Januárové útoky na satirický magazín Charlie Hebdo v Paríži a košer obchod nevyvolali len strach, pobúrenie a vzdor medzi politikmi a ľuďmi na Západe. Druhá vlna reakcií priniesla úzkostné vyhlásenia, že vraždy nemajú žiadnu spojitosť s islamom a vyjadrenia obáv, že moslimská identita vrahov môže podnietiť vzplanutie islamofóbie.
Francúzsky prezident François Hollande vyhlásil, že „títo teroristi, títo fanatici nemajú s islamským náboženstvom nič spoločné“. Nemecká kancelárka Angela Merkel zopakovala, že „páchatelia nemajú nič dočinenia s islamom“. Minister zahraničných vecí John Kerry dodal, že „najväčšou chybou, ktorú by sme mohli urobiť, by bolo obviňovanie moslimov za zločiny... ktoré ich viera absolútne odmieta.“ Hovorca prezidenta Obamu Josh Earnest preukázal nechuť dospieť k záveru, že parížski ozbrojenci sami vôbec verili, že konajú v mene islamu. Večer po prvom útoku vyhlásil, že napriek tomu, že útočníci kričali „Alláhu akbar“ a „pomstili sme proroka“, Biely dom sa „stále snaží pochopiť, aké boli ich motívy“. A na ďalšom mítingu brífingu len dodal, že sa „neskôr snažili ospravedlniť svoj terorizmus odvolaním sa na islam“, akoby išlo iba o post-hoc racionalizáciu ich konania. Týždeň po útokoch Hollande vyhlásil „neúprosný zápas proti rasizmu, antisemitizmu a islamofóbii“. Ten posledný termín použil podľa francúzskych médií po prvý raz. V ďalších dňoch ho však použil opakovane, aj keď predtým používal opatrnejšie spojenie „antimoslimský“. Britský denník Guardian varoval pred „islamofóbmi, ktorí sa túto ukrutnosť pokúsia využiť pre potreby svojej nenávisti“, zatiaľ čo Financial Times videl vo formovaní sa „islamofóbnych extrémistov“ hrozbu pre Európu. Americký New York Times sa k téme tiež opakovane vracal. V jednom zo svojich editorialov Timesy napísali: „Francúzski moslimovia, ktorí sa obávajú teroristov takisto, ako ktokoľvek iný, majú strach aj z protiislamských predsudkov a útokov. Počas šiestich dní po útoku na Charlie Hebdo bolo zaznamenaných 60 útokov proti moslimom vo Francúzsku.“
Ale je pravda, že parížske útoky nemajú s islamom nič spoločné a „najväčším nebezpečenstvom“ má byť strach z hroznej islamofóbie?
Dôvod, prečo sa západní politici držia tejto tézy, je jednoduchý. V Obamovom prípade ide o starostlivosť smerom k islamu („Budúcnosť nesmie patriť tým, ktorí urážajú proroka islamu,“ povedal pred valným zhromaždením OSN v roku 2012). Napokon, jeho predchodca, George W. Bush, povedal po útokoch 11. septembra podobné slová. Islamská „náuka je dobrá a mierumilovná,“ povedal. „Teroristi sú zradcovia svojej vlastnej viery.“
Keď takíto ľudia zo Západu tvrdia, že teroristi nie sú autenticky moslimskí, snažia sa ukázať svoj rešpekt voči islamu a urobiť to spôsobom, o ktorom dúfajú, že môže mať vplyv na masy veriacich moslimov a ktorý pomôže oddeliť takýchto stúpencov islamu od teroristov.“ Ale je to, čo hovoria, pravdivé? A môžu tak dosiahnuť zamýšľané ciele?
.neprestaneme, ešte toho nie je dosť
Moslimské texty sú ambivalentné. Korán nie je o nič viac logicky členený ako Biblia. Nájdu sa v ňom verše „s mečom“ rovnako ako verše o mieri. Interpretácia alebo aplikácia týchto veršov bola medzi islamskými učencami a veriacimi vždy predmetom diskusie. Veľký význam sa vždy prikladal napodobňovaniu Mohameda, ktorý nie je považovaný za nadprirodzenú osobu, ale skôr za najväčšieho spomedzi ľudí. A Mohamed vedel byť milý, správať sa mierumilovne, ale aj ako dobyvateľ. Barack Obama nedávno povedal, že „ľudia spáchali hrozné činy aj v mene Krista“. Lenže Kristus sám radil nastaviť druhé líce, čo prorok islamu nikdy neurobil.
Na rozdiel od Josha Earnesta môžeme celkom isto povedať, že parížski vrahovia Cherif a Said Kouachi, ako aj Amedy Coulibaly verili, že sa správajú podľa svojej viery. A boli kvôli nej ochotní nielen zabiť, ale aj zomrieť. Z 51 zahraničných teroristických organizácií na zozname Ministerstva zahraničných vecí je 38 prevažne moslimských, ideologicky islamistických.
