dlhodobo stúpajúcej hviezdy, ale skôr do priemernosti. V niečom však bol príbeh Slovana v KHL netypický a prekvapujúco povzbudivý.
.prvá sezóna
Sezóna 2012 – 2013 bola asi najlepšia, akú KHL zažila v celej svojej histórii. Dôvodom bola dlhodobá výluka v NHL. Vďaka nej hrala v mužstvách KHL takmer celá ruská špička a v Bratislave sa tak hneď v prvej sezóne chodilo nielen na Radulova, ale aj na Malkina, Ovečkina, Kovaľčuka, Dacjuka a Siomina. A za Slovan hral nielen Miroslav Šatan, ale aj Ľubomír Višňovský a Andrej Sekera.
Zámorské posily Slovana – a spolu s nimi vo vynikajúcej forme chytajúci Jaroslav Janus – sa pritom ukázali dôležitejšie ako ruské hviezdy. V mužstve s najnižším rozpočtom v súťaži znamenali títo hráči výraznejšie zvýšenie kvality, ako tomu bolo v ruských mužstvách či v pražskom Leve. A hoci Slovan prišiel začiatkom novembra o kapitána Šatana (po zákroku Zdena Cháru) a začiatkom januára aj o Sekeru a Višňovského (po skončení lockoutu NHL), dobre rozbehnutú základnú časť dotiahlo mužstvo do úspešného konca a zo šiesteho miesta postúpilo do play-off. Tam Slovan prehral všetky štyri zápasy s Dinamom Moskva, neskorším víťazom Gagarinovho pohára, ale nebola to žiadna hanba.
Prvá sezóna zrodila v Bratislave aj celkom nový fenomén: najlepšie publikum a najintenzívnejšiu atmosféru zápasov v celej KHL. Fascinujúce bolo najmä to, že v porovnaní so slovenskou extraligou bola atmosféra oveľa kultivovanejšia. To, samozrejme, neznamená, že v Bratislave chodia na hokej kultúrnejší diváci, než v iných slovenských mestách. Znamená to len toľko, že hrozba vysokých pokút dokáže donútiť slovenský klub, aby vcelku jednoducho a veľmi rýchlo skultivoval svoju dovtedy často vulgárnu časť priaznivcov. Nie je príjemné konštatovať, že slušnému správaniu nás musela naučiť práve ruská KHL, ale dobrá správa je, že keď sa chce, tak sa to dá.
.druhá sezóna
Ročník 2013 – 2014 priniesol slabšiu ligu aj slabší Slovan. Pokles úrovne bratislavského mužstva bol pritom výraznejší, než celkový pokles úrovne ligy. Mimoriadne zlý bol najmä vstup do sezóny: z prvých deviatich zápasov Slovan v riadnom hracom čase sedem prehral a v dvoch remizoval. Systém trénera Rostislava Čadu, ktorý neponúkal divákom príliš atraktívny hokej, prestal prinášať ovocie v takej miere, ako v predchádzajúcom roku.
Nepomohol ani decembrový návrat Miroslava Šatana, ktorý sa v priebehu niekoľkých zápasov dostal do obdivuhodnej formy a za normálnych okolností by bol určite nominovaný do olympijského reprezentačného výberu. Slovan sa v KHL postupne odlepil od dna, na ktorom sa usadil na začiatku súťaže, ale na play-off to nestačilo. Nakoniec skončil na jedenástom mieste v západnej konferencii, od play-off ho delilo až osemnásť bodov. Publikum však zostávalo žičlivé, atmosféra na domácich zápasoch bola stále búrlivá a zároveň slušná. Druhá sezóna teda ukázala, že priazeň publika nie je viazaná len na úspechy, že je v tom niečo viac. Bolo to zaujímavé a veľmi príjemné zistenie.
.tretia sezóna
V tretej sezóne začal Slovan vynikajúco a skončil katastrofálne. Prvé tri zápasy vyhral, z toho jeden na ľade obhajcu titulu. V skvelej forme sa ukázal najmä Ladislav Nagy, ktorý sa ako posila stal rýchlo lídrom mužstva. Lenže potom prišla domáca séria a štyri prehry pred vlastným publikom. A takto to vyzeralo prakticky celú sezónu. Z tripov vonku nosil Slovan body, doma prehrával, čo sa dalo.
Výmena trénera nepomohla, a keď prišli problémy s meškajúcimi výplatami hráčov, začal sa zostup na úplný koniec tabuľky.
A ako na to reagovalo publikum? Zápasy prestali byť celkom vypredané, ale nešlo o dramatický pokles. Namiesto 10 000 divákov ich chodievalo 8- či 9-tisíc, pri atraktívnom súperovi a cez víkendy však vždy zaplnili štadión. Občas si aj zapískali, ale v drvivej väčšine povzbudzovali. A po poslednej prehre a definitívne poslednom mieste (so stratou piatich bodov na predposledného) diváci svoje mužstvo vytlieskali tak, ako keby celú súťaž vyhralo. Hráči sa dokonca museli vrátiť z kabíny späť na ľad. Bolo v tom niečo magické.
V krajine, v ktorej nadáva každý na každého, je tu odrazu lojálne publikum, ktoré stojí pri svojom mužstve, aj keď sa vôbec nedarí.
Na bratislavskom zimnom štadióne sa to už raz stalo – po úplne nevydarených majstrovstvách sveta v roku 2011. Vtedy sme si mysleli, že taký prístup fanúšikov je neopakovateľný. Teraz sa to zopakovalo. Čo sa to deje? Nakoniec nás tu bude kultivovať hokej? Aj toto priniesla KHL.