Výsledky ich činnosti vidíme vo svete na dennej báze. Takmer v tom istom čase, ako došlo k prvému parížskemu útoku, vybuchla v Saná, v hlavnom meste Jemenu, bomba v automobile, pravdepodobne nastražená Hútíovcami, ktorí vedú v tejto krajine kedysi etnickú, dnes náboženskú vojnu. Bomba podľa BBC zabila 37 a zranila ďalších 66 ľudí. Ďalej podľa Iraqi News Islamský štát v ten istý deň, ako sa odohrali útoky v Paríži v Mósule, verejne popravil 20 mužov a tri právničky. Prišli o život pre rôzne obvinenia, ženy v zásade len pre to, čím boli. Iracký minister pre ľudské práva – stále v ten istý deň – oznámil objavenie masových hrobov 320 obetí Islamského štátu vrátane detí, zjavne príslušníkov sekty jezídov. Agentúra Associated Press v ten istý deň informovala o dvoch útokoch v Afganistane. Bomba v meste Ďalalabád zabila sudcu a poranila jeho dve dcéry, a šesť stavebných robotníkov v provincii Baghlan bolo sťatých.
Islamský štát v Líbyi ďalší deň vyhlásil, že popravil dvoch tuniských novinárov, ktorí sa previnili tým, že „pracovali pre satelitný kanál, ktorý bojuje proti náboženstvu“, zatiaľ čo iná odnož Islamského štátu v Sýrii sťala hlavu imáma v Hassakehu za „urážku Boha“ a iného muža v Aleppe zhodili zo strechy domu a následne dobili na smrť len preto, že bol homosexuál. Moslimská teroristická skupina Boko Haram pozabíjala v tom čase okolo 2 000 obyvateľov obce Baga v Nigérii. Neskôr bolo zverejnené video, kde Abubakar Shekau, údajný vodca tejto skupiny, kričí: „Zabili sme ich, ako to od nás žiada náš Pán v Jeho knihe. ... Neprestaneme. Ešte toho nie je dosť. Uvidíte.“
Webstránka TheReligionOfPeace.com monitoruje takéto teroristické útoky spáchané po 11. septembri, a udáva, že ich bolo až 25 000 (pri ktorých zahynul aspoň jeden človek). Táto stránka je k islamu otvorene nepriateľská, takže to nie je solídny zdroj. Dal som si však tú prácu a googlil viacero nimi uvedených útokov v iných zdrojoch a ich informácie sa v každom prípade potvrdili. BBC v spolupráci s King’s College spočítala „džihádistické násilné útoky“ za jediný mesiac – november 2014 a zistili, že ich bolo 664, pričom pri nich zahynulo 5 042 ľudí. Vyššie menovaná stránka pritom za tento mesiac udáva „iba“ 284 útokov a 2 515 obetí. „Džihádistické násilie“, termín používaný BBC, je síce širší, ako „teroristický útok“, ale dvojnásobná cifra robí údaje TheReligionOfPeace.com dôveryhodnými.
Samozrejme, že aj tých 25 000 zverstiev nám prezrádza iba správanie niekoľkých stoviek, možno tisícok, nanajvýš miliónov z vyše miliardy moslimov žijúcich na svete. Preto si treba poloziť otázku: „Čo si moslimovia vo všeobecnosti myslia o terorizme?“
.čo si myslí 800 miliónov moslimov
Prezident Obama nedávno povedal, že „99,9 percenta moslimov sa teší z tých istých vecí, ako my – z mieru, poriadku a prosperity“ a „radikálne [interpretácie] islamu nepovažuje ani za jeho súčasť“. Bohužiaľ, výskumy verejnej mienky nám podávajú trochu iný výklad. Aby nedošlo k omylu, všetky výskumy verejnej mienky ukazujú, že väčšina moslimov odmieta také vražedné činy, aké predvádzajú bojovníci Islamského štátu alebo bratia Kouachisovci a Coulibaly. Ale menšiny, ktoré terorizmus neodmietajú, nie sú zanedbateľné.
Výskum agentúry Gallup niekoľko mesiacov po 11. septembri v deviatich prevažne moslimských krajinách zistil, že väčšina vo väčšine z týchto krajín považovala tento útok za „totálne neospravedlniteľný“. Ale napríklad v Kuvajte len desať rokov po tom, čo ich nezávislosť obnovila americká armáda, považovalo útoky z 11. septembra za „totálne neospravedlniteľné“ iba 26 percent populácie. Dve iné vlády dvoch štátov, ktoré sú blízkymi spojencami USA – Jordánsko a Saudská Arábia – navyše na svojom území Gallupu nedovolili takúto otázku vo výskume verejnej mienky položiť (išlo iba o jednu otázku, ostatné boli povolené). Pravdepodobne zo strachu, čo by mohli odkryť.
Pew Research Center urobil odvtedy v moslimských krajinách množstvo podobných výskumov. Kľúčová otázka, na ktorú sa agentúra pýta, je, či sú „samovraždené bombové útoky a iné formy násilia proti civilným cieľom“ oprávnené „často“, „niekedy“, „zriedkakedy“ alebo „nikdy“.
Vo väčšine prípadov väčšina respondentov odpovie „nikdy“, ale významná časť populácie si vyberá inú zo zostávajúcich možností. Napríklad v roku 2014 v Egypte, teda v najväčšej arabskej krajine, iba 38 percent respondentov odpovedalo, že takéto násilie nie je „nikdy“ ospravedlniteľné. Až 24 percent s jeho oprávnením „často“ alebo „niekedy“ vyjadrilo súhlas, pričom ďalších 35 percent zvolilo odpoveď „zriedkakedy“. Pre niekoho by slovíčko zriedkakedy mohlo byť eufemizmom pre nikdy. Ale v tomto prípade to neplatí, pretože odpoveď „nikdy“ respondentom tiež ponúkli, takže ak si vybrali možnosť „zriedkakedy“, museli mať na mysli niečo iné. Zdá sa teda, že to znamená, že prevláda presvedčenie, že násilie proti civilným obyvateľom je vo všeobecnosti zlá vec, ale nie vždy. Ak zrátame skupiny, ktoré si vybrali možnosti „zriedkakedy“, „často“ alebo „niekedy“, potom po väčšinu rokov vrátane toho posledného (v roku 2014 išlo o 59 percent), si väčšina Egypťanov myslí, že terorizmus je ospravedlniteľný, minimálne raz za čas.
To isté platí pre moslimskú populáciu v Libanone, z ktorej 29 percent odpovedalo „často“ alebo „niekedy“ a ďalších 25 percent odpovedalo „zriedkakedy“, čo spolu tvorí väčšinu 54 percent, zatiaľ čo možnosť „nikdy“ si zvolilo 45 percent respondentov. Na palestínskych územiach povedalo svoje „nikdy“ násiliu proti civilom 32 percent, čo predstavovalo nárast, zatiaľ čo 59 percent si zvolilo jednu zo zvyšných troch možností. (V predchádzajúcich štyroch rokoch odpoveď „nikdy“ zvolilo menej ako 20 percent respondentov.) V Jordánsku pôvodne väčšina schvaľovala možnosť takéhoto násilia a iba 11 percent tvrdilo, že nie je prípustné „nikdy“, ale to bolo ešte v roku 2005, predtým, než džihádisti spáchali tri teroristické útoky v hoteloch v Ammáne. Od nasledujúceho roka sa vzťah k násiliu na civiloch zmenil a trvá to až podnes, v roku 2014 si 44 percent zvolilo jednu z troch možností a 55 percent odpovedalo „nikdy“.
Jordánsko nie je jediná krajina, kde sa podpora pre samovražedné teroristické činy po teroristickom útoku na vlastnom území znížila. V Pakistane bolo pred desiatimi rokmi viac tých, ktorí si mysleli, že teror je prípustný „často“ alebo „niekedy“, ako tých, ktorí tvrdili, že nie je prípustný „nikdy“. Ale v posledných rokoch, keď došlo k mnohým hrozným útokom na mešity, školy a trhoviská, sa väčšina, ktorá odpovedá „nikdy“ zväčšila až na 80 percent. V Nigérii v roku 2010, pred rozmachom Boko Haram, 51 percent odpovedalo „často“, „niekedy“ alebo „zriedkakedy“ a iba 44 percent odpovedalo „nikdy“. V roku 2014 sa skupina tých čo v nejakej podobe akceptuje terorizmus, zmenšila na 26 percent, pričom odpoveď „nikdy“ zastáva 61 percent. V Tunisku, kde je proces reforiem a demokratizácie prerušovaný extrémizmom, je nameraný najsilnejší konsenzus (v roku 2014 to bolo 90 percent), ktorý absolútne odmieta násilie, aký bol v nejakej moslimskej krajine zaznamenaný.
Existuje ale krajina, kde sa trend vyvíja opačným smerom – Turecko. Možno je to dôsledok vplyvu islamistickej vlády. Kedysi išlo o úplne okrajové čísla, ale v roku 2014 si 29 percent Turkov myslelo, že násilie proti civilnému obyvateľstvu je minimálne občas prípustné. Odpoveď „nikdy“, ktorú kedysi zastávalo vyše 80 percent, minulý rok vybralo 58 percent, čo je síce väčšina, ale už nie taká mohutná.