Zo športového hľadiska sa toho tiež zmenilo dosť. V prípade Slovana bola každá ďalšia sezóna horšia, ako tá predchádzajúca. Malo to aj svoje objektívne príčiny, ale v zásade to bol typický slovenský príbeh, v ktorom sa nečakaný a výrazný úspech nepretaví do dlhodobo stúpajúcej hviezdy, ale skôr do priemernosti. V niečom však bol príbeh Slovana v KHL netypický a prekvapujúco povzbudivý.
.prvá sezóna
Sezóna 2012 – 2013 bola asi najlepšia, akú KHL zažila v celej svojej histórii. Dôvodom bola dlhodobá výluka v NHL. Vďaka nej hrala v mužstvách KHL takmer celá ruská špička a v Bratislave sa tak hneď v prvej sezóne chodilo nielen na Radulova, ale aj na Malkina, Ovečkina, Kovaľčuka, Dacjuka a Siomina. A za Slovan hral nielen Miroslav Šatan, ale aj Ľubomír Višňovský a Andrej Sekera.
Zámorské posily Slovana – a spolu s nimi vo vynikajúcej forme chytajúci Jaroslav Janus – sa pritom ukázali dôležitejšie ako ruské hviezdy. V mužstve s najnižším rozpočtom v súťaži znamenali títo hráči výraznejšie zvýšenie kvality, ako tomu bolo v ruských mužstvách či v pražskom Leve. A hoci Slovan prišiel začiatkom novembra o kapitána Šatana (po zákroku Zdena Cháru) a začiatkom januára aj o Sekeru a Višňovského (po skončení lockoutu NHL), dobre rozbehnutú základnú časť dotiahlo mužstvo do úspešného konca a zo šiesteho miesta postúpilo do play-off. Tam Slovan prehral všetky štyri zápasy s Dinamom Moskva, neskorším víťazom Gagarinovho pohára, ale nebola to žiadna hanba.
Prvá sezóna zrodila v Bratislave aj celkom nový fenomén: najlepšie publikum a najintenzívnejšiu atmosféru zápasov v celej KHL. Fascinujúce bolo najmä to, že v porovnaní so slovenskou extraligou bola atmosféra oveľa kultivovanejšia. To, samozrejme, neznamená, že v Bratislave chodia na hokej kultúrnejší diváci, než v iných slovenských mestách. Znamená to len toľko, že hrozba vysokých pokút dokáže donútiť slovenský klub, aby vcelku jednoducho a veľmi rýchlo skultivoval svoju dovtedy často vulgárnu časť priaznivcov. Nie je príjemné konštatovať, že slušnému správaniu nás musela naučiť práve ruská KHL, ale dobrá správa je, že keď sa chce, tak sa to dá.
.druhá sezóna
Ročník 2013 – 2014 priniesol slabšiu ligu aj slabší Slovan. Pokles úrovne bratislavského mužstva bol pritom výraznejší, než celkový pokles úrovne ligy. Mimoriadne zlý bol najmä vstup do sezóny: z prvých deviatich zápasov Slovan v riadnom hracom čase sedem prehral a v dvoch remizoval. Systém trénera Rostislava Čadu, ktorý neponúkal divákom príliš atraktívny hokej, prestal prinášať ovocie v takej miere, ako v predchádzajúcom roku.
Nepomohol ani decembrový návrat Miroslava Šatana, ktorý sa v priebehu niekoľkých zápasov dostal do obdivuhodnej formy a za normálnych okolností by bol určite nominovaný do olympijského reprezentačného výberu. Slovan sa v KHL postupne odlepil od dna, na ktorom sa usadil na začiatku súťaže, ale na play-off to nestačilo. Nakoniec skončil na jedenástom mieste v západnej konferencii, od play-off ho delilo až osemnásť bodov. Publikum však zostávalo žičlivé, atmosféra na domácich zápasoch bola stále búrlivá a zároveň slušná. Druhá sezóna teda ukázala, že priazeň publika nie je viazaná len na úspechy, že je v tom niečo viac. Bolo to zaujímavé a veľmi príjemné zistenie.
.tretia sezóna
V tretej sezóne začal Slovan vynikajúco a skončil katastrofálne. Prvé tri zápasy vyhral, z toho jeden na ľade obhajcu titulu. V skvelej forme sa ukázal najmä Ladislav Nagy, ktorý sa ako posila stal rýchlo lídrom mužstva. Lenže potom prišla domáca séria a štyri prehry pred vlastným publikom. A takto to vyzeralo prakticky celú sezónu. Z tripov vonku nosil Slovan body, doma prehrával, čo sa dalo.
Výmena trénera nepomohla, a keď prišli problémy s meškajúcimi výplatami hráčov, začal sa zostup na úplný koniec tabuľky.
A ako na to reagovalo publikum? Zápasy prestali byť celkom vypredané, ale nešlo o dramatický pokles. Namiesto 10 000 divákov ich chodievalo 8- či 9-tisíc, pri atraktívnom súperovi a cez víkendy však vždy zaplnili štadión. Občas si aj zapískali, ale v drvivej väčšine povzbudzovali. A po poslednej prehre a definitívne poslednom mieste (so stratou piatich bodov na predposledného) diváci svoje mužstvo vytlieskali tak, ako keby celú súťaž vyhralo. Hráči sa dokonca museli vrátiť z kabíny späť na ľad. Bolo v tom niečo magické.
V krajine, v ktorej nadáva každý na každého, je tu odrazu lojálne publikum, ktoré stojí pri svojom mužstve, aj keď sa vôbec nedarí.
Na bratislavskom zimnom štadióne sa to už raz stalo – po úplne nevydarených majstrovstvách sveta v roku 2011. Vtedy sme si mysleli, že taký prístup fanúšikov je neopakovateľný. Teraz sa to zopakovalo. Čo sa to deje? Nakoniec nás tu bude kultivovať hokej? Aj toto priniesla KHL.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.