V ďalších desiatich afrických a ázijských krajinách sa počty ľudí, ktorí odmietajú násilie (hovoria „nikdy“) pohybuje medzi 78 percent v Uzbekistane po 33 percent v Bangladéši. Vo väčšine prípadov okolo 20 percent respondentov hovorí, že násilie voči civilom je prípustné „často“ alebo „niekedy“ a približne 15 percent „zriedkakedy“, inými slovami asi tretina respondentov odmieta kategoricky považovať takéto činy za neprijateľné.
Výsledky nie sú veľmi odlišné medzi moslimami žijúcimi v štyroch európskych krajinách, ktoré Pew Research Center tiež zaradil do výskumu. Iba v Nemecku veľká väčšina tamojších moslimov odmietla násilie proti civilom. Vo Francúzsku, Španielsku a Británii Pew zistil, že 15-16 percent respondentov súhlasí „často“ alebo „niekedy“ s takýmto násilím. Vo Francúzsku ďalších 19 percent odpovedalo „zriedkakedy“, to znamená, že viac ako tretina francúzskych moslimov podporuje aspoň občas takéto násilie. V Španielsku a Británii je to približne štvrtina.
Aby som to zhrnul, zatiaľ čo prevažujúci pohľad medzi moslimami vo svete terorizmus odmieta, významná menšina má opačný názor. A ak by sme odhadli, že – povedzme – asi 20 percent moslimov vo svete schvaľuje teror „niekedy“ alebo „často“ (čo predstavuje asi 300 miliónov ľudí) a ďalších 15 percent „zriedkakedy“ (čo je asi 500 miliónov moslimov), necítime z tých čísel žiadnu úľavu. A to považujem zvolené čísla za konzervatívny odhad.
Z týchto čísel tiež vyplýva, že nie je ani neférové, ani nezmyselné hovoriť o islamskom terorizme, na rozdiel od kresťanského či židovského terorizmu, aj keď k násiliu občas dochádza aj mene týchto náboženstiev. Počet takýchto násilností však tvorí v porovnaní s násilím, ktoré páchajú moslimovia, len mimoriadne malý podiel. Samozrejmá odpoveď tiež je, že neexistuje žiadna židovská alebo kresťanská analógia voči Islamskému štátu.
.kto má oponovať ISIS
Práve Islamský štát je ukážkou, aký vážny problém je. Libanonsko-americký komentátor Hussein Ibish to vyjadril takto: „Hoci to znie príšerne, skutočnou pravdou o ISIS a ďalších ultraradikálnych extrémistických skupinách je, že popri svojej extrémnej brutalite majú síce opovrhnutiahodnú, ale najmä koherentnú agendu a ideológiu so silným naratívom. Bojovníci ISIS veľmi presne vedia, kým sú a za čo bojujú. Mainstreamové arabské spoločnosti sa na to pozerajú so strachom, ale len zriedka dokážu presvedčivo oponovať propagande ISIS. Alternatívne arabské vízie (...) sú totiž buď masívne potláčané, izolované, neorganizované, alebo marginálne, a preto neefektívne.“
Hisham Melhem, šéf washingtonského oddelenia satelitného kanálu Al-Arabiya a stĺpčekár libanonských novín An Nahar, je veľmi rešpektovaný novinár, nie náhodou bol vybraný a ako prvý urobil s prezidentom Obamom po jeho zvolení rozhovor. „Arabská civilizácia, ako sme ju poznali, je minulosťou,“ napísal. „Arabský svet je dnes viac násilný, nestabilný, fragmentovaný a ovládaný extrémizmom.. ako kedykoľvek od kolapsu Osmanskej ríše.“ A k tomu dodal: „Korene Islamského štátu siahajú hlboko do pustatiny utrápeného Arabského sveta. Ale hoci Melhem hovorí najmä o Araboch, problém vidí v širšom islamskom svete: „Je to kruté, ale je čas povedať si pravdu: Neexistuje jediný dôkaz, že islam je vo svojich rôznorodých politických podobách kompatibilný s modernou demokraciou. Od Afganistanu po Pakistan a Saudskú Arábiu, od Iránu po Sudán neexistuje jediná islamská entita, ktorú by bolo možné považovať za demokratickú.
Aby som to uzavrel, tvrdenia prezidenta Hollanda, kancelárky Merkelovej alebo hovorcu prezidenta Obamu, že džihádistické násilie „nemá s islamom nič spoločné“, sú falošné. A myslím si, že aj kontraproduktívne. Joshua Muravchik/
Narodil sa v roku 1947 v New Yorku, študoval na City College New York a Georgetown University. V mladosti bol aktívny v socialistickom hnutí, neskôr sa stal neokonzervatívcom. Pracuje na Foreign Policy Institute na Univerzite Johna Hopkinsa a v Institute of World Politics vo Washingtone. Predtým pracoval v George W. Bush Institute a American Enterprise Institute. Je členom viacerých redakčných rád, o. i. v časopise Journal of Democracy alebo v dozornej rade organizácie Freedom House. Je autorom jedenástich kníh, poslednou z nich je Making David Into Goliath: How the World Turned Against Israel (2014). Publikovaný text vyšiel v aktuálnom čísle magazínu Commentary, esej je skrátená.
Francúzsky prezident François Hollande vyhlásil, že „títo teroristi, títo fanatici nemajú s islamským náboženstvom nič spoločné“. Nemecká kancelárka Angela Merkel zopakovala, že „páchatelia nemajú nič dočinenia s islamom“. Minister zahraničných vecí John Kerry dodal, že „najväčšou chybou, ktorú by sme mohli urobiť, by bolo obviňovanie moslimov za zločiny... ktoré ich viera absolútne odmieta.“ Hovorca prezidenta Obamu Josh Earnest preukázal nechuť dospieť k záveru, že parížski ozbrojenci sami vôbec verili, že konajú v mene islamu. Večer po prvom útoku vyhlásil, že napriek tomu, že útočníci kričali „Alláhu akbar“ a „pomstili sme proroka“, Biely dom sa „stále snaží pochopiť, aké boli ich motívy“. A na ďalšom mítingu brífingu len dodal, že sa „neskôr snažili ospravedlniť svoj terorizmus odvolaním sa na islam“, akoby išlo iba o post-hoc racionalizáciu ich konania. Týždeň po útokoch Hollande vyhlásil „neúprosný zápas proti rasizmu, antisemitizmu a islamofóbii“. Ten posledný termín použil podľa francúzskych médií po prvý raz. V ďalších dňoch ho však použil opakovane, aj keď predtým používal opatrnejšie spojenie „antimoslimský“. Britský denník Guardian varoval pred „islamofóbmi, ktorí sa túto ukrutnosť pokúsia využiť pre potreby svojej nenávisti“, zatiaľ čo Financial Times videl vo formovaní sa „islamofóbnych extrémistov“ hrozbu pre Európu. Americký New York Times sa k téme tiež opakovane vracal. V jednom zo svojich editorialov Timesy napísali: „Francúzski moslimovia, ktorí sa obávajú teroristov takisto, ako ktokoľvek iný, majú strach aj z protiislamských predsudkov a útokov. Počas šiestich dní po útoku na Charlie Hebdo bolo zaznamenaných 60 útokov proti moslimom vo Francúzsku.“
Ale je pravda, že parížske útoky nemajú s islamom nič spoločné a „najväčším nebezpečenstvom“ má byť strach z hroznej islamofóbie?
Dôvod, prečo sa západní politici držia tejto tézy, je jednoduchý. V Obamovom prípade ide o starostlivosť smerom k islamu („Budúcnosť nesmie patriť tým, ktorí urážajú proroka islamu,“ povedal pred valným zhromaždením OSN v roku 2012). Napokon, jeho predchodca, George W. Bush, povedal po útokoch 11. septembra podobné slová. Islamská „náuka je dobrá a mierumilovná,“ povedal. „Teroristi sú zradcovia svojej vlastnej viery.“
Keď takíto ľudia zo Západu tvrdia, že teroristi nie sú autenticky moslimskí, snažia sa ukázať svoj rešpekt voči islamu a urobiť to spôsobom, o ktorom dúfajú, že môže mať vplyv na masy veriacich moslimov a ktorý pomôže oddeliť takýchto stúpencov islamu od teroristov.“ Ale je to, čo hovoria, pravdivé? A môžu tak dosiahnuť zamýšľané ciele?
.neprestaneme, ešte toho nie je dosť
Moslimské texty sú ambivalentné. Korán nie je o nič viac logicky členený ako Biblia. Nájdu sa v ňom verše „s mečom“ rovnako ako verše o mieri. Interpretácia alebo aplikácia týchto veršov bola medzi islamskými učencami a veriacimi vždy predmetom diskusie. Veľký význam sa vždy prikladal napodobňovaniu Mohameda, ktorý nie je považovaný za nadprirodzenú osobu, ale skôr za najväčšieho spomedzi ľudí. A Mohamed vedel byť milý, správať sa mierumilovne, ale aj ako dobyvateľ. Barack Obama nedávno povedal, že „ľudia spáchali hrozné činy aj v mene Krista“. Lenže Kristus sám radil nastaviť druhé líce, čo prorok islamu nikdy neurobil.
Na rozdiel od Josha Earnesta môžeme celkom isto povedať, že parížski vrahovia Cherif a Said Kouachi, ako aj Amedy Coulibaly verili, že sa správajú podľa svojej viery. A boli kvôli nej ochotní nielen zabiť, ale aj zomrieť. Z 51 zahraničných teroristických organizácií na zozname Ministerstva zahraničných vecí je 38 prevažne moslimských, ideologicky islamistických.
Výsledky ich činnosti vidíme vo svete na dennej báze. Takmer v tom istom čase, ako došlo k prvému parížskemu útoku, vybuchla v Saná, v hlavnom meste Jemenu, bomba v automobile, pravdepodobne nastražená Hútíovcami, ktorí vedú v tejto krajine kedysi etnickú, dnes náboženskú vojnu. Bomba podľa BBC zabila 37 a zranila ďalších 66 ľudí. Ďalej podľa Iraqi News Islamský štát v ten istý deň, ako sa odohrali útoky v Paríži v Mósule, verejne popravil 20 mužov a tri právničky. Prišli o život pre rôzne obvinenia, ženy v zásade len pre to, čím boli. Iracký minister pre ľudské práva – stále v ten istý deň – oznámil objavenie masových hrobov 320 obetí Islamského štátu vrátane detí, zjavne príslušníkov sekty jezídov. Agentúra Associated Press v ten istý deň informovala o dvoch útokoch v Afganistane. Bomba v meste Ďalalabád zabila sudcu a poranila jeho dve dcéry, a šesť stavebných robotníkov v provincii Baghlan bolo sťatých.
Islamský štát v Líbyi ďalší deň vyhlásil, že popravil dvoch tuniských novinárov, ktorí sa previnili tým, že „pracovali pre satelitný kanál, ktorý bojuje proti náboženstvu“, zatiaľ čo iná odnož Islamského štátu v Sýrii sťala hlavu imáma v Hassakehu za „urážku Boha“ a iného muža v Aleppe zhodili zo strechy domu a následne dobili na smrť len preto, že bol homosexuál. Moslimská teroristická skupina Boko Haram pozabíjala v tom čase okolo 2 000 obyvateľov obce Baga v Nigérii. Neskôr bolo zverejnené video, kde Abubakar Shekau, údajný vodca tejto skupiny, kričí: „Zabili sme ich, ako to od nás žiada náš Pán v Jeho knihe. ... Neprestaneme. Ešte toho nie je dosť. Uvidíte.“
Webstránka TheReligionOfPeace.com monitoruje takéto teroristické útoky spáchané po 11. septembri, a udáva, že ich bolo až 25 000 (pri ktorých zahynul aspoň jeden človek). Táto stránka je k islamu otvorene nepriateľská, takže to nie je solídny zdroj. Dal som si však tú prácu a googlil viacero nimi uvedených útokov v iných zdrojoch a ich informácie sa v každom prípade potvrdili. BBC v spolupráci s King’s College spočítala „džihádistické násilné útoky“ za jediný mesiac – november 2014 a zistili, že ich bolo 664, pričom pri nich zahynulo 5 042 ľudí. Vyššie menovaná stránka pritom za tento mesiac udáva „iba“ 284 útokov a 2 515 obetí. „Džihádistické násilie“, termín používaný BBC, je síce širší, ako „teroristický útok“, ale dvojnásobná cifra robí údaje TheReligionOfPeace.com dôveryhodnými.
Samozrejme, že aj tých 25 000 zverstiev nám prezrádza iba správanie niekoľkých stoviek, možno tisícok, nanajvýš miliónov z vyše miliardy moslimov žijúcich na svete. Preto si treba poloziť otázku: „Čo si moslimovia vo všeobecnosti myslia o terorizme?“
.čo si myslí 800 miliónov moslimov
Prezident Obama nedávno povedal, že „99,9 percenta moslimov sa teší z tých istých vecí, ako my – z mieru, poriadku a prosperity“ a „radikálne [interpretácie] islamu nepovažuje ani za jeho súčasť“. Bohužiaľ, výskumy verejnej mienky nám podávajú trochu iný výklad. Aby nedošlo k omylu, všetky výskumy verejnej mienky ukazujú, že väčšina moslimov odmieta také vražedné činy, aké predvádzajú bojovníci Islamského štátu alebo bratia Kouachisovci a Coulibaly. Ale menšiny, ktoré terorizmus neodmietajú, nie sú zanedbateľné.
Výskum agentúry Gallup niekoľko mesiacov po 11. septembri v deviatich prevažne moslimských krajinách zistil, že väčšina vo väčšine z týchto krajín považovala tento útok za „totálne neospravedlniteľný“. Ale napríklad v Kuvajte len desať rokov po tom, čo ich nezávislosť obnovila americká armáda, považovalo útoky z 11. septembra za „totálne neospravedlniteľné“ iba 26 percent populácie. Dve iné vlády dvoch štátov, ktoré sú blízkymi spojencami USA – Jordánsko a Saudská Arábia – navyše na svojom území Gallupu nedovolili takúto otázku vo výskume verejnej mienky položiť (išlo iba o jednu otázku, ostatné boli povolené). Pravdepodobne zo strachu, čo by mohli odkryť.
Pew Research Center urobil odvtedy v moslimských krajinách množstvo podobných výskumov. Kľúčová otázka, na ktorú sa agentúra pýta, je, či sú „samovraždené bombové útoky a iné formy násilia proti civilným cieľom“ oprávnené „často“, „niekedy“, „zriedkakedy“ alebo „nikdy“.
Vo väčšine prípadov väčšina respondentov odpovie „nikdy“, ale významná časť populácie si vyberá inú zo zostávajúcich možností. Napríklad v roku 2014 v Egypte, teda v najväčšej arabskej krajine, iba 38 percent respondentov odpovedalo, že takéto násilie nie je „nikdy“ ospravedlniteľné. Až 24 percent s jeho oprávnením „často“ alebo „niekedy“ vyjadrilo súhlas, pričom ďalších 35 percent zvolilo odpoveď „zriedkakedy“. Pre niekoho by slovíčko zriedkakedy mohlo byť eufemizmom pre nikdy. Ale v tomto prípade to neplatí, pretože odpoveď „nikdy“ respondentom tiež ponúkli, takže ak si vybrali možnosť „zriedkakedy“, museli mať na mysli niečo iné. Zdá sa teda, že to znamená, že prevláda presvedčenie, že násilie proti civilným obyvateľom je vo všeobecnosti zlá vec, ale nie vždy. Ak zrátame skupiny, ktoré si vybrali možnosti „zriedkakedy“, „často“ alebo „niekedy“, potom po väčšinu rokov vrátane toho posledného (v roku 2014 išlo o 59 percent), si väčšina Egypťanov myslí, že terorizmus je ospravedlniteľný, minimálne raz za čas.
To isté platí pre moslimskú populáciu v Libanone, z ktorej 29 percent odpovedalo „často“ alebo „niekedy“ a ďalších 25 percent odpovedalo „zriedkakedy“, čo spolu tvorí väčšinu 54 percent, zatiaľ čo možnosť „nikdy“ si zvolilo 45 percent respondentov. Na palestínskych územiach povedalo svoje „nikdy“ násiliu proti civilom 32 percent, čo predstavovalo nárast, zatiaľ čo 59 percent si zvolilo jednu zo zvyšných troch možností. (V predchádzajúcich štyroch rokoch odpoveď „nikdy“ zvolilo menej ako 20 percent respondentov.) V Jordánsku pôvodne väčšina schvaľovala možnosť takéhoto násilia a iba 11 percent tvrdilo, že nie je prípustné „nikdy“, ale to bolo ešte v roku 2005, predtým, než džihádisti spáchali tri teroristické útoky v hoteloch v Ammáne. Od nasledujúceho roka sa vzťah k násiliu na civiloch zmenil a trvá to až podnes, v roku 2014 si 44 percent zvolilo jednu z troch možností a 55 percent odpovedalo „nikdy“.
Jordánsko nie je jediná krajina, kde sa podpora pre samovražedné teroristické činy po teroristickom útoku na vlastnom území znížila. V Pakistane bolo pred desiatimi rokmi viac tých, ktorí si mysleli, že teror je prípustný „často“ alebo „niekedy“, ako tých, ktorí tvrdili, že nie je prípustný „nikdy“. Ale v posledných rokoch, keď došlo k mnohým hrozným útokom na mešity, školy a trhoviská, sa väčšina, ktorá odpovedá „nikdy“ zväčšila až na 80 percent. V Nigérii v roku 2010, pred rozmachom Boko Haram, 51 percent odpovedalo „často“, „niekedy“ alebo „zriedkakedy“ a iba 44 percent odpovedalo „nikdy“. V roku 2014 sa skupina tých čo v nejakej podobe akceptuje terorizmus, zmenšila na 26 percent, pričom odpoveď „nikdy“ zastáva 61 percent. V Tunisku, kde je proces reforiem a demokratizácie prerušovaný extrémizmom, je nameraný najsilnejší konsenzus (v roku 2014 to bolo 90 percent), ktorý absolútne odmieta násilie, aký bol v nejakej moslimskej krajine zaznamenaný.
Existuje ale krajina, kde sa trend vyvíja opačným smerom – Turecko. Možno je to dôsledok vplyvu islamistickej vlády. Kedysi išlo o úplne okrajové čísla, ale v roku 2014 si 29 percent Turkov myslelo, že násilie proti civilnému obyvateľstvu je minimálne občas prípustné. Odpoveď „nikdy“, ktorú kedysi zastávalo vyše 80 percent, minulý rok vybralo 58 percent, čo je síce väčšina, ale už nie taká mohutná.
V ďalších desiatich afrických a ázijských krajinách sa počty ľudí, ktorí odmietajú násilie (hovoria „nikdy“) pohybuje medzi 78 percent v Uzbekistane po 33 percent v Bangladéši. Vo väčšine prípadov okolo 20 percent respondentov hovorí, že násilie voči civilom je prípustné „často“ alebo „niekedy“ a približne 15 percent „zriedkakedy“, inými slovami asi tretina respondentov odmieta kategoricky považovať takéto činy za neprijateľné.
Výsledky nie sú veľmi odlišné medzi moslimami žijúcimi v štyroch európskych krajinách, ktoré Pew Research Center tiež zaradil do výskumu. Iba v Nemecku veľká väčšina tamojších moslimov odmietla násilie proti civilom. Vo Francúzsku, Španielsku a Británii Pew zistil, že 15-16 percent respondentov súhlasí „často“ alebo „niekedy“ s takýmto násilím. Vo Francúzsku ďalších 19 percent odpovedalo „zriedkakedy“, to znamená, že viac ako tretina francúzskych moslimov podporuje aspoň občas takéto násilie. V Španielsku a Británii je to približne štvrtina.
Aby som to zhrnul, zatiaľ čo prevažujúci pohľad medzi moslimami vo svete terorizmus odmieta, významná menšina má opačný názor. A ak by sme odhadli, že – povedzme – asi 20 percent moslimov vo svete schvaľuje teror „niekedy“ alebo „často“ (čo predstavuje asi 300 miliónov ľudí) a ďalších 15 percent „zriedkakedy“ (čo je asi 500 miliónov moslimov), necítime z tých čísel žiadnu úľavu. A to považujem zvolené čísla za konzervatívny odhad.
Z týchto čísel tiež vyplýva, že nie je ani neférové, ani nezmyselné hovoriť o islamskom terorizme, na rozdiel od kresťanského či židovského terorizmu, aj keď k násiliu občas dochádza aj mene týchto náboženstiev. Počet takýchto násilností však tvorí v porovnaní s násilím, ktoré páchajú moslimovia, len mimoriadne malý podiel. Samozrejmá odpoveď tiež je, že neexistuje žiadna židovská alebo kresťanská analógia voči Islamskému štátu.
.kto má oponovať ISIS
Práve Islamský štát je ukážkou, aký vážny problém je. Libanonsko-americký komentátor Hussein Ibish to vyjadril takto: „Hoci to znie príšerne, skutočnou pravdou o ISIS a ďalších ultraradikálnych extrémistických skupinách je, že popri svojej extrémnej brutalite majú síce opovrhnutiahodnú, ale najmä koherentnú agendu a ideológiu so silným naratívom. Bojovníci ISIS veľmi presne vedia, kým sú a za čo bojujú. Mainstreamové arabské spoločnosti sa na to pozerajú so strachom, ale len zriedka dokážu presvedčivo oponovať propagande ISIS. Alternatívne arabské vízie (...) sú totiž buď masívne potláčané, izolované, neorganizované, alebo marginálne, a preto neefektívne.“
Hisham Melhem, šéf washingtonského oddelenia satelitného kanálu Al-Arabiya a stĺpčekár libanonských novín An Nahar, je veľmi rešpektovaný novinár, nie náhodou bol vybraný a ako prvý urobil s prezidentom Obamom po jeho zvolení rozhovor. „Arabská civilizácia, ako sme ju poznali, je minulosťou,“ napísal. „Arabský svet je dnes viac násilný, nestabilný, fragmentovaný a ovládaný extrémizmom.. ako kedykoľvek od kolapsu Osmanskej ríše.“ A k tomu dodal: „Korene Islamského štátu siahajú hlboko do pustatiny utrápeného Arabského sveta. Ale hoci Melhem hovorí najmä o Araboch, problém vidí v širšom islamskom svete: „Je to kruté, ale je čas povedať si pravdu: Neexistuje jediný dôkaz, že islam je vo svojich rôznorodých politických podobách kompatibilný s modernou demokraciou. Od Afganistanu po Pakistan a Saudskú Arábiu, od Iránu po Sudán neexistuje jediná islamská entita, ktorú by bolo možné považovať za demokratickú.
Aby som to uzavrel, tvrdenia prezidenta Hollanda, kancelárky Merkelovej alebo hovorcu prezidenta Obamu, že džihádistické násilie „nemá s islamom nič spoločné“, sú falošné. A myslím si, že aj kontraproduktívne. Joshua Muravchik/
Narodil sa v roku 1947 v New Yorku, študoval na City College New York a Georgetown University. V mladosti bol aktívny v socialistickom hnutí, neskôr sa stal neokonzervatívcom. Pracuje na Foreign Policy Institute na Univerzite Johna Hopkinsa a v Institute of World Politics vo Washingtone. Predtým pracoval v George W. Bush Institute a American Enterprise Institute. Je členom viacerých redakčných rád, o. i. v časopise Journal of Democracy alebo v dozornej rade organizácie Freedom House. Je autorom jedenástich kníh, poslednou z nich je Making David Into Goliath: How the World Turned Against Israel (2014). Publikovaný text vyšiel v aktuálnom čísle magazínu Commentary, esej je skrátená.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